Tak som to prežil

Každá rozprávka má dva konce, ako klobása. Jeden dobrý, druhý zlý. Dobrý koniec na klobáse je ten, ktorým sa začína – pred nami je ešte celá. A zlý? To je predsa jasné, to je ten, do ktorého posledný raz zahryzneme a pochúťka je fuč. Už môžeme iba spomínať.
S rozprávkou je to trochu inak. Niekedy je lepšie, keď začína tým horším koncom, pretože potom môže skončiť tým lepším.
A mne sa tak vidí, že tá moja rozprávka je presne takáto – zle začala, horšie pokračovala, ale napokon dobre končí. Lebo keby dobre nekončila, nemohol by som vám ju tu teraz porozprávať. Continue reading “Tak som to prežil”

Strach si na teba siahne

„Takto to dopadne vždy,“ zlostil sa Ďuso, keď s otcom namiesto na dolný koniec – k sestre – zamierili na horný koniec – k pivniciam. Tešil sa, že raz konečne príde skôr, že si pri televízore, pri tom nádhernom vynáleze, vďaka ktorému sa môže pozerať na to, o čom komentátori hovoria, nájde lepšie miesto, že bude sedieť tak blízko, aby presne rozoznával čísla na dresoch našich hráčov, aby videl, ako puk lieta z hokejky na hokejku, keď naši varia pred súperovou bránkou v kotle brankára a obrancov. Continue reading “Strach si na teba siahne”

Ruža pre komtesu

Na dolinu padla temná noc. Objavil sa kosák mesiaca, skosil prebúdzajúce sa sny a tak pod ťažkými perinami ostali iba ešte ťažšie vzdychy na preťažký haviarsky život. Mária sa prevalila na druhý bok, chýbal jej muž. Zasa prebdie a prelopotí celú noc v tej diere. Keby aspoň vedeli vyžiť…
Ozval sa plač najmenšieho, Hansiho. Chytro vstala, aby nepobudil ostatné deti, ktoré musela zasa raz pozháňať do postele bez večere. Ani rozprávky sa im nežiadalo, hudci im vyhrávali v prázdnych bruškách, so vzlykmi zaspávali a zavzlykala si pri nich aj Mária.
Vrátila sa naspäť, ale nemohla zaspať. Continue reading “Ruža pre komtesu”

Návrat mŕtveho muža

Pamätám si to presne. Bolo prvého februára, pred domom zastal otvorený panský koč, do ktorého boli zapriahnuté dva kone. Na kozlíku sedel Ondriš a smial sa na nás. Pomohol mi nasadnúť, pomohol aj Michalovi, zababušil nás do kožušín, čo boli v koči naukladané, praskol bičom, popri kostole koč otočil a cez dedinu, popri Herškovi po ulici sme na hradskú trielili. Continue reading “Návrat mŕtveho muža”

Letná

1.
„Ahoj, láska,“ zvykne ma pozdraviť vždy, keď sa vráti z práce. Rada mu vkĺznem do náruče, cítim sa bezpečne a isto. Je unavený, ale usmieva sa. Tvrdí, že je rád, že ma vidí, mne to ale pripadá smiešne. Predsa nie je možné, aby chlap dvadsať rokov rovnako ľúbil ženu, s ktorou sa kedysi rozhodol žiť. Nikdy a nikde okolo seba som čosi také nevidela a neregistrovala. A cítila som sa preto vždy trochu inak. Continue reading “Letná”

Kalendár (úvod)

Dedina ospalá ako z obrázkov Martina Benku. V pozadí hrad, ku ktorému treba šliapať aspoň dve hodiny a na úpätí kopca prepadne pešiaka pocit márnosti – cez stromy nič nevidno.
Preto aj Jano s Michalom zamierili radšej k bližšej a overenej destinácii, do výčapu U býka. Výčapníčka bola riadna krava, čo presne korešpondovalo s názvom zariadenia, ale zasa tu mali lacnú kofolu. Continue reading “Kalendár (úvod)”

Ja ti zahrám také divadlo

Nič nebolo Leopoldovi cudzejšie ako nečinne sedieť a čakať, že niekto zhora zasiahne a zabaví ho. Už v škole ho poznali ako organizátora všetkých zábav, mal tisíc koníčkov, rád sa učil a nadovšetko rád spoznával nových ľudí.
Samozrejme ho potešilo, že len čo skončil s vyznamenaním chemickú priemyslovku v Štiavnici, dostal umiestnenku kdesi na Gemer, do dediny známej výrobou papiera. Veď sa o Slavošovciach aj učili. Na svoju hanbu musel si však dva dni pred nástupom do práce sadnúť k starej potrhanej mape Slovenska a hľadať, kde sa ten zapadnutý kút sveta skrýva. Continue reading “Ja ti zahrám také divadlo”