Hodinový manžel (úryvok)

Petra
Natiahol sa po budíku, hoci si nevedel spomenúť, prečo ho vlastne natočil a odkiaľ ho vzal. Budík doma nikdy nemali. Prevrátil pohár s teplou minerálkou a neisto sa zorientoval. Zvonček. Pri dverách susedka, jedna z jeho „kamarátok“ na materskej. Tričko, šortky, naľahko, ako sa len dalo, lebo vonku zúril júl.
„Igor, prosím ťa, poď mi pomôcť. Niečo sa mi stalo s práčkou a tečie. Všade. Asi ťa vytápam.“ Continue reading “Hodinový manžel (úryvok)”

Grega

Na šífe do Ameriky a priamo za šťastím. Takto romanticky si predstavovali ľudia cestu z biednej zemičky do vysnívaného raja. Väčšinou sa zadĺžili, aby si mohli kúpiť kartu na loď, po biede sa dopravili do Hamburgu, ktorý bol v tom čase asi najväčším slovenským prístavom, lebo sa v ňom ozývala najmä naša ľubozvučná reč. Počkali si na svoju šífu a nechali sa prepraviť cez oceán. Continue reading “Grega”

Fotografia

Vychrstol som vodu z lavóra, a konečne sa posadil a položil ruky na stôl. Až teraz ma začal bolieť každý sval a každá kostička. Ani nohy som veľmi nemohol vystierať, hneď ma chytali kŕče. Rádio na mňa chrchlalo opernú áriu, tradičný program na sobotný večer. Videlo sa mi to povedomé, ale nezachytil som úvod. Tak som len nechal hudbu plynúť, vnímal som ju možno trochu inak, ako keď som po mestskom táraní sa trhom, sedení s priateľmi a čítaní nakoniec zapol rádio a driemal. Continue reading “Fotografia”

Dámska jazda

„Kašli na to!“ musela som prerušiť Gabiku. Asi bola naozaj prvá a jediná na svete, ktorá prišla na neveru svojho starého capa.
„Veď si sa ešte pred pár týždňami sťažovala, že už nevládze, že je u vás najčastejšie pol šiestej!“
„No. Lenže keď som si vypracovala techniku aspoň na trištvrte na dvanásť, čosi do neho strelilo a rozbehol sa za osemnástkami.“ Continue reading “Dámska jazda”

Cesta domov

Len poslúchať a poslúchať. Raz nás okríkne mama, inokedy otec. A
aj starký sa pridá a ujo Jano nezaostáva.
Vyzeralo to, že ideme na výlet. Lenže v tomto upršanom čase sme do
viníc už nezvykli chodievať. Aj sme sa čudovali, keď nám to mama
povedala a ešte viac sme sa čudovali, keď na voz nakladala periny
a keď sme jej museli pomáhať znášať múku, chlieb, hrach, bok
slaniny, kanvy na mlieko, hrnce aj taniere. A predtým, než sme
vyšli z dvora, priviazali k vozu aj naše dve kravy, čo nám ešte
Nemci nezrekvírovali.
A teraz tu už trinásty deň trčíme, domov sa vrátiť nesmieme a
pustiť sa ďalej? Kam?
Dospelí sa každý deň ustarostene zhovárajú, ale dávajú si veľký
pozor, aby sme nepočuli, o čom. Continue reading “Cesta domov”

Andrijov návrat

Andrej by najradšej vyskočil z hrkotajúceho nákladiaku a rozbehol sa posledný kúsok cesty domov pešo. Poza humná by tam bol určite rýchlejšie. Pozeral na známu krajinu a všetko mu tu podávalo ruky a mávalo naňho. Tam sa v hájiku hrávali na vojakov, prešli cez potok, v ktorom chytal s kamarátmi pstruhy, ale to bolo dávno, to mu už asi teraz nebude nikto veriť. Len medzí medzi roľami ubudlo. Aj sem už zasiahla kolektivizácia, pomyslel si hrdo, že pokrok neobišiel ani jeho rodnú dedinu. Continue reading “Andrijov návrat”

Zošit po Jozefovi

Všetci mali radosť. Zvon vyzváňal, striedali sa pri ňom obaja kostolníci, teda kostolník aj cerkovnik, ľudia sa objímali, bolo to ako v tých filmoch o oslobodení. Lebo to bolo oslobodenie.
Vojna nás stála 11 chlapov. Zostali po nich osirotení rodičia, deti, mladé ženy, gazdovstvá, o ktoré sa bolo treba starať. Ale nejako len bude, hovorili sme si pri stretnutiach. Každý v sebe cítil nával energie. Po šesťročnom ničení znovu niečo vytvoriť. Continue reading “Zošit po Jozefovi”

Všední dny

©jiri

Bylo mi čtyřiadvacet a pálily mě dlaně. Vracel jsem se z prohrané války. Prohrál jsem dva roky života. Což ve čtyřiadvaceti není zrovna málo. Vracel jsem se k mámě. K ženě, která vlastně tu prohru svým nemístným zájmem způsobila. Vracel jsem se do baráku na okraji města, jenž jsem neměl rád. Ale nebylo zbytí. Odněkud jsem musel odejít – a předtím jsem se tam musel vrátit. Continue reading “Všední dny”