Andrijov návrat

Andrej by najradšej vyskočil z hrkotajúceho nákladiaku a rozbehol sa posledný kúsok cesty domov pešo. Poza humná by tam bol určite rýchlejšie. Pozeral na známu krajinu a všetko mu tu podávalo ruky a mávalo naňho. Tam sa v hájiku hrávali na vojakov, prešli cez potok, v ktorom chytal s kamarátmi pstruhy, ale to bolo dávno, to mu už asi teraz nebude nikto veriť. Len medzí medzi roľami ubudlo. Aj sem už zasiahla kolektivizácia, pomyslel si hrdo, že pokrok neobišiel ani jeho rodnú dedinu.Konečne auto zastalo, zoskočil, položil si svoj drevený kufrík na prašnú cestu a počkal, kým oblak prachu neodvanie vietor. Lebo odtiaľto už sa ďalej dalo ísť iba pešo. Na pľace pri kostole zvírilo to čudné zviera prach a odfučalo preč.
Pozrel dolu ulicou. Po oboch stranách učupené chalúpky z váľkov. Presne tie isté, ktoré tu nechal, keď sa pred šiestimi rokmi vybral do učenia na opačný koniec republiky. Krčili sa pod slamennými strechami. Dlhé rovné chyžky, dobré pre chudobných roľníkov, ktorí sa aspoň mali kde skryť pred dažďom, vetrom a zimou.
Ale to sa zmení! pomyslel si v duchu. Už predsa rozorávajú lány! Ľudia sa rýchlo naučia stavať nové domy a zvyknú si aj na pohodlie. Ubudne driny, pribudne voľného času a určite sa nájdu šikovní chlapci, čo začnú hrať futbal, aby sa bolo v nedeľu popoludní kde zísť a čo hodnotiť. A možno… A možno aj kino tu otvoria!
Andrej hltal prach cesty a premýšľal o tom, aký zaujímavý život budú mať ľudia v jeho dedine. Na domčeky nepozeral, boli ako pozdrav z hlbokej minulosti, takto to nemôže zostať a z okresu, možno až z kraja prídu plány, ako sa vysporiadať s prežitkami predchádzajúcej éry. Postavia nové domy, poschodové, ktoré budú mať spoločnú kotolňu a tak zmizne namáhavé pílenie a káľanie dreva. Okná budú dobre dvakrát väčšie ako tie terajšie a určite ich všetky natočia na juh alebo juhozápad, aby do nich celý deň svietilo slnko. Namiesto slížikov roličiek, ktoré si potomkovia donekonečna delili a potom sa dohadovali o medze, budú okolo dediny už len široké družstevné lány. Kravy v priestrannej stajni, kone už iba na parádu, lebo ich miesto zastanú traktory, ktoré sa nikdy neunavia a nebudú ani toľko žrať. A ak bude dakomu smutno, môže si pri dome chovať kury alebo hoci aj kozu…
Pred rodnou chalupou sa zarazil. Toľko bol preč a príde s prázdnymi rukami! Len okamih váhal, kým stisol starodávnu kľučku a cez priklet vošiel do kuchyne.
„Slava Jesusu Christu!“
„Slava jemu naveky!“ odpovedal mu hlas z prítmia kuchyne.
„Andrijaš!“ nasledoval radostný výkrik, keď stará babka spoznala svojho vnúčika. „Tak si sa predsa vrátil?!“
„To viete, babo, všade je dobre, ale doma, doma je najlepšie!“ nevedel Andrej chytro, ako odpovedať na babkinu radosť.
„Sadni si!“ oprašovala babka stoličku, aby sa mal navrátilec kam posadiť. „Vyhladol si? Dáš si z chleba a keď počkáš, aj mlieko ti prinesiem,“ vtláčala chlapca do stoličky a už pred neho kládla hrubý krajec chleba, už bežala do komory po mlieko, už Andreja pohládzala po líci a opakom ruky si utierala slzu, ktorá jej od dojatia vyšla.
„Sama ste doma?“
„Sama veru. Ja už nevládzem tie ich novoty, nadrela som sa za celý život dosť, prenechám miesto mladším.“
„A kedy prídu mať s otcom?“
„Išli bandurky vyberať, tak asi až večer, až nebudú vidieť, čo berú do ruky. Nech je úroda čím skôr v pivnici, aby sme mali v zime čo jesť.“
„Na družstevnom?“
„Ále, nespomínaj čerta!“
„Videl som okolo dediny pekné široké lány.“
„Hej. A videl si aj tie pokapaté kravy? Ako orali, tak siali a tak aj vzišlo. A takú úrodu aj pozbierali. A tak aj celé to ich panské huncútstvo skončilo.“
„Nerozumiem,“ priznal sa Andrej.
„Vlani prišli verbovať ľudí do družstva. Podaktorí aj šli, lenže tí nič nemali, len ruky na robotu. Holota, árendáši. A bohatší gazdovia zasa nechceli o družstve ani počuť. Ani keď sa im vyhrážali. Tak tí agitátori – tak si hovorili – začali ľuďom konfiškovať stroje. Predstav si, ešte aj ten Vodhánel, čo prežil aj vojnu, prišiel o mláťačku aj nákladné auto. Dokonca aj Takáčovi z Vojnatiny zabavili stroje. A s tými motormi potom zakladali družstvo. Tam kúsok poľa, hentam lán, človek sa viac nachodil než narobil. Čím viac kričali, tým menej im ľudia verili. Čo už sa dá veriť takému, čo si na rozhovory nosí pištoľ!?“
Odmlčali sa. Andrej mal svoje skúsenosti s novou mocou, ale veril, že to všetko sa časom zmení, že keď sa situácia upokojí, keď ľudia poopravujú vojnou poničenú krajinu, bude všetkým lepšie. Neraz o krajšej budúcnosti počúval na politických školeniach. Najprv v Dečíne, na internáte, kde prežil prevrat, potom na vojne, kam sa dostal… vlastne hej, za brata, ktorý po tom, čo komunisti prevzali moc zbalil svojich pár vecí a stratil sa za kopčekmi, najprv v americkej zóne bývalého Rakúska, neskôr v samotnej Amerike. Odvtedy na Andrija v škole pozerali tak nejako spakruky, mal nálepku politick nespoľahlivého, hoci chodil na každú brigádu, nevynechal jednu schôdzu v ČSM, prijímal a prekračoval záväzky. Aj tak nič nestačilo. Jedným z dôsledkov poškvrneného kádrového posudku bola aj Andrejova „vojna“ u petepákov. S čiernymi výložkami svietil doďaleka, aby na seba upozornil, aby si s ním nikto nezadal… Rýchlopalný krompáč a ďalekonosná lopata boli jeho ťažkými zbraňami. Ocitol sa medzi farármi, správcami statkov, vysokoškolskými profesormi a gazdami, ktorí odmietli vstúpiť do družstva. Politickým školením ich chceli každý deň prevychovávať, ale vyzeralo to skôr naopak – politruk odchádzal z politickovýchovnej svetnice, ako volali tú izbu, zneistený. A gazdovia, farári i profesori, všetci politicky nespoľahliví sa uisťovali, že ten hlúpy nápad vytvoriť z prosperujúceho Československa čosi podobné sovietskemu Rusku, kde ľudia hynuli po tisícoch a ľudský život nemal žiadnu hodnotu, kde sa plánovalo všetko od špendlíkov po šťastie, ale nikdy tam nebolo dostať ani chlieb a ľudia žili na hromade, vraj ani nevedeli, kto má čie deti, upadne do zabudnutia a ľudia sa vrátia k skutočným hodnotám, k Bohu a k viere v poctivú prácu.
Očami blúdil po izbe, pohládzal v duchu obrázky rozvešané po stenách, poklonil sa krížu v kúte. Premohlo ho dojatie. Ani sa mu veriť nechcelo, že keď sa raz ocitne doma, na mieste, kde dostal od mamy krížik na cestu a od otca kopu dobrých rád a drsné pohladenie, zarosia sa mu oči a v hrdle navrie hrča.
Chytil babku za ruku a pohladil jej chrbát dlane.
„Teraz už bude lepšie,“ povedal, ale len tak, do celej izby, celého domu, oznamoval dedine. Cítil, že s ním prišiel pokrok.
Zvečerievalo sa. Andrejovi sa už prejedlo sedieť v prítmí. Po tom, čo sa prešiel po dedine a videl toľkú zaostalosť, mal chuť začať hneď robiť veľké plány. Zo všetkého najskôr by bolo treba vybaviť, aby do dediny chodil autobus, aby mali títo ľudkovia spojenie so svetom. So Sobrancami, s Michalovcami, aby videli, že žiť sa dá inak, nie na zahnojenom dvore, kde sa popod nohy pletie kŕdeľ sliepok, kde kráľovstvo brava je vymedzené neprekonateľným puchom a na stranu sa chodí, kde príde, len v lepších rodinách majú kdesi na kraji pri hnojisku búdku. Prekvapilo ho,koľko je všade neporiadku. Popri ceste žiadny rigol, ktorým by stekala voda z vŕšku a tak, čo sa nezmestilo do koryta potoka, lialo sa krížom cez cestu. Stará škola mala síce nové okná, ale inak bola nevábna, ošarpaná, človek by sa do nej bál vstúpiť.
To keby videli, čo on vo veľkom svete. V českých mestách bolo na každom kroku vidieť víťazstvo pokroku, široké dláždené bulváry, nové poschodové domy, obchody s veľkými výkladmi a školy, že sa z nich deťom ani domov nechcelo ísť. Veď aj tú jeho školu prerábali, koľko sa v nej nabrigádovali so spolužiakmi, ale sa aj čosi naučil a dnes je asi jediný kachliar široko ďaleko. Tu, vo váľkových chyžiach so slamenými strechami zatiaľ jeho fortieľ nevedia oceniť, ale keď si ľudia začnú stavať nové domy, moderné, s vysokými múrmi a veľkými oknami, určite bude mať práce vyše hlavy. Do každej kuchyne bude treba pec a v prednej izbe sa budú dobre vynímať kachle, potrhajú sa o neho.
Stará mama šla nachovať kury a podojiť kozu, Andrej zostal sedieť v kuchyni. Odvykol si od maštaľných pachov a so sliepkami sa mu vždy spájala predstava veľmi znečisteného dvora. Pravda, kuracinu aj vajcia mal rád.
„Prídu susedy na večurky, babo!“ oznámila mama, len čo vošla do kuchyne. „Andrij!“ vykríkla, keď zbadala syna. Rozbehla sa k nemu, vytrhla ho zo stoličky, objímala a bozkávala, nevedela sa mu vynatešiť.
„A čo si nenapísal, že prídeš? Bola by som ti aspoň kreple narobila, vždy si ich mal rád. Ako si ťa teraz uctím bandurkami na kyslo? Ani fašírku som nerobila, len vajcia natvrdo som sa chystala pridať. Jaj, Andriško môj, či som rada, že si doma!“ Znovu objala a bozkala syna, pohladila ho po tvári. Švitorila ako lastovička, rovnako rýchlo sa mihala kuchyňou, rozkúrila v peci, postavila vodu na polievku, z rúry vybrala na plechu zakrúcaný koláč, z komory sa vrátila s džbánikom mlieka a pomedzi to stále niečo hovorila, vysvetľovala Andrejovi, čo je tu nové, veď sa tu neukázal vyše roka. Počúval, nevysvetľoval jej, že na vojne, kde bol, nemal šancu dostať sa domov, najmä potom, čo sa tam objavil nový veliteľ, že je rád, že to má za sebou. Mať podvihli cylinder petrolejky a povytiahli knôt, v izbe sa udomácnilo blikotavé mihotavé svetlo. Aj na elektrinu príde, pomyslel si Andrej. Ľudia prídu na to, že pokrok to nie sú len prázdne slová, že je v ňom veľa pekného.
Ani si nevšimol, izba sa zaplnila, susedky sa mu potešili, na stole pribudli koláče, kúsok slaniny, fľaška s pálenkou, kalíšky, keď pribudla ďalšia návštevníčka, pomkli sa ostatné, aby jej urobili miesto na lavici pod oknom. Doberali si Andreja, aký je mocný a šikovný a on, ako rozkokošený kohút začal im prednášať a vysvetľovať, čo všetko v tom ďalekom svete, na Čechoch, ako hovorili, videl a zažil. Občas im ušla kvapka smiechu, to keď sa im nechcelo veriť nejakému Andrejovmu tvrdeniu.
„Najlepšie bolo, keď sme došli unavení zo šichty, keby ste vedeli, aká je to slasť, postaviť sa pod sprchu a nechať na seba tiecť horúcu vodu!“
„A to ste sa len tak, každý deň to… ako si to povedal… kúpali…“
„Sprchovali. Samozrejme. Nemôžeme predsa chodiť smradľaví po svete. A do čistej postele, ako by to vyzeralo!“
„Zima ti tam nebola, synak?“
„Prečo? Mali sme tam ústredné kúrenie. V každej izbe teplo. Večer, len čo sa zotmelo, ešte skôr, otočili sme vypínačom a už sme mali svetla, koľko sme len chceli. Pustili sme si rádio, počúvali dobrú hudbu. Alebo sme zašli do mesta, do kina. Keby ste videli všetky tie filmy, čo tam dávali. V sále sedelo zo päťsto ľudí, polovica Porúbky by sa tam vošla, šušťali papieriky od cukríkov, občas niektorá stolička pukla, ako sa ľudia mrvili, šumelo to tam ako v úli. Potom zhasli svetlá, ostali svietiť iba také pri schodoch, aby bolo vidno pod nohy, ak si musel dakto odskočiť, rozvrčala sa premietačka a na plátne sa začali ukazovať obrázky. Celý svet som videl na tých obrázkoch! Raz aj od nás, z východu ukazovali, ako ľudia vstupujú do družstva, ako sa starajú o spoločné lány, plné sýpky a usmiate tváre – tak som si hovoril, konečne, prídem domov a nájdem tu spokojných a šťastných ľudí…“ odmlčal sa, ale len čo sa nadýchol do ďalšieho rečnenia. „Keď som prichádzal popoludní domov, tlačili sa mi slzy do očí, predsa len, rodný kraj je zo všetkých najkrajší. Lenže tu… Žiadny pokrok, žiadna radosť, len drina, špina a petrolejky. Žiadny vodovod, žiadna elektrina, kde by sa tu vzalo rádio, aby si ľudia spolu po robote zaspievali!“
„My si predsa vieme zaspievať aj bez toho tvojho radiova!“ ozvala sa Haňka od susedov. „A ty si už zabudol, ako si chodil po dedine s parobkami a spievali ste, až sa hory zelenali a z lesa ozývalo? Nám tu takej elektriky netreba. A ešte keď hovoríš, že sú všade naťahané akési drôty. Človek aby sa potom okolo toho aj chodiť bál. A kúpať sa každý deň? Kto to kedy videl?! Koľko dreva by som musela popáliť, aby sa ten môj Jozef každý deň vykúpal! A ráno zasa späť kydať hnoj. Načo by to bolo dobré? Stačí v sobotu, aby šiel človek v nedeľu ráno do kostola čistý, aby z neho mal pánbožko radosť.“
Andrej počúval, ale netrpezlivo mávol rukou. „Na staré poriadky zabudnete, len čo vám niekto ukáže, ako sa dá žiť ľahšie a krajšie. Aj na záchod už nebudete chodiť za dom, budete ho mať pekne vedľa kúpeľne, nebude vadiť, keď zaprší alebo napadne veľa snehu. A namiesto smradu len spláchnete a všetko pôjde preč, do žumpy.“
„No, to by som chcela vidieť, s prepáčením si uľavovať v chyži. Ty si z nás robíš žarty, chlapče a to nemusí dobre skončiť!“ prerušila Andrejove reči horná suseda, Ilona.
„Jaj, Maryško, ten tvoj Andrij jak z písanky hovorí!“ povedala zrazu tetka Dacejová. Ostatné tetky – kvočky súhlasne zakvokali. Andrej s hrdo vztýčenou hlavou pozeral z jednej tetky na druhú, mysliac si, že nikde neboli a nič nevideli, že v tom veľkom svete by sa im oči otvorili, ako sa dá len žiť! Už-už otváral ústa, že pridá niečo o električke, ktorou sa viezol, keď bol na výlete v Prahe. Slovo sa mu zaseklo v krku, zalapal po dychu, oči mu náhle zhasli a zviezol sa zo stoličky na zem. V izbe vypukla panika.
„Maryško, Maryško, ratuj Andriška!“ prekrikovala všetky ostatné tetka Dacejka. Motali sa jedna cez druhú, raz jedna, raz druhá sa podujímala kriesiť chlapca, dostal niekoľko zaúch, ale len sa pomrvil . Akoby nevedel oči otvoriť.
„Dýchaš, chlapče?“
„Dakto mu zoči porobil!“ určila konečne správnu diagnózu Andrejova mať.
„Chytro, uhlíky treba metať. Dajte vody!“ Opäť vypukol zhon. Susedy, sprvu natešené z toho, že vidia silného a zdravého chlapca, ktorý síce v tom svete trochu z rozumu zišiel, lebo rozprával ako z cesty, teraz robili všetky všetko a žiadna nič poriadne. Až kým nezasiahla Andrejova babka. Veci sa dostali hneď na poriadok. Zjavil sa lavór so studenou vodou, metličkou zmietli z pece tri uhlíky, ktoré zasyčali a zhasli, najprv Andrejovi umyli spakruky tvár od čela pekne po bradu, potom do vody ponorili Andrejovi dlane, až kým neprišiel k sebe. Sám si už potom ešte poumýval opakom dlaní ruky až po lakte a vodu vyniesla mama von a vychrstla ju poza seba na strechu.
Andrej sedel bledý na stoličke, okolo necho štyri susedy, mama mala čo robiť, aby sa cez ne pretlačila, vzala synovu hlavu do dlaní, bozkala ho a hladila.
„Ako je to možné, synček, ešte si len prišiel a už ti ktosi zoči porobil!? Komu sa nepáči, že si sa vrátil?“ Nepozerala na susedy, nechcela si žiadnu z nich znepriateliť, ale pomyslela si, že to iste Dacejka, že sa tak posmešne vyjadrila o jej Andrejovi. Aká už je on písanka! Vrátil sa zo sveta, otvorená hlava, všeličo videl a určite sa mu nepáči, ako tu žijú.
Posadali si okolo stola, mrvili sa, ale rozhovor viazol. Akoby ani nedýchali, podchvíľou niektorá vzdychla, počúvali tikot hodín. Ani Andrejovi sa už nechcelo hovoriť, cítil, že tetky ho berú len spola vážne a jeho rečiam veľmi neveria. Potreboval by chlapov, kamarátov, určite tu za ten čas, čo bol preč, nezostali sedieť. Chystal sa nejako slušne vytratiť z domu, nechať ženy, nech si rozprávajú, nech veria svojim poverám a zariekaniu. Podvedome sa chytil za čelo, bolo to naozaj čudné. Už aj zabudol, ako mu babka odrábala, keď niekedy prišiel domov zlostný a zlý a bolo mu zle. Vždy stačili uhlíky, trochu zariekania a len čo vyliala vodu poza seba ponad strechu, bolesť, nervozita a zlosť akoby odišli, akoby ani nikdy neboli.
Vŕtalo mu to v hlave. Na jednej strane pokrok, ktorý sa neodškriepiteľne dostával aj do toho najzapadnutejšieho kúta – hoci, videlo sa mu, Porúbka bola ešte kúsok za tou poslednou najzapadnutejšou dedinkou. A obyčajné zoči, s ktorým mal už skúsenosti, odrobené jednoduchými čarami. Keby niečo také čo len spomenul chlapcom na internáte, vysmiali by ho, dostal by nálepku zaostalého hlupáka. Možno tam by to nefungovalo, ale tu, v rodnom dome, pri koreňoch, to spoľahlivo zabralo.
Vzal do ruky klobúk, čosi zašomral a vyšiel pred dom. Na šafárni na násype sedel otec a bafkal z fajky. Ruky mal zložené na stehnách, boli na pohľad ťažké od roboty. Pomkol sa a zavolal na syna. Andrej vytiahol škatuľku cigariet, jednu vyklepol frajerským gestom, pripálil si a až potom si s otcom podali ruky. Vychutnal si stisk otcovej dlane. Videl, ako sa mu v očiach zaleskli slzy.
„Ani nič nehovoríte,“ oslovil Andrej otca.
„Čo by som. Som rád, že si doma. A ešte počúvam, či nejde za tebou aj ten pokrok, čo si o ňom ženám tak kázal. Ale nič. Len stromy počuť šumieť a občas zapraskať. Pokrok nikde.“

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.