Chlieb pre Tatárov

Pin It

„Mama, ešte dlho tu budeme?“ spýtala sa Julka. V slabom svetle fakieľ bolo vidno kŕdeľ detí, ktoré sa tisli čím bližšie k ženám. Akoby verili, že ak sa budú držať svojich mám za sukne, nesiahne na ne tma.Ani Murkovi nebolo veselo. Tiež by sa rád k niekomu primkol, aby mal pocit, že ho ochraňujú. Že sa nemusí báť studených rúk tmy, ktoré striehnu za hranicou svetla.
Lebo len čo otvoril oči, uvidel práve tú tmu. Ale nie takú obyčajnú, nočnú tmu, keď spoza rozkolísaných konárov vykukuje mesiac a v korunách stromov hniezdia hviezdy, trávu pohládza vetrík a všetko okolo je voňavé. Uvidel takú tmu, že keby bol hladný, tak sa z nej spokojne naje. Okrem nepriehladnej tmy bolo čudné aj úplné ticho. Nebolo v ňom počuť z diaľky praskanie dreva ani šuchov sovích krídel ani pohyb v tráve. Nebolo počuť úplne nič.
V prvej chvíli sa preľakol. Ako každý živý tvor.
Potom sa však kdesi čosi pohlo. Murko zmeravel. Zadržal dych, aby zachytil ďalší pohyb. A nemýlil sa, bolo to pravidelné odfukovanie. Aby sa tak ocitol niekde v medveďom brlohu uprostred zimného spánku domáceho pána, striaslo ho! To radšej chytro nohy na plecia a preč odtiaľto!
Zrazu sa ozvalo zamrnčanie. To sa dieťa strhlo zo sna, zaplakalo a nechalo sa utíšiť mamkou. Uspávanka dieťa učičíkala a Murka upokojila. Predsa len je medzi ľuďmi. Pritisol sa bližšie k polienku, čo sa tu povaľovalo a zvedavo sa obzeral, či predsa len nezazrie aspoň omrvinku svetla. Už ho obchádzali driemoty, keď sa odkiaľsi vynorilo svitanie. Tak predsa len to nebolo nič zvláštne, len celkom hustá a ťažká tma. Možno je len vonku veľká zima a domáci na noc utesnili všetky škáry, aby sa uchránili pred chladom. To maličké svetielko Murka upokojovalo. Svetlo naozaj prináša ľuďom radosť.
Lenže to svetlo nestúpalo, ani sa nezväčšovalo. O chvíľu sa k nemu pridalo ďalšie svetielko, ale z úplne inej strany. Murko krútil hlavou nad tým čudom a postupne počítal pribúdajúce svetielka. Potom sa jedno rozsvietilo priamo nad ním. Bol to hrubý zasmolený konár, ktorý horel, prskal a čadil a vydával aj trochu svetla.
Okolo Murka nastal pohyb. A odrazu akoby niekde zapli zvuk, počul desiatky hlasov, buchotanie dreva, cinkanie vedra, špľachot vody, smiech aj vzlyky, rozvážne hlasy aj krátku zvadu.
Plamene ožiarili veľkú sieň s nepravidelnými stenami. Steny sa miestami leskli, strop vôbec nebol rovný ako v dome a od zeme sálal chlad. Občas sa nad ním rozprskla kvapka vody, ktorá padala nevedno odkiaľ. A podľa toho Murko zistil, že sa ocitol v jaskyni.

A nakoniec sa ozvalo to dievčatko:
„Mama, ešte dlho tu v jaskyni budeme?“
„Neviem, dieťa moje. Ale musíme vydržať, kým sa tí pohania nezdvihnú a neodídu.“
„A ako vyzerá taký ten po-pohaň?“
„Pohan? To ti je taký besný psisko, pred ktorým si neuchrániš zdravú kožu,“ priplietol sa do debaty starý dedo. Kutral sa v ohnisku, upravoval pahrebu a občas si pošúchal rukou líce.
„Otec, nestrašte tie deti!“ zastarela sa žena, ktorú oslovilo dievčatko. Lenže pre deti boli slová starého deda ako med pre medveďa. Už aj sa nahrnuli k nemu a dychtivo počúvali.
„Keď som bol ešte mladý, mladší než vy, bojoval som vo svätom vojsku vo Svätej Zemi. Vybrali sme sa tam len tak, s batôžkom a krížom nad hlavou. Striedali sme sa v jeho nesení, spievali sme nábožné piesne, bolo nás veľa, more detí, more neviniatok, ktoré nikto nevedel dopočítať. Po ceste sme stretali kadekoho, väčšinou ešte väčších chudákov, než sme boli sami. Kým sme sa dostali k moru, veľa nás zahynulo. Od hladu, od chorôb, od zimy, ale najmä pre zlé zaobchádzanie. Nemali sme so sebou matere, ktoré by nám navarili, pohojdali nás, utíšili boľačky a zaspievali uspávanky. Potom nás na starých lodiach, čo boli ako deravé korytá, viezli nejakí obchodníci cez more do tej Svätej Zeme. Lenže kým sme tam prišli, zostalo nás ešte menej. A tak nás tí obchodníci vysadili na cudzom brehu a predali. Nie, nebolo to v Svätej Zemi, bolo to kdesi medzi pohanskými psami. Nerozumeli sme ich reči, ale museli sme sa naučiť reči ich korbáčov. Celé dni na nás štekali, div nás nehrýzli. Museli sme robiť do úmoru a kto nevládal, toho zbili, aby mu dodali silu. Jedli sme len občas, aj voda z mláky nám bola pokladom. Musel som hodne vyrásť, aby som prišiel na to, že som sa nedostal do žiadnej Svätej Zeme. A ešte dlhšie mi trvalo, kým som pochopil, že ak neujdem, zahyniem a nikto ma tu nepochová, nechajú ma zožrať divej zveri.
Lenže ako ujsť?“

„Otec, prestaňte ich balamutiť!“ okríkla žena starého deda a ten zmĺkol. Murka tak zaujalo jeho rozprávane, že sa až chcel ozvať, aby pokračoval. A deti sedeli ticho ako pena, ani sa nepohli, nikomu nenapadlo sťažovať sa na zimu či tmu alebo hlad.

„Už nemusíme strážiť jaskyňu! Už sú preč!“ vyšiel z tieňa muž. Prišiel ticho, onuce na nohách tlmili jeho kroky, v ruke neniesol lúč, len sa pridŕžal steny.
„Sedeli sme pri ohni, piekli chlieb. A cez škáru sme sledovali, či sa niečo nehýbe, aby sme mohli ostatných ratovať. A tu zrazu v škáre vidím žmurkať pár očí!“
„Joj!“ ozvalo sa zborovo.
„Ani oheň sme nestihli pridusiť, ani za kameň sa skryť.“
„Kto to?…“
„Hej, bol to Tatár! Prezradil ho ten divý pohľad. Z očí sa mu blýskalo, vyceril zuby a vyzeralo to, že sa chystá zavrčať. Na chvíľu sa obrátil, čosi štekol a o chvíľu už na nás, od strachu prikovaných ku klade pri ohni, zízali traja divosi. Ozval sa smiech, vyzeralo to ako: »Cha-chá! Už vás máme!« A v škáre sa objavil hrot šípu. Veru, nestihol by som sa ani pomodliť, keby bol zamieril na mňa a vypustil strelu. Spomenul som si na všetky tie reči o pohanských psoch, čo nás nimi tuto Joži báči odmalička kŕmil. A všetko, čo nám hovoril, je pravda. Poznal som to z pohľadu toho divého Tatára. Bože uchovaj, aby sme sa im dostali do rúk. Kožu by z nás zdrali, psy nami nakŕmili a naše kosti po poli rozhádzali…“
„Tak už sú tu?“ prežehnala sa Julkina mama.
„Nie. Zahnali sme ich!“ vystrel sa muž.
„Zahnali?“
„Ale veď nič nebolo počuť?“
„Zahnali sme ich zázrakom! Božím vnuknutím! Pohan stiahol chvost a skučiac odbehol!“
„Veď nehovor v hádankách, Ďuso!“
„Koloman bol najbližšie pri škáre a keď ten pes napol luk, zobral lopatu, na ktorej ležal ešte teplý, práve upečený chlieb a vsunul ho do škáry.“

„To ste mali vidieť, čo sa dialo potom!“ pokračoval Ďuso, keď sa napil vody. „Ten divoch divoký najprv neveriaco pozeral, krútil nosom, ďobol prstom, obzrel sa na svojich kumpánov. Odložil luk a šíp, vzal chlieb do oboch rúk, kus odtrhol a začal prežúvať. Ostatní čakali, možno sa báli, že je to nejaký úskok, ale keď videli, že tomu prvému chutí, vrhli sa na peceň a oboma rukami sa džgali, až im oči vyliezali z jamiek. Keby boli dobre videli na zem, iste by aj omrvinky pozbierali! Lační boli, akoby rok nejedli! A potom natiahli ruku do škáry a čosi zahučali tou svojou štekavčinou. Tak sme im podali ešte jeden chlieb a kým ho hltali, zahasili sme oheň a poskrývali sa. Videl som, že sa ešte zablyslo to divé oko v škáre, ale videlo už iba tmu. A do tej sa tí psi pohanskí neodvážia, boja sa tmy ako smrti!“
„A čo teraz? Už vedia, kde sme!“
„Nič to. Sem sa nedostanú. Veď oni z tých svojich koníkov na zem len tak nezlezú a tu by sa museli aj plaziť, aby prišli na návštevu. A ak by aj prišli, chleba máme dosť. Pohostíme ich a odídu. Chlieb je Boží dar, ochráni nás pred tými divochmi lepšie ako svätená voda a kríž. Ale aj tak si myslím, že sa sem nedostanú. Nemajú si na nás čo vziať.“

„Marka, nože daj deťom po kúsku toho Božieho daru,“ vyzval Joži báči ženu. Deti už naťahovali rúčky, brali s úctou ten zázračný pokrm, ktorý dokázal aj krvilačných divých Tatárov zahnať. Privoniavali k nemu, hladkali ho, vkladali do úst po kúštičkoch, aby im ten zázrak vydržal čím dlhšie.
Aj Murko ochutnal, lebo občas na zem spadla nejaká omrvinka. Chlieb bol sladký, voňavý a po každej omrvinke sa Murkovi videlo, že je silnejší a smelší. Ak sa to aj deťom tak zdalo, vyrástla v jaskyni armáda tých najstatočnejších detí. Keď sa potom vybrali von z jaskyne, zmestil sa im do srdca celý svet, ktorý celý život milovali a ctili si ho ako chlieb.
A možno odvtedy sa u nás zvykne vítať hosťa chlebom. Lebo kto si ponúkaný chlieb vezme a okúsi z neho, zabudne na všetky zlé úmysly, s ktorými sa vláči svetom.

Murko sa spokojne skrútil do klbka. Nech sa ráno zobudí kdekoľvek, bude už oveľa silnejší. Stačí, ak uvidí, že na stole alebo v košíku leží chlieb a bude vedieť, že je medzi dobrými ľuďmi.

V príbehu sa spomína jaskyňa, v ktorej sa ľudia skrývali pred Tatármi. Tento spôsob ukrývania sa pred votrelcami je známy nielen z obdobia nájazdov Tatárov, ale napríklad aj z čias tureckých vojen. Nie všade však mali ľudia to šťastie, že sa mali kde ukryť. Tam, kde sa odohral tento príbeh, dvíhajú sa vrchy Slovenského krasu. A práve krasové pohorie je známe množstvom jaskýň a dier.
Tatárske nájazdy trápili obyvateľov Európy v prvej polovici 13. storočia. Na území Slovenska ničili a rabovali v rokoch 1241 – 1242 a ich obeťou sa stalo veľké množstvo ľudí. Rovnako zlé to však bolo aj po odchode Tatárov z nášho územia. Vyľudnené kraje pustli, nemal kto siať a zbierať úrodu a tak nastal veľký hladomor, ktorému údajne padlo za obeť ešte viac ľudí než samotným dobyvateľom.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *