Bosorákovo

Železničiar Pešta leží, hľadí do oblohy plnej hviezd. Vidí iba nebo, nevie, či žije, či je po smrti. Ale ak je po smrti, malo by ho ťahať hore. Alebo dole. Hviezdy sa hýbu, krútia čoraz rýchlejšie. Už už sa musí zjaviť anjel alebo diabol, aby vedel, kde bude tráviť čas po smrti.
„Pešta, čo tu robíš?“ vytrhne ho hlas kamaráta Miža. Ide z Veľat koňmo, na voze. Pešta pozerá: „Ty si ma tu prišiel vziať do pekla, ty si bosorák?“
„Vstávaj, nech ťa vezmem domov!“
„To radšej do pekla!“
Mižo svižne zoskočí z voza, naťahuje sa s Peštom a keď ho má konečne na voze, cmukne na kone.
„No čo, zasa ste ostali piť?“
„Nie, nie. Vodilo ma. Išiel som a všetko sa zrazu stratilo. Akoby som kráčal vzduchom. Hore-dolu, dopredu-dozadu – nič nebolo. Až sa rozjasnili hviezdy.“
„Jasné, duchovia ťa vodili! Spamätaj sa, lebo skončíš zle! Daj si pokoj s pálenkou!“
„Celý deň sme zasa vykladali uhlie. Pľúca mám čierne ako tú lopatu, s ktorom som sa oháňal. Keď dýcham, škrípe mi v pľúcach. Musím ten prach nejako zmyť. Spláchnuť otročinu.“
„Pálenkou? To si iba ak mozog vymyješ.“
Kone sa lenivo terigali do vŕšku, kde už začínal Hrčeľ. Pôjdu zasa okolo panenky Márie, zasa sa bude Pešta hanbiť za svoju slabosť. A ako už stokrát predtým sa zaprisahá, že už sa na fľašku ani nepozrie.

„Keď som bol malý, veril som, že Haňa je bosorka. Utekali sme pred ňou každou dierou v plote, nikto ju nechcel stretnúť. A rozmýšľam, či naozaj je. Zobrala si toho najmenšieho chlapa z dediny, ale ktovie, možno to bola láska. Alebo skôr vypočítavosť, že nebude vyskakovať a dovoľovať si na ňu. Ale ako to majú zariadené. Pľuha chlap, len si doma vysedáva, poštár mu nosí noviny, z tých je múdry, že ani do roboty nemusí chodiť. Vraj na nejaký paragraf dostáva odmenu za to partizánčenie. A my? Ty? Ja? Od skorého rána do noci v jednom kole. Tebe sa čierne sníva, mne zelené alebo to, čo práve robím na poli,“ vzdychol Mižo, pevnejšie si sadol na kozlík a nechal Peštu spať.
„A ktovie, či aj iné z dediny nebosorujú?“
„Héj, Pešta, zobuď sa!“ podrmal kamarátom. „Vieš, že aj ja som bosorák?“ smial sa, až sa brieždilo. Pešta sa prežehnal a cez plece si odpľul.
„Čo to robíš, čo som ja hrdzavý?“ smial sa ďalej.
„Spomenul som si, ako sme cez vojnu, keď ničoho nebolo, len strachu na rozdávanie a všade maďarských vojakov, ako sme so sestrou chodili k bohatému gazdovi „bosorovať“. Nadránom, ešte bola hmla, len svitalo a my sme už veselo dojili jeho kravy, chytro sme mlieko doniesli domov, aby nám mať mohli aspoň kašu navariť. A čo zostalo, bolo také fajnové, kamienkové, ako skyslo.“ Mižo lačno preglgol, spomenul si na ten pocit, keď sa mu hrudky kyslého mlieka váľali po jazyku a tíšili neukojiteľný hlad.
„Gazdiná hneď ráno utekala k Hani, vykričala jej, že je bosorka a že ju udá, že môže byť rada, že už sa bosorky neupaľujú, lebo by ju aj s celou rodinou dávno spálili na hranici, že môže byť rada, že dýcha vzduch a môže chodiť po dedine. My sme sa doma smiali a mútili maslo zo smotany z toho mlieka.“
„To nie je celkom tak, ako hovoríš,“ ozval sa z voza Pešta. „Haňa je bosorka a ten jej starý je takisto bosorák!“
„Nehovor!“
„Videl som ho raz, vliekol na chrbte obrovskú nošu dreva – vieš, aký je to krpec, vyzeralo to, akoby hore dreva narástli krátke krivé nohy. Ja by som sa pod tou kopou zlomil. Drevo sa mu zrazu prevážilo a už metal nožičkami vo vzduchu, ako ten chrobák rozmetoval rukami a božíčkoval. Nič nepomáhalo. A potom zrazu tak zaklial, až som sa zľakol – a už bol na nohách, zasa pod tou obrovskou kopou, akoby nič nevážila. To nie je s kostolným poriadkom.“
„Reči sa hovoria…“
„Chlieb sa je, ja viem. Ale keby som to nevidel na vlastné oči!“
„Tak sme doma,“ zastal Mižo pred starou kúriou, do ktorej sa po vojne jej obyvatelia už nevrátili. Posedávali pred ňou mládenci s dievčatami, slepé okná im nevadili, mali si čo povedať aj tu, kde na nich nebolo dobre vidieť.
Pešta zazrel bosorkine dcéry, urastené a šťavnaté devy, ako sedia na klade a kolenami ju pritískajú, nohami oblápajú… až sa v ňom vzbúrila krv. Veď nie je starý, vie si ešte predstaviť! Drgol do Miža, aj ten slastne sledoval dievčence.
„Lenže tie už nie sú pre nás,“ prerušil posvätné ticho Pešta. „My už máme doma tie naše staré rárohy,“ vzdychol, podal kamarátovi ruku, poďakoval za odvoz a pustil sa dole ulicou. Sprevádzal ho posmešný smiech mládencov. Iste vytušili, o čom sa s Mižom rozprávali. Ach, bosorkine dcéry, naučil by ich čarovať!

„Zasa ťa vodilo?!“
„Neuveríš. Celý svet sa so mnou roztočil. Ani hore, ani dolu, ani dopredu, ani dozadu. Nič pod nohami, nič nad hlavou, len som čakal, či po mňa príde čert, či anjel…“
„Mal na teba skočiť nejaký rohatý a vziať ťa do horúceho pekla, ožran starý!“ chrstla Peštovi do tváre žena, zabuchla mu dvere pred nosom a zahasprovala. So zvesenými plecami odkráčal k senníku. A koľko nocí sa v tom sene kedysi našpásovali, vzdychol, obzrel sa, ale odpovedalo mu už iba tmavé okienko.
„Nebojte sa, Haňča, Julča, poďte ku mne,“ pozýval postavy, ktoré sa objavili na rebríku. Vedel, že sú to ony dve. Vedel, že ho potrebujú. Pomkol sa v sene, aby urobil väčšie ležovisko a dievčatá bez dychu pokľakli k nemu. Začali ho hladkať, ískať vo vlasoch, mal to rád, ale tá jeho Marča už si na to ani nespomenula. Len tieto dve bosorčatá vedeli. Oplácal im hladkanie, ich mäkké oblinky mu vháňali slzy do očí, túlili sa k nemu z jednej i druhej strany a on cítil, ako mocnie, aký je z neho chlap, ako dokáže obom týmto malým strigônkam, že ešte stojí za reč aj za hriech.

***

Pod nočnou oblohou sa ťažkým krokom náhli nahrbená vysoká postava. Pešta ide z roboty. Z Michalianskeho depa odkrajuje svojich zvyčajných päť kilometrov. Hlava by ho niesla, ale nohy cítia vyložené vagóny, v pľúcach si nesie polkilo čierneho prachu, keby zakašľal do pece, hneď bude silnejší plameň. Tuho ťahá z cigarety a vzápätí chrchle a kašle. Vďaka Bohu, že sa naučil fajčiť, inak by ho uhoľný prach už načisto zahubil. Cmukol, ale cítil drsný suchý jazyk. Mal si dať ešte jedno pivo…
Strach mu nedovolil. Bál sa, že sa zopakuje noc spred týždňa, keď sa ocitol medzi nebom a zemou, až pred dverami samotného pekla. A potom ten sen! Vždy sa rehotal, keď staré baby hovorili, že im ktosi chodí na sen, že ich po nociach drhne a dusí, že sa nečisté sily pokúšajú opantať ich čisté duše. A vždy si pomyslel čosi o tých čistých dušiach, čo nenechajú na nikom suchú nitku a keď sa dve staré ježibaby stretnú, už prepierajú tú tretiu, čo sa oneskorila.
Keby tak teraz počul ľudský hlas, veľmi by mu to pomohlo!

„Pešta, čo tu robíš?“ ozvalo sa za ním. Takmer zomrel od strachu. Stuhol, už presne vedel, ako sa cítila Lótova žena, keď sa obzrela a zmenila sa na soľný stĺp.
„Pešta, to som sa, Julka!“ ukázala sa dievčina. Mladá cigánočka, krásna ako obrázok… Ale veď tie najkrajšie dievky v dedine sú bosorky! Že by aj táto tu?
„Čo-čoby, „preskočil mu hlas. „Do-domov idem, z roboty. Ale čo tu robíš ty?!“
„Tak, zatúlala som sa.“
„By som ti veril! O polnoci si sa zatúlala medzi pole a lúky! Nie si ty tiež nejaká tá neexistujúca bosorka?“
„Pst! Netreba o bosorkách hovoriť, aby si ich neprivolal!“
„Čo ty tak o nich vieš? Vodilo ťa, ako mňa? Alebo mi povieš, prečo ma vodilo?“
„Príčiny môžu byť rôzne. Na čo myslíš, či nie na ne? Aj to by im mohlo vadiť.“
„A keď myslím?“ spýtal sa trochu chvastavo, ale hneď si spomenul na živý sen zo sena.
„Môžeš si narobiť zle.“
„Nejaká si múdra. Tak by si mi mohla poradiť, ako sa tých bosoriek zbaviť? Dosť, čo idem utrmácaný nocou, že by som spal aj postojačky, ešte mi tie devuchy poletuchy nedajú pokoja!“
„Keď teda chceš, aby ťa bosorka pustila zo svojich osídiel, musíš hodvábnu niť pretiahnuť uchom ihly a potom žabe cez tlamu, len tú žabu musíš chytiť za splnu. Keď tú niť budeš cez žabu preťahovať, musíš silno myslieť na toho, komu treba dať pocítiť – a pocíti to!“
Pešta aj počúval a uškŕnal sa, aj sa zapovedal, že to naisto vykoná.
„Ale ti vravím, musíš to rýchlo urobiť, lebo bosorky už vedia, že som ti poradila a ak to neurobíš, bude s nami zle s obomi!“
Až vtedy Peštovi prebehol mráz po chrbte. Pozrel na mesiac, dorastal. A v duchu sa už prehŕňal v ženiných mašličkách a nitkách, vyberal ihlu… Len potom pozrel na svoje udreté ruky s prstami ako koly. Ako sa mu s nimi podarí tenkú hodvábnu nitku prevliecť cez neviditeľné ucho?
„Ak chceš, aby ťa bosorka poslúchala, musíš to urobiť už za tohto splnu, inak si ťa osedlá a bude ťa vodiť až do smrti. A budeš všetkým na posmech.“ Cigánočka sa rozosmiala zvonivým smiechom a ušla. Po chvíľke sa lúkou rozliehala už iba ozvena smiechu. Peštovi sa zdalo, že počuje divný šepot, akoby sa strigy dovrávali. Posunul si klobúk do čela, čakali ho ešte krížne cesty a za nimi už sa objaví kostolná veža, znak, že kráča správnym smerom. Na babské reči mávol rukou a odpľul si. Kto to kedy videl! Bosorky! Stačí, že má jednu doma! Bude musieť popozerať, či nemá niekde odložený výučný list. Len si spomenul na svoju Eržu a mal dosť. Akoby ju počul – zasa ideš neskoro, zasa si pil, zasa si špinavý, zasa táraš… a stále dookola len to ble-ble-ble, bla-bla-bla. Až sa nad sebou rozžialil, sadol si na kraj priekopy a usedavo sa rozplakal. No a čo? Je tma, ticho, nik ho nevidí a nik mu nemôže vyčítať…
Doma ani neklopal na okno, umyl sa pri studni a vyliezol na povalu. Čo by za to dali mestskí ľudia, keby si mohli ustlať v takej voňavej chrumkavej nádhere, pomyslel si ešte a už spal.

***

Peštova poviazaná ruka svietila do tmy, odrážal sa od nej mesiac. Namosúrený rázoval cestou z práce. Zlomil lopatu a do dlane sa mu zadrela taká trieska, že mu ju musel doktor vyrezať, aby nedostal infekciu. To však znamená, že tri dni nemôže robiť. Aj majster mu povedal, že má byť na maródke, lebo uhoľný prach z vagónov by sa mu dostal do rany a mohol by prísť aj o celú ruku.
Dnes bude mať dlhšiu cestu, lebo musí prejsť celým Hrčeľom, až k rybníku, aby chytil takú prepotrebnú žabu. Zdalo sa mu, že už počuje kŕkanie, ladenie na žabí koncert, ale keď sa zastavil a započúval, bolo všade ticho.
Kopol do kameňa, aby zahnal zlosť na vlastnú nešikovnosť. Hrubo si odkašľal, zhlboka sa nadýchol, ale nespomaľoval, hoci sa mu zdalo, že ho začína pichať v boku. Ale to len vo vrecku nahmatal mäkké klbko a ihlu, ktorá bola doň zapichnutá. Predstavil si, ako mu po úspešnom čarovaní budú tie dve bosorčatá konečne po vôli. Lebo tak sa rozhodol. Nech starú bosorku aj čert vezme, ale tie mladé… Tie mladé mu budú zobať z ruky. A Erža mu môže zabuchnúť dvere, môže si na ne aj dosky natĺcť, on sa jej už nebude prosíkať. Aj tak, už to dávno nie je tá rúča Eržika, ktorá sa okolo neho krútila len aby ho uhnala. A len čo si ho odviedla od oltára, len čo ženy doumývali posledné poháre po svadobnej hostine, už začal iný cirkus. Z Eržičky bola zrazu taká Erža, čo mu predtým s úsmevom na tvári a ako maslo s medom na chlebe podávala, toho sa nevedel domôcť. Pri oltári sľuboval, že v dobrom i zlom, ale to netušil, že dobré viac nebude, lebo už bolo. Aj mu to vyčítala – kde vraj dala oči, keď sa do takého ohrebla zahľadela, kde dala rozum, keď sa mu sľúbila!
Znovu kopol do kameňa. Ale už tak nebude, že iba na zlosť sa bude svetom potĺkať! Teraz si už zariadi veci inak. A to ešte bude vidieť, Eržika, či sa jej prihovorí, či ju vpustí do svojho raja, keď už v ňom bude mať také dve krásne srnky. Načo by mu tam bola taká ťarbavá… Ale nie, zháčil sa, predsa len to nie je také zlé, začal sa ospravedlňovať za tie zlé myšlienky.

Zazdalo sa mu, že počuje spev. Vysoké, čisté hlasy. Na temeni kopčeka pred dedinou sa vo zvláštnom svetle mihali tiene. Akoby videl poletovať sukne, tiene sa krútili dokola. A veru naozaj, pospevovali si! Pridal do kroku, už zazrel vežu kostola, ale tancujúce dievčatá boli stále rovnako ďaleko, nech pridal do kroku, ako chcel. Na oblohu sa vyhupol mesiac, ožiaril svojím studeným svetlom celú lúku a po dievčatách neostala ani spomienka.
Pretrel si oči, pomyslel si čosi o tom, že sa mu marí, že to možno z toho, že ho ruka bolí. Nakročil do rýchlejšieho tempa, ale nedostúpil na zem. Len cítil, ako sa mu opäť vzďaľuje všetko, čo mu bolo známe. Ocitol sa vo vzduchu, nemal sa čoho zachytiť. Neletel, iba visel. Nestihol si ani pomyslieť, čo to za čertovinu a už žuchol na zem. Ocitol sa v tieni hájika pri rybníku. Zostal sedieť, pozeral z jednej ruky na druhú, áno, ešte stále mal na pravej obväz. Ešte stále mal vo vrecku bavlnku s ihlou a hoci nevedel, ako ju navlečie, prevali sa na kolená a štvornožky začal hľadať na kraji rybníka žaby. Neuľahčovali mu to, stíchli, ale napokon predsa len nahmatal slizké telo. Nebridil si to božie stvorenie, len si spomenul, ako kedysi, keď boli chlapci, lovili žaby a slamkou ich nafukovali a hádzali do vody a smiali sa z toho, že žaba nevie ani plávať ani sa hýbať, len sa vznášala na hladine. Koľko ich vtedy skántrili. Ani by sa nečudoval, keby sa zrazu objavila nejaká žabia kráľovná a chcela sa s ním porátať za všetky tie príkoria, ktoré s kamarátmi jej poddaným popáchali.
Našeil si miesto, aby videl, žabku položil na kolená, ani sa nepohla. A začal navliekať niť do ihly. A bolo to presne, ako si myslel, nie a nie trafiť.
A on, somár sprostý, verí na také babské reči? Pochytila ho zlosť. Šmaril ihlu aj klbko do rybníka, žabku položil na breh a vracal sa domov. Predsa nebude veriť na nejaké bosorky? A čary?! Aby si z neho uťahovali v krčme. Ani tam už nezájde!

„Eržika, Eržička, doma si?“ zaklopal na okno.
„Doma, doma, kde by som bola, ty somár starý?!“ ozvalo sa z kuchyne. Škrípavý zvuk, naozaj, akoby ježibaba odpovedala. Ale Pešta si povedal, že to tak nenechá.
Posadil sa k stolu.
„Zajedol by som si,“ poprosil.
„Zajedol? Či radšej zapil?“ posmievala sa mu žena, ani na neho nepozrela.
„Tak, hladný som, hádam radšej jesť budem.“
„Pozrime sa. Ja tu na teba budem každý večer čakať, či sa ti uráči prísť a ty, ani pekné slovo, len jedol by som!“
„Eržička, a či ťa nevolám pekným menom?“
„To len keď niečo chceš, starigáň!“
„Aby si vedela, najradšej zo všetkého by som chcel, aby sme spolu žili tak pekne, ako kedysi.“
„Lenže to by si musel prestať chodiť domov cez krčmu a zabudnúť na svojich kamarátov z mokrej štvrte!“
Pešta radšej neodpovedal. Ťažko by svojej Eržike vysvetľoval, ako dospel k tomu, že už naozaj dá pokoj nielen poháriku, ale aj pochybným kamarátom. Darmo, roky sa ozývajú, päťdesiatka na krku, to už nie je zábavné. A každý deň päť kilometrov do Michalian, päť naspäť, ukonaný. A ešte tie strigy a vodenie. Hoci už pochyboval aj o tom, že ho naozaj niekedy vodilo, už si myslel, že to má len z tých hlúpych babských rečí.
„Zajtra je nedeľa. Pôjdeme pekne do kostola, aby si mi verila.“
Erža až zastala, keď povedal o kostole.
„Ty? A trafíš tam ešte?“
„Každý deň chodím okolo, tak hádam hej.“ A nepovedal, že chodí denne, či vlastne nocou, aj okolo panenky Márie a že sa už aj hanbí, akoby na neho pozerala a už-už čakal, že mu pohrozí prstom.

***

Aj knižku si vzal, nalistoval piesne a spieval, aj sa do hrude bil, že je to jeho vina, jeho preveľká vina. Nedbal na to, že si ho poniektoré ženy úkosom prezerajú, reku – čo sa stalo, že je Pešta v kostole, doteraz taký neznaboh a ahaho, už sa tu obšmieta! Možno podaktorým aj napadlo, či nie je nejako vážne chorý, lebo to vtedy sa zvyknú neverci a najmä chlapi spamätať.

Len otvoril ústa, ale už nevyšlo slovo. Svet sa s ním začal krútiť, zem ustupovala spod nôh, všetko sa nahlo nabok a vzápätí pocítil, ako mu hlava duto buchla o podlahu. Až sa aj farár zastavil, chvíľu pozeral, ako chlapi vynášajú Peštu z kostola, potom pozrel do misálu a nadviazal latinské slová, ktorých niť tým prerušením stratil. Ľudia sa uspokojili, aspoň tí, čo zostali.

Prvé, čo uvidel, keď otvoril oči, bola vráskavá tvár Haninho starého.
„Buď rád, človeče, že sme boli nablízku! Niekto ti porobil zoči, už Haňa metá uhlíky, neboj sa, už ti bude ľahšie.“
Tak sledoval zaklínanie, či odklínanie, kto sa v tom má vyznať. Haňa sa v tom vyžívala, všetkým až zimomriavky behali po chrbte, prišli sa z kostola pozrieť aj strídžatá – Hanine dcéry, v dome bolo zrazu rušno, rušnejšie ako po omši pred kostolom, každý chcel vidieť, vedieť, čo sa stalo.
„A všetci von!“ zavelila Haňa a ostala s Peštom sama. Dala sa mu napiť tej vody, podržala mu hlavu a omakala hrču, čo mu od pádu navrela.
„Daj si na to octovú handru, nech ti odpuchne!“
„Teraz buď ticho, nemusíš nič hovoriť. Len ja ti poviem, že som kadečo počula. Mižo mi povedal, tvoj kamarát – a dobrý kamarát. Aj Julka, tá cigánočka, čo po nej všetci poškuľujete. Dávaj pozor na ľudí, čo nosia čierne myšlienky, ale nenos ich ani ty, aby si sa nestal obeťou seba samého. Tak. Len toľko som ti chcela. Spokojne si sadni. A než zasa tresneš na zem, najedz sa. Do kostola sa nepatrí chodiť o hlade, lebo omša je dlhá. Aspoň vody sa napi! A na toto nepozeraj, to sú len také šalenstvá, čo im ešte mdlé rozumy veria. Žiadny uhlík a ani žiadne naháňanie žiab ťa nezachráni. Vyčisti si hlavu a daj pokoj pálenke. Lebo to je najväčšie bosoráctvo a tá narobila najviac škody medzi ľuďmi.“
„Ty nie si…?“
„Bosorka myslíš? Ani moje dievky. A ani ten môj starigáň, nech ho Pán Boh opatruje, kde je. Načo by som bosorovala? A ako? Aj teba odchovali na tých priadkových pripoviedkach?“ Haňa sa zasmiala, ale znelo to, akoby striga štartovala metlu.
„Poviem Eržike, že si sa načisto napravil. Ale to ti hovorím, ak sa naozaj nezmeniš, viem, ako si s tebou poradiť!“ Akoby mimovoľne vytiahla z vrecka ruku a držala v nej klbko a ihlu, ktoré len v noci zahodil do rybníka.

Tak čomu vlastne veriť?

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.