Existenciálne dusno

Čo môže človek robiť, keď zostane sám doma?

Netuším, kde sa v ľuďoch berie chuť ťažkať si na nedostatok času. Času mám presne toľko, koľko potrebujem, nikomu ho nerozdávam, lebo ho neviem ani kúpiť ani vyhrať. A preto s ním nakladám tak, ako to vyhovuje predovšetkým mne. Cez týždeň ma síce vycucne nezáživná otročina, do ktorej sa musím stále viac siliť, existuje však zázračný fajrontový kľúč. A existuje možnosť pozerať sa na veci okolo seba maximálne egoisticky. V dobrom. Lebo, prečo by som mal tráviť čas s ľuďmi a pri činnostiach, ktoré mi život komplikujú a oberajú ma o energiu? Nie som tu predsa na to, aby som robil profesionálneho samaritána a stále striehol, komu môžem ulahodiť. Bez toho robí každý z nás toľko vecí, ktoré mu nič nehovoria. Takže ak môžem relaxovať, beriem do ruky knihu. Stále ich je na svete viac, ako dokážeme prečítať, každý deň môžem objaviť novú myšlienku a potešiť sa dobrým príbehom. Neverím, že v Štiavnici nemáš možnosť prečítať si dobrú knihu – a ak je to naozaj tak, zasurfuj na nete a nejakú knihu si tam iste nájdeš. Je mi to prapodivné, veď váš byt, ako si ho pamätám, bol zaprataný knihami tak, ako by som ho chcel mať aj ja. Napríklad, zo Štiavnice je to na skok do Z., kde je skvelé Leštáchovo kníhkupectvo. Žiaľ, pravdu máš, čo sa týka obchodnej ceny. Už som nie raz skonštatoval, že sa radšej upijem na smrť, lebo to vyjde lacnejšie… a už to vyzerá tak, že aj s truhlou… Raz sa možno dopracujem k tomu, že budem mať antikvariát a v ňom samé dobré veci, ktoré potešia mojich návštevníkov. A čo je dobré? Aký prehľad. Veď stačí, aby sme sa stretli mi dvaja a nezhodneme sa v tom, čo je naozaj kvalitné:) – čo o tom, môže vedieť D.? Strčím ho do vrecka aj v hlbokom spánku. Vidíš – to je tiež jedna z možností, ako venovať svoj čas sebe: Prečo sleduješ programy, ktoré Ťa nijako neobohatia? Čas, strávený sledovaním verejnej masturbácie pseudoosobností by mal každý človek dostať k náhrade. Pozri sa do televízneho programu a spočítaj si, koľko hodín Ti ujde bez akéhokoľvek úžitku! A koľko kníh by si za ten čas vedela prečítať! Alebo to urob ako ja – minule som odišiel z Phoenixu s výkrikom: Nemáte tu žiadnu poriadnu knihu, musím si ju napísať sám! Bráni Ti v tom niečo? Veď Ty si predsa výrazne živelnejšia ako ja.

Keby bola myšlienka pridanou hodnotou toho, čo sa dnes predáva a keby podliehala dani, veľa produktov súčasných vydavateľstiev by bolo oslobodených od platenia dph. Vezmi si takú T. Jej vzorom je zjavne Danielle Steel. Je plytká ako lavór obrátený hore dnom, na myšlienku v nej nenatrafíš, je to farbotlačový obrázok navyše tá žena netuší, čo to je štylistická zručnosť – a zarába ťažké prachy. Asi si musíš vybrať, či chceš prachy alebo sa pozrieť do zrkadla. Ak Ti ide o prvé, ubezpečujem Ťa, že slovenský trh nebude nikdy nasýtený sračkotvornou spisbou a stále bude dosť miesta pre alternatívny toaletný papier. Takú manufaktúru by sme si mohli spokojne založiť. A čo vlastne človek v knihe dnes hľadá? Možno zabudnutú stokorunu, ako by sa vyjadrili podpásoví satirici. Možno odreagovanie od všednosti – to už je zaujímavejšie. Možno únik – iste to platí pre všetky rozvášnené čitateľky Daniely Steelovej a Rosamundy Pilcherovej. V tom si musíš vybrať Ty, čo ponúkneš. Ťažkopádne životy ľudí z Jelšovca však asi nebudú pre podpriemerného slovenského čitateľa také atraktívne ako ťažký život dediča miliónov na Riviére. Pokusy pozrieť sa na svet z iného pohľadu – to už robil aj Jiří Wolker a za ním celý seriál lepších či horších autorov. Do úchylnej dokonalosti to doviedol Hollywood, takže ďakujem. Navyše, aj keby sme sa posrali, nedokážeme sa pozerať na svet napríklad Pivkovými očami – maximálne tak z jeho perspektívy. Pochybujem, že už niekto prišiel na to, čo, a vlastne najmä ako si myslí taký pes…:)

Nesníva sa mi takmer vôbec. Ale minule som precitol, pretože som mal intenzívny pocit, že ma drží za ruku žena. Nevidel som ju, nepočul som ju, cítil som len ten dotyk. Bol silný, ale pritom veľmi upokojujúci a mal som z neho taký neopísateľne príjemný pocit.
Tradične však precitám uprostred hlbokej noci, prehadzujem sa v posteli a napokon to vzdám – od štvrtej buntoším po byte, o šiestej budím deti, kúpim si noviny a hodinu sa prehováram, aby som šiel do roboty. Cez víkend si ani nespomeniem – ľahnem, dobre sa vyspím a som spokojný – dvakrát do týždňa.
Začal som teda hľadať ponuky na dobrú prácu – lenže dobrá práca u nás neexistuje. Navyše nie sú dostatkovým tovarom ani slušní zamestnávatelia, pretože zatiaľ sa nikto neunúval odpísať aspoň dvomi riadkami, aby som nezacláňal.
Že musím zmeniť miesto, som si opäť uvedomil dnes – áno, už je pondelok popoludní. Prišiel som z úplne zbytočného výletu do K. – riaditeľ úradu práce musel odísť na poradu (dozvedel sa o nej ráno, to tiež svedčí o slušnosti zamestnávateľa, lebo ešte v piatok popoludní bolo stretnutie s ním isté…) a primátor nemá priestor na stretnutie so mnou (napokon, som len bezvýznamnou figúrkou, agent s teplou vodou a takých denne kope z dverí). A v banke som natrafil na dílerku poisťovne Aegon, v lekárni u Orla som si pred kúpou acylpirinu musel vypočuť ódu na nejaký superdôležitý preparát a od návštevy známej trafikantky ma odradil odhodlane vstupujúci predavač reklamného priestoru, okrem ktorého už v trafike trčala dílerka cigariet, kladúca sugestívne stupídnu otázku. Pred Delikatesom práve z kufra ojazdeného auta vyberal ďaší zúfalec sadu nepotrebných hovienok, zabalených v celofáne. V tomto zasratom svete všetci niečo predávajú. Väčšinou samé zbytočnosti. Cieľom je, aby sa koruna, ktorú zarobíš, u teba dlho neohriala. Díleri majú krivé huby a kožu, čo by im závidel aj povestný hroch. Nechajú si nadať, vysmiať sa, vynadať si a to všetko len preto, aby urobili kšeft. Z ktorého majú väčšinou hrubé guľové, pretože provízia, ktorú za kšeft dostanú, je iba o zlomok vyššia ako existenčné minimum, čiže ich zamestnávateľ im nechá na prežitie a ilúziu dobre plateného džobu, ktorá ich ženie za vyššími výkonmi, teda aj vyššími nákladmi, väčšou spotrebou času, menším priestorom na seba a rodinu. Šialený kolotoč sa zastaví v najnevhodnejšom momente. Ak už predavač ilúzií nevládze, vymenia ho – nútene vysadia, aby si uvedomil, že napriek snom nemá nič, okrem cesty na úrad práce.
Cítim sa čoraz častejšie ako vopcháčik, niet otvoru, cez ktorý by som neskúsil preniknúť k potenciálnemu zdroju peňazí. Obracia sa mi z toho žalúdok. Ak je zmyslom existencie samoprznenie a degradácia vlastnej osobnosti, dostávame sa do štádia, v ktorom sa táto činnosť stáva vyžadovanou normou.

Ozaj, na čo to vlastne zomrelo Mŕtve more?

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.