Fotografia

Vychrstol som vodu z lavóra, a konečne sa posadil a položil ruky na stôl. Až teraz ma začal bolieť každý sval a každá kostička. Ani nohy som veľmi nemohol vystierať, hneď ma chytali kŕče. Rádio na mňa chrchlalo opernú áriu, tradičný program na sobotný večer. Videlo sa mi to povedomé, ale nezachytil som úvod. Tak som len nechal hudbu plynúť, vnímal som ju možno trochu inak, ako keď som po mestskom táraní sa trhom, sedení s priateľmi a čítaní nakoniec zapol rádio a driemal. Continue reading „Fotografia“

Andrijov návrat

Andrej by najradšej vyskočil z hrkotajúceho nákladiaku a rozbehol sa posledný kúsok cesty domov pešo. Poza humná by tam bol určite rýchlejšie. Pozeral na známu krajinu a všetko mu tu podávalo ruky a mávalo naňho. Tam sa v hájiku hrávali na vojakov, prešli cez potok, v ktorom chytal s kamarátmi pstruhy, ale to bolo dávno, to mu už asi teraz nebude nikto veriť. Len medzí medzi roľami ubudlo. Aj sem už zasiahla kolektivizácia, pomyslel si hrdo, že pokrok neobišiel ani jeho rodnú dedinu. Continue reading „Andrijov návrat“

Zošit po Jozefovi

Všetci mali radosť. Zvon vyzváňal, striedali sa pri ňom obaja kostolníci, teda kostolník aj cerkovnik, ľudia sa objímali, bolo to ako v tých filmoch o oslobodení. Lebo to bolo oslobodenie.
Vojna nás stála 11 chlapov. Zostali po nich osirotení rodičia, deti, mladé ženy, gazdovstvá, o ktoré sa bolo treba starať. Ale nejako len bude, hovorili sme si pri stretnutiach. Každý v sebe cítil nával energie. Po šesťročnom ničení znovu niečo vytvoriť. Continue reading „Zošit po Jozefovi“

Všední dny

©jiri

Bylo mi čtyřiadvacet a pálily mě dlaně. Vracel jsem se z prohrané války. Prohrál jsem dva roky života. Což ve čtyřiadvaceti není zrovna málo. Vracel jsem se k mámě. K ženě, která vlastně tu prohru svým nemístným zájmem způsobila. Vracel jsem se do baráku na okraji města, jenž jsem neměl rád. Ale nebylo zbytí. Odněkud jsem musel odejít – a předtím jsem se tam musel vrátit. Continue reading „Všední dny“

Unavená vojna

Taká usmrkaná jeseň už dávno nebola. Vojsko sa drgľovalo v barakoch, morálku nezdvíhalo ani cvičenie na apelplaci a už vôbec nie správy z frontu. Striedalo sa dunenie raz zo západu, ale čoraz častejšie z východu. Vojna to už mala spočítané, bolo len otázkou jej fantázie, ako to odnesú pešiaci. Lebo generálom sa v žiadnej vojne nikdy nič nestane. Prinajhoršom si niektorý z nich prestrelí hlavu, určite to však neurobí pre výčitky svedomia, že poslal iných na smrť. Generálovi postavia pomník a píšu o ňom hrubé kroniky, vojačikom otvoria spoločný hrob a kdesi v rodnej dedine vztýčia symbolický obelisk. A mocní tohto sveta sa ďalej dohadujú a chystajú ďalšie masakre. Continue reading „Unavená vojna“

Stratený poklad

Sámel utekal jarnou nocou preč od fakiel a kriku Dobšinej. Najradšej by sa prepadol a stratil navždy. Tam za ním, v kruhu prekvapených a vystrašených mládencov ležal jeho kamarát Johanes. A Sámel si za nič na svete nevedel spomenúť, ako došlo k tomu, že sa povadili, že sa v jeho ruke objavil nôž a že ten nôž sa odrazu ocitol v Johanovom bruchu.
Potom už len utekal. Do kopca, aby odradil prenasledovateľov. Do kopca, aby sa stratil v hustých lesoch. Nech ho tam hoci aj divá zver roztrhá, čo už má teraz zo života? Ledva sa vrátil z tovarišskej vandrovky, už sa rozprávalo, že ho prijmú do cechu, s Aničkou si sľúbili lásku a chystali svadbu. Čo všetko sa v jednom momente zmení, ako ľahko zanikne vidina spokojného života. Continue reading „Stratený poklad“

Počarená svadba

Ľudovít Fulla: Počarená svadba

Len čo Krasko otvoril oči zistil, že sa ocitol na nebezpečnom území. Všade okolo neho kvokali sliepky, keď sa chcel pohnúť, zabáral sa do mäkkého mazľavého blata, ale nadovšetko hrozný bol ten zápach od kuracincov. Kam sa pozrel, videl okolo seba len neporiadok, aký pozná každý, kto kedy choval sliepky. Continue reading „Počarená svadba“