Unavená vojna

Taká usmrkaná jeseň už dávno nebola. Vojsko sa drgľovalo v barakoch, morálku nezdvíhalo ani cvičenie na apelplaci a už vôbec nie správy z frontu. Striedalo sa dunenie raz zo západu, ale čoraz častejšie z východu. Vojna to už mala spočítané, bolo len otázkou jej fantázie, ako to odnesú pešiaci. Lebo generálom sa v žiadnej vojne nikdy nič nestane. Prinajhoršom si niektorý z nich prestrelí hlavu, určite to však neurobí pre výčitky svedomia, že poslal iných na smrť. Generálovi postavia pomník a píšu o ňom hrubé kroniky, vojačikom otvoria spoločný hrob a kdesi v rodnej dedine vztýčia symbolický obelisk. A mocní tohto sveta sa ďalej dohadujú a chystajú ďalšie masakre. Continue reading „Unavená vojna“

Stratený poklad

Sámel utekal jarnou nocou preč od fakiel a kriku Dobšinej. Najradšej by sa prepadol a stratil navždy. Tam za ním, v kruhu prekvapených a vystrašených mládencov ležal jeho kamarát Johanes. A Sámel si za nič na svete nevedel spomenúť, ako došlo k tomu, že sa povadili, že sa v jeho ruke objavil nôž a že ten nôž sa odrazu ocitol v Johanovom bruchu.
Potom už len utekal. Do kopca, aby odradil prenasledovateľov. Do kopca, aby sa stratil v hustých lesoch. Nech ho tam hoci aj divá zver roztrhá, čo už má teraz zo života? Ledva sa vrátil z tovarišskej vandrovky, už sa rozprávalo, že ho prijmú do cechu, s Aničkou si sľúbili lásku a chystali svadbu. Čo všetko sa v jednom momente zmení, ako ľahko zanikne vidina spokojného života. Continue reading „Stratený poklad“

Počarená svadba

Ľudovít Fulla: Počarená svadba

Len čo Krasko otvoril oči zistil, že sa ocitol na nebezpečnom území. Všade okolo neho kvokali sliepky, keď sa chcel pohnúť, zabáral sa do mäkkého mazľavého blata, ale nadovšetko hrozný bol ten zápach od kuracincov. Kam sa pozrel, videl okolo seba len neporiadok, aký pozná každý, kto kedy choval sliepky. Continue reading „Počarená svadba“

Najdrahšie slivky na svete

Anton s Jozefom sedeli na svahu nad furmanskou cestou z Folkmára, ktorá viedla ku kaštieľu. Tam sa krížila s cestou na Gelnicu a Margecany. Leto nezadržateľne padalo do jesene, v sade Csákyovského kaštieľa lákali jablone, hrušky, ale aj slivky. Len preskočiť plot a mohli by sa do sýtosti najesť. Strach im však nedovolil. Správca bol prísny, bez váhania by zvesil dupľovku a posolil im zadky dávkou brokov. A okrem hanby medzi ostatnými mládencami by mali ešte aj opletačky s vrchnosťou. A o tie nestáli už vôbec. Odkedy pred pár rokmi úrady povinne zaviedli maďarčinu do škôl, nedalo sa už nikde nič vyjednať. Navyše Anton s Jozefom vyšli zo školy práve v tom roku, keď sa do nej s veľkým hrmotom nasťahovala maďarčina a preto z toho divného jazyka nerozumeli ani máčny máčik. A že sa ďalej učili len u majstrov na Spiši, nepotrebovali ten pre nich cudzí jazyk vôbec poznať. Continue reading „Najdrahšie slivky na svete“

Mať sa kde vrátiť

„Prišla som sa uchádzať o svoj podiel v tejto eseročke,“ rozrazila Tereza dvere. Opálená ale poblednutá a pochudnutá.
„Jéj, Terezka!“ zareagovala prvá Ivanka. Prišla len pred chvíľou, hneď po škole, ale s nákladom nápadov, ktoré pozbierala od spolužiakov.
„Ty si ešte tu?“ Tereza zložila veľkú cestovnú tašku a zo zvyku sa chcela zvaliť do kresla, ktoré mala zafixované za dverami. Ledva udržala rovnováhu. Continue reading „Mať sa kde vrátiť“

Labutia pieseň

Naťukala som do okna adresu www.kplu.org a čakala, kým sa stránka natiahne. V druhom okne bežala debata. Poznáte to, také bežné prekáračky, slovné hračky ľudí, ktorí sa ani veľmi nepoznajú, trochu sa nudia a k popoludňajšej kávičke si zapínajú net, nalogujú sa na svoj obľúbený chat a zabíjajú čas.
Stránka sa načítala a zostala som na ňu bezradne pozerať. Potom som v ľavom stĺpci našla odkaz na dvadsaťkilový real, ťukla a v počítači zahrkotalo, odkiaľsi z päty vytiahol dávno zabudnutý program, ktorý mi tam Marek, môj bývalý študent, nainštaloval, keď sa mi staral o mašinku. Marek… Tretiak na elektrotechnike, občas som ho zazrela v meste, dokonca sa mi prihovoril v cukrárni. Zmužnel a zvážnel, hovoril, že škola nie je žiadna sranda, že ledva stíha, lebo okrem prenášok má aj dobre zabehnutý kšeftík s ojazdenými počítačmi a spravuje niekoľko firemných sietí… Rozumela som mu každé tretie slovo, ale to už je údel odchádzajúcej generácie. Continue reading „Labutia pieseň“

Knihomoľňa

Zavrel som za sebou dvere. Z chodby ešte doliehal zvuk odchádzajúceho výťahu. Vyzliekol som kabát, zavesil ho na ramienko, vyzul topánky a uložil ich vedľa tenisiek, čo som si v lete v nejakom ošiali kúpil s predsavzatím, že budem chodiť na dlhé prechádzky po lese. Bol som. Dvakrát. Prvýkrát a naposledy. V lesoparku nad sídliskom som napočítal osem smetísk a napokon som musel ufujazdiť pred akýmsi obrovským psiskom. Odvtedy tenisky ležia v botníku a čakajú, kým sa znovu odvážim do lesa. Umyl som si ruky a pričesal hrivu. Čím som starší, tým viac mám vlasov. Akurát sú sivšie a belšie. V kuchyni som postavil na čaj, do prichystanej sklenenej šálky nasypal pravý zelený, zapol rádio s vážnou hudbou, rozsvietil lampu pri kresle a pohodlne sa usalašil. Vzal som do ruky rozčítanú knihu. Continue reading „Knihomoľňa“

Jean Marais

Štiavnica opäť raz zapadla po krk do snehu. Stále neznáma poetka Iva R. priložila do piecky a starostlivo zatvorila dvierka, aby sa náhodná iskrička nedostala do kožucha jej staručkého miláčika Pifka. Ten sa len pomechril vo svojom pelechu pod schodami, poriadne si uprdol, ako sa na starého psa patrí a ďalej sníval o metroch klobás, ktorými sú ovešané všetky tie obrovské stromy v jeho dôkladne označkovanom rajóne. Čo už mu ostáva na staré vegetariánske psie časy, keď má problémy s trávením? Continue reading „Jean Marais“