Cesta domov

Len poslúchať a poslúchať. Raz nás okríkne mama, inokedy otec. A
aj starký sa pridá a ujo Jano nezaostáva.
Vyzeralo to, že ideme na výlet. Lenže v tomto upršanom čase sme do
viníc už nezvykli chodievať. Aj sme sa čudovali, keď nám to mama
povedala a ešte viac sme sa čudovali, keď na voz nakladala periny
a keď sme jej museli pomáhať znášať múku, chlieb, hrach, bok
slaniny, kanvy na mlieko, hrnce aj taniere. A predtým, než sme
vyšli z dvora, priviazali k vozu aj naše dve kravy, čo nám ešte
Nemci nezrekvírovali.
A teraz tu už trinásty deň trčíme, domov sa vrátiť nesmieme a
pustiť sa ďalej? Kam?
Dospelí sa každý deň ustarostene zhovárajú, ale dávajú si veľký
pozor, aby sme nepočuli, o čom.

Tak som sa rozhodla, že si budem zapisovať, čo sa deje. Nevzali
sme si knihy, nebol čas a ktovie, kde im je už dnes koniec, ale
predsa som našla starú písanku, ktorú tu asi Marča zabudla, keď
sme v lete chodievali pomáhať do vinohradu. Ona je vždy taká –
rada chodí do nášho domčeka vo vinici, do borházu, ale ešte radšej
si sadne niekam na medzu a kreslí si do zošita. Akoby nikdy
nepočula, čo jej mama hovorí, že taká písanka je veľmi drahá a
treba veľa premýšľať, kým papier minieme. Marča si asi myslí, že
papier sa dá dopestovať ako hrozno.

Dnes je teda trinásty deň, čo sme museli odísť z domu. Pamätám si,
ako prišiel ten nemecký oficier, čo býva v byte, z ktorého
vypratali notára. Len zbehol po schodoch a slušne zaklopal.
Lámanou slovenčinou, do ktorej priplietol akési maďarské slovíčka
vysvetľoval mame, aby pobalila kinder – to akože nás a nejaké
jedlo a ak máme kde, aby sme odišli z dediny. Lebo sa tu vraj bude
bojovať. Aj ostatných ľudí má takto z dediny poslať preč, lenže to
robia jeho vojaci a on, pretože býva v našom dome a vidí, ako sa
mama stará, prišiel jej to povedať sám. Len či vravel presne toto
neviem, ťažko mu bolo rozumieť. S otcom sa potom bavil po nemecky
a z toho, čo nám otec povedal, som si domyslela aj oficierov
rozhovor s mamou.

V borháze je pekne. Keď sedíme na priedomí, vidno celú Priekopu,
ale z našej Tibavy nič, tá je kúsok „za rohom“, za kopcom. Vnútri
je len jedna izba, taká veľká kuchyňa, ale keď nás tu nečakane
prikvačila noc alebo dážď, ľahko sme sa pomestili. Z veľkého stola
bola na noc posteľ pre deti, pomestili sme sa štyria a Eťa spala
pri rodičoch. Nasmiali sme sa a aj sa zahrali, kým mama odkrojila
chlieb a naliala nám mlieka.
Ten stôl – posteľ vymyslel dedo. On je vôbec taký výmyselník.
Poniže borházu postavil aj špeciálny záchod. Kto otvoril väčšie
dvere, bol v oddelení pre dospelých. Kto menšie, našiel menšiu a
nižšie posadenú dosku – pre deti. A presne taký istý záchod
vybudoval pri dome. Nikto v dedine takú vymoženosť nemal!

Lenže teraz prší. Prší! Ani si neviem spomenúť, koľký deň už.
Vonku len fučí vetrisko, polia sú dávno prázdne a zo stromov
odleteli posledné listy. Keď sa pozerám na kraj lesa zdá sa mi, že
sú to akýsi starí chorí chlapi, čo sa boja podísť bližšie.
Vraj si máme nájsť nejakú robotu. Lenže akú? Hanča pomáha mame
okolo kráv aj pri varení a ja mám zabávať Marču, Eťu a ešte aj
Pavlíka. Ja sa mám starať o drobizg. Eťa už len mrnčí, že chce
svoju bábu, takú handričkovú, čo jej Hanča urobila hádam pred
tromi rokmi. Paľo s Marčou sa stále medzi sebou doťahujú a
škriepia a ja im mám robiť policajta, aby som z toho vždy vyšla
ako tá zlá!? Ani za nič!

Musím si túto písanku dobre skryť, Marča už okolo mňa príliš
snorí. Najlepšie bude, ak ju nedám z ruky!

*

Dnes je teda štrnásty deň, ale veru ničím sa nelíši od
predchádzajúceho. Vstávali sme, až keď bolo jedlo na stole, ešte
pri jedení si Paľo karpiny z očí vytieral, fuj. Prší. Von nesmieme
aj keby nepršalo. Dedo vravel, že nocou videl kráčať oddiel
nemeckých vojakov, chodia lapať partizánov. A to je pre nás
nebezpečné, lebo ak sa bude strieľať, ľahko nás môže zablúdená
strela nájsť. Otec mu pritakal a hneď si prisadol ujo Jano a
začali spomínať na vojnu, v ktorej všetci bojovali. Dedo ako otec
rodiny, ktorý sa nevedel z tej povinnosti vyvliecť, ujo Jano
narukoval v šestnástnom a náš otec až na záver, v lete osemnásteho
roku, keď dovŕšil osemnásty rok. Mama nerada počúvala ich historky
z frontu, vždy šla radšej niečo užitočné robiť a: „Mali by ste aj
vy radšej robiť než plano tárať!“, okríkla chlapov. Lenže čo tu už
robiť, keď sa dá iba čakať, spýtal sa dedo a dodal: „Veď sa
nehnevaj, Marčo, skrátime si chvíľu a aj deti sú ticho, keď
počúvajú.“
V tom mal dedo pravdu. Radi sme počúvali, keď rozprával. Tie
vojnové príhody ma až tak nelákali, ale keď začal s rozprávkami
alebo o tom, ako vandroval po svete, kým sa usadil v Tibave a
oženil sa s najkrajšou ženou široko ďaleko, pristihla som sa
častokrát, že ho počúvam s otvorenými ústami. A radi sme sa
smiali, keď nám rozprával, aké huncútstva stváral náš otec, keď
bol ešte malý.

„Otec, nože ticho! Čosi sa deje,“ prerušil ujo Jano dedovo
rozprávanie. Stíchli sme, zdalo sa mi, že počujem nejaké pukanie v
lese.
„Strieľajú.“
„Kto?“
„Na koho?“
„V lese už asi každý na každého,“ vzdychol otec. „Len aby sa to
sem nedostalo!“

Na stole sliepňala sviečka, vonku sa tmilo. Zamarilo sa mi, že sa
hýbe les. Prilepila som sa na oblôčik a postupne rozoznávala
postavy. Zástup vojakov sa ako had ťahal z lesa, občas prerušený
medzerou. To dvaja vojaci na nosidlách niesli tretieho. Napočítala
som desať nosidiel.
Vojaci zabočili popri hornom okraji našej vinice na poľnú cestu
dolu do dediny.
Pavel sa tlačil ku mne do okna, až ma skoro zhodil z lavice. Ale
nič som mu nepovedala. Aj ja som bola zvedavá. A odrazu som sa
veľmi bála. Oddiel vojakov prechádzal okolo borházu, chcela som
povedať, aby zhasli sviečku, ale z hrdla mi nevyšiel žiadny hlas.
Roztriasla som sa. Potom som si bližšie všimla jedny nosidlá.
Vojakovi, ktorý na nich ležal, sa hompáľala ruka a mal doširoka
otvorené oči.
Ktosi silno zabúchal na dvere našej chalúpky. Vykríkla som od
ľaku.
Otec pootvoril a vyšiel von. Bolo počuť, ako sa s kýmsi zhovára.

*

Precitla som a nado mnou sa skláňala naša krava Strakuľa. Hľadela
na mňa svojimi obrovskými chápavými očami, oblizla sa dlhočizným
jazykom a od nozdier sa jej parilo. Terigala som sa zababúšená v
perinách na voze po ceste – neceste. Nevládala som sa ani obzrieť
a po chvíli som sa zasa prepadla do hlbokého spánku.

*

„Joj, Ilonka, či som rada, že si sa zobudila! Mamá!“ Sedela pri
mne Marča, v ruke držala vlhkú handričku a utierala mi pot z čela.
Mama prišla hneď, ako ju zavolala.
„Dieťa moje,“ zalomila nado mnou mama rukami. Z očí sa jej
rozsypali perličky, videla som, ako jej padajú na zopäté ruky a
kotúľajú sa zo sukne na zem. Marča mala okolo hlavy svetielko.
Čosi mi hovorili, ale mne sa chcelo strašne spať, bola som taká
unavená, akoby som pešo prešla celý svet. Zatvorila som oči a po
chvíli sa hlasy zliali do šumenia, zdalo sa mi, že sedím na brehu
nášho potôčika, pozerám na zurčiacu vodu, po ktorej si deti
púšťajú vienky z púpavy. Cítila som, ako žiari slnko, nastavila
som mu tvár, žiadalo sa mi zohriať v jeho jarných lúčoch, nechať
sa poískať. Tej dlhej zimy už bolo dosť.

*

„No a potom sme šli lesom okolo Porúbky do Koromle. Tam nás otcov
známy nechal prenocovať v stodole, bolo tam sucho a v sene aj
teplo. Lenže ktosi hovoril, že v lesoch videl ustupujúcich Maďarov
a tak sme sa radšej poberali ďalej. Tak nám to rozkázal ten vojak,
čo zaklopal na dvere borházu vtedy, keď si sa tak preľakla a
ochorela,“ Marča sedela pri mne, hladkala ma po ruke a vykladala
mi, ako sme putovali z nášho borházu, ako jej bolo smutno, keď sme
museli proti dažďu a noci naložiť veci na voz, zapriahnuť Žužu,
našu kobylku a Fuksu, hnedáka do voza, priviazať kravky a utekať.
„No a potom sme sa zastavili ešte v Petrovciach, ale tam len na
dve noci, tie sme aj tak prebdeli, lebo zo všetkých strán bolo
počuť dunenie, ako keď sa blíži búrka. Otec nemal pokoj, chcel,
aby sme boli v bezpečí a tak sme sa cez les dostali do Cigánoviec
a odtiaľ až sem, do Užhorodu.“
„A dnes je aký deň?“ spýtala som sa sestričky.
„Počkaj, spýtam sa!“
Veru, musela to byť pre ňu ťažká otázka. Veď sa to ešte len teraz
v škole učili a aj to ešte po maďarsky, lebo školu sme mali od
začiatku vojny maďarskú, učil nás taký strohý a neprístupný učiteľ
Kapsch a pretože bol veľmi prísny, škola nás nebavila, skôr sme sa
jej báli.
„Mama vraví, že je štvrtok,“ prišla sestra späť.
„A povieš mi aj koľkého je?“
Znovu odbehla. Napadlo mi, kde je asi tá písanka, do ktorej som si
začala v borháze zapisovať. Prešacovala som sa. Lenže na sebe som
mala iné háby, spoznala som Hančinu košieľku, moje veci boli
ktovie kde. Chvíľu som váhala, či sa spýtať Marče.

„Tu je. Na!“ podala mi písanku.
„Vypadla ti z kapsy, kým si bola chorá. Keď ťa mama prezliekala.
Nevšimla si, rýchlo som ju skryla,“ vysvetľovala mi, kým som
listovala stránkami a zisťovala, že Marča písanku nielen skryla,
ale do nej aj čosi zapisovala. Ani som nevedela, či sa zlostiť, či
smiať. Napríklad toto:
Dnes bol ďalší upršaný deň. Všetkým nám bolo zima a moje šaty
vážili možno cent, také boli nasiaknuté vlhkosťou. Tešili sme sa,
že sa večer niekde zohrejeme, ale naše vozy, teda náš a nášho deda
Repku a ešte tých Basandovcov, čo sa s nami vybrali na cestu
zastali v lese pri senníku. Otec s dedom a ujom rozložili ohník,
ale len taký, aby sa dalo trochu čaju uvariť. Drgľovala mnou zima,
tak mi napadlo, že sa skryjem k Ilone pod perinu. Stále má vysokú
horúčku a mama aj my všetci sa o ňu veľmi bojíme. Stále spí, nič
neje a keď mám pri nej službu cítim, ako z nej sála horúčosť.
Modlíme sa za ňu už tretí deň, ale zdá sa, že ju tá choroba ešte
veľmi drží. Keby tak už bola zdravá. Sľubujem, že sa s ňou už
nikdy nebudem hádať a vždy ju budem ako staršiu sestru počúvať.

Alebo o pár dní neskôr:
Dnes je nedeľa. Keby sme boli doma, pekne sa oblečieme a pôjdeme
do kostola. Lenže sme skoro ráno naložili všetko na voz, ten ujo,
u ktorého sme teraz prespávali, nám pomohol naložiť aj Ilonu, otec
praskol bičom a opäť sme išli. Mama vraví, že sme ako svätá
rodina, ktorá utekala pred prenasledovaním.
A potom nastal veľký zhon! Už sme takí utrmácaní, že sme takmer
spôsobili najväčšiu galibu, aká nás na ceste mohla stretnúť!
Zabudli sme na kravy! Strakuľa a Malina ostali stáť v stajni u
toho gazdu! Mama sa ozlomkrky (to je ale čudné slovo, o-zlom-
krky!) rozbehla späť, ale stretla gazdu už na ceste aj s našimi
kravami, vraj nás už dobiehal. Mama od šťastia plakala, lebo ona
vraví, že ak má človek kravu, nezahynie. Každý deň má od nej
mlieko a mlieko je zdravé a chutné a človek keď vypije pohár
mlieka zasýti sa.
A na jednej stránke som našla kresbičku, ako všetky tri vozy
putujú cestou popri lese. Koníky sa podobali trochu psom a postavy
boli také nesúmerné, ale domyslela som si, že to Marča nakreslila
našu výpravu. Len ten nekonečný dážď nebolo vidieť.

*

Dnes som už trochu vstala. Nohy sa podo mnou podlamovali, ledva
som sa došuchtala od postele ku stolu. Chvíľu som posedela, mama
mi stále niečo ponúkala, pohár mlieka, krajec chleba, jabĺčko, na
obed vraj budú hičkoše, tie mám rada.
Keď som sa trochu najedla a poobzerala okolo seba, chcela som
vedieť, kde sme a kam sa dá pozerať z okna.
„Prichýlil nás učiteľ Monič. Asi si na neho nespomínaš, bol ešte
pred vojnou v Tibave na návšteve u nášho učiteľa Maternu. Otec sa
s ním vtedy rozprával, ale ty si bola ešte malá.“
„A kde to sme?“
„V Užhorode. A už nikam ďalej nepôjdeme, kým naozaj nevyzdravieš.
Front už máme za chrbtom, prihlásili sme sa na úrade u legenantov,
dali nám aj lístky na potraviny, nejako sa pretlčieme.“

Ani neviem, čo ešte zapisovať. Pamätám si ešte tých vojakov, čo na
nosidlách niesli svojich zranených a možno mŕtvych, otca, ako sa
zhováral za dverami s nejakým oficierom. To bolo tuším štrnásty
deň, čo sme museli odísť z domu.
Teraz by sa mi hodila Marča. Rada by som si pozrela náš dom, ale
neviem ani zďaleka tak kresliť, ako ona. Lenže tá sa tu rýchlo
udomácnila a lieta celý deň vonku. Už toľko neprší, akoby tie
mraky zastali na našich vihorlatských kopcoch a nechceli sa ich
pustiť.

Ak sme vyšli z Tibavy 30. septembra a štrnásť dní sme boli v
borháze na našej vinici nad Priekopou, ochorela som 13. októbra.
Dnes je už týždeň odvtedy, čo som chorobu premohla a je 30.
októbra. Chorá som teda bola deväť či desať dní.

Učiteľ mi požičal mapu a sadol si ku mne. Bola taká pekná,
skladacia, keď bola poskladaná mala na prednej strane nápis
Zemplín – Vihorlatské vrchy, turistická mapa, vydal Klub
československých turistů, Slovenská krajina, župa Košická, 193..
Namieste poslednej číslice bol fliačik, to vraj raz na túre jedli
a rovno na mapu spadol učiteľovi kúsok mastného mäsa. A ako sa to
snažil vyčistiť, skoro urobil do papiera dieru.
Rozložila som mapu a pozerala na všetky tie zelené a biele plochy
s modrými stužkami a fliačikmi, pri ktorých boli názvy miest a
dedín, lenže iné než sme sa učili v škole. Našla som Tibavu a
kúsok od nej aj Priekopu a našla som tam aj našu vinicu a malý
štvorček pri nej, ktorý asi mal znázorňovať borház. Vrátila som sa
späť do Tibavy a po chvíľke hľadania našla aj náš dom. Veď keď je
tam taký malý domček ako ten náš vo vinici, potom tam musí byť
zakreslený aj oveľa väčší dom, v ktorom sme bývali. A bol tam aj
kaštieľ tej maďarskej grófky Patayovej, čo ušla z Tibavy ešte pred
nami a stratila sa vraj kdesi v Maďarsku. Hneď vedľa bol
nakreslený aj kostol, ten som poznala podľa značky. Všetko som to
ukázala učiteľovi a on poveddal, že sa k nám rád vydá na výlet.
Len čo na to bude vhodný čas.
Sledovali sme s Marčou, ktorá si prisadla, ako putovali naše vozy.
Marča si všetko dobre pamätala, ani raz sa nepomýlila, keď mi
vypočítala, kade všade šli, kým som ja bola chorá.

*

Aj dnes som sedela nad mapou, úplne mi počarila. Odrazu sa
rozleteli dvere. Otec naširoko vysmiaty nám oznámil, že vojna v
Tibave skončila, že naša dedina bola oslobodená a my sa môžeme
vrátiť domov.
V izbe nastal hneď zhon, prekrikovali sme sa, zháňali veci, kládli
ich raz na jednu raz na druhú kopu, učiteľ sa posadil k oknu na
stoličku a usmieval sa. Keď sme sa trochu upokojili povedal nám,
že keď prešiel front cez Užhorod mal chuť vyjsť do ulíc a
vybozkávať každého, čo to prežil. Dokonca zašiel aj do kostola,
hoci na tieto veci veľmi nie je, veď je vzdelaný a pospomínal si,
ako ho mama učila modlitbičky keď bol chlapec a nástojila na tom,
aby sa modlil každý večer pred spaním a ráno pri vstávaní.
Povedal, že nás chápe a vie, ako nám je. A ešte, že nám želá, aby
sme sa vrátili do celého domu, aby sme našli všetko na poriadku.

Dnes sme prežili tridsiatypiaty deň nášho putovania. Presne päť
týždňov sme boli preč, nesmeli sme bývať vo vlastnom dome, museli
sme utekať pred vojakmi, streľbou, granátmi. Ako sme prišli ku
kostolu a zazreli strechu nášho domu, dali sme sa všetci do plaču.
Ešte aj otec plakal. Potom chodil po dvore, hladkal náš starý tis,
ktorý tu zasadili vraj už pred dvomi storočiami, oprel sa o kmeň
gaštanu a privoňal k sosne, potom si pred vchodom kľakol,
prežehnal sa a my sme sa všetci spolu s ním pomodlili Otčenáš.
Dom vyzeral nepoškodený, ale namiesto nemeckých vojakov v sivých
uniformách sme v ňom našli ruských vojakov v zelených uniformách.
Tamtí boli takí chladní, z očí im šľahalo pohŕdanie, nerozumeli
sme im. A títo Rusi, takmer všetko im bolo rozumieť, pravda, ak
hovorili pomaly, mali unavené zarastené tváre, v očiach smútok,
ale občas sa aj zasmiali a na nás deti striehli, aby nám dali.
Čokoľvek, hocijakú maličkosť, šišku, gaštan, ktorý sa leskol od
toho, ako ho vojak nosil vo vrecku, občas aj nejaký cukrík alebo
aspoň dobré slovo. Hovorili nám, že aj doma majú také dévušky a
málčikov, teda dievčatá a chlapcov a najradšej by sa vrátili
domov, ale germanskije psy ešte náda zahnať do Berlína, až potom
sa môžu vrátiť ku svojej mámuške a rebjonkam. Lenže väčšina týchto
vojakov mala niekde na sebe obväzy, cez ktoré presakovali krvavé
fliačiky. Boli to ranení a z nášho domu bol lazaret. Keď sme vošli
dnu, nenašli sme zo zariadenia takmer nič okrem kríža. Vojaci
všetky skrine aj stoly porúbali a použili na kúrenie.
Akoby toto nebolo dosť zobrali nám kravu a pre vojakov z nej
uvarili polievku – supu. Oplakali sme Malinu, ktorá s nami bez
úhony prešla to dlhé putovanie, ale nedožila sa ani prvého večera
doma.

*

Akoby to bolo vyrátané. Otočila som v písanke posledný list. Keby
som začala písať hneď, ako sme odišli z domu do borházu, nevydalo
by mi na celú cestu. A takto mi ostalo miesto aj na to, aby som
ešte napísala, že nášmu domu sa strely vyhli, že z celej dediny
nikto počas prechodu frontu nezomrel, lebo ľudia boli buď
poskrývaní v pivniciach alebo ušli inam, ako my. Zásah dostal iba
kaštieľ Pátayovcov, v streche majú dieru, akoby ňou vyletelo sto
čertov. Škoda ho nebolo, grófku nemal nikto v dedine rád, čo u nej
slúžili vraveli, že sa na každého pozerá zvrchu a Tibavčanom iba
nadáva do butatótov.

Ešte mám miesto na posledné riadky. Ďakujem Pánu Bohu, že sme celú
tú cestu prežili, ďakujem mu za vyzdravenie a za to, že nás
ochránil. Možno si to raz niekto prečíta a dozvie sa, ako to bolo,
keď sme odišli uprostred jesene z domu, aby sme hľadali a našli
cestu – domov. Bola to dlhá cesta.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.