Grega

Na šífe do Ameriky a priamo za šťastím. Takto romanticky si predstavovali ľudia cestu z biednej zemičky do vysnívaného raja. Väčšinou sa zadĺžili, aby si mohli kúpiť kartu na loď, po biede sa dopravili do Hamburgu, ktorý bol v tom čase asi najväčším slovenským prístavom, lebo sa v ňom ozývala najmä naša ľubozvučná reč. Počkali si na svoju šífu a nechali sa prepraviť cez oceán.
Ani Grega na tom nebol inak. Hoci sa nemali úplne zle, dalo sa občas aj zarobiť a človek nezahynul od hladu, doľahla aj na Myšľu kríza. Chlapi by sa boli pre tú trochu lopoty aj dopichali vidlami, každý si žiarlivo strážil svoju drinu za pár grajciarov, neprepustil by ju ani bratovi. A tu sa už Gregovi tak veľmi nedarilo. Predal kúsok poľa statkárovi z Košíc, kúpil lodný lístok, rozlúčil sa so ženou, chlapcom i dcérou, stokrát ich uistil, že to bude len na rok, na dva, možno na pár liet viac, ale vráti sa a budú sa mať zasa dobre. Zveril ich pánu Bohu, obzrel sa naposledy za dedinou, ktorá mu všetko dala, ale neuživila ho a odkráčal do Košíc, aby nastúpil „do vlaku“ a dotrmácal sa k moru a cez more k šťastiu.
Pár mesiacov na to sa do Ameriky pobral aj Michal. Povzbudilo ho prvé písmo, ktoré prišlo do Gregov. Gregová ho rada ukazovala, veď jej muž sa pochválil, že len čo prišiel, dal sa s ním ešte na Ellis Ajlende do reči agent z Pensylvánie a najal ho na prácu v bani. Gregovi zaplatil lístok na vlak a tak sa dostal medzi ďalších Slovákov, ktorí sa práce nebáli a chceli premôcť biedu. A Gregová sa nezabudla pochváliť, že z listu vypadli aj prvé doláriky.
Bude to teda s tou Amerikou pravda, pomyslel si Michal, rozlúčil sa so ženou a po rovnakej trase, len s dlhom za kartu na loď sa vybral za Gregom. Do rodín chodili listy, v ktorých sa striedali veselé príhody s útržkami žiaľu za deťmi a ženami. Písal raz jeden, raz druhý. Z písiem vyplynulo, že Grega sa stal Michalovi akýmsi anjelom strážnym, lebo najprv za ním poslal svojho agenta, potom zariadil, aby robili spolu, a keď si Gregovu šikovnosť a usilovnosť všimli aj nadriadení a urobili z neho predáka, vzal si k sebe opäť a predovšetkým Michala. Veď boli z jednej dediny, spolu rástli, poznali sa a mohli sa na seba spoľahnúť.

„… a posielam vám 50 dolárov, Helenke odlož do výbavy a Štefanovi daj na zbudovanie domu, keď už do tých Košíc toľko chce ísť. A nezabudni odložiť niečo do šporkasy. Opatrujte sa všetci moji milí, smutno nám bude ešte nejaký čas, teraz nemôžem odísť, keď som povýšil a aj plácu mi podvýšili. Na všetkých vás si spomínam a bozkávam vás, váš otec!“ končil Grega ďalší list, pravidelnú mesačnú robotu, ku ktorej si sadal vždy po prvom piatku. Pravda, v Amerike sa tak na to nedbalo, tu boli všelijakí, ale našiel si aj svojich spoluvercov a tak sa mu ľahšie pretĺkalo. Miestny farár sa už aj po slovensky začal učiť, aby sa mohli lepšie dohovoriť.
Nedostal sa na svadbu dcéry Heleny, keby odišiel z majnu, už by v ňom pre neho práca nebola, kopu ťažko zarobených peňazí by dal za šífu tam a zasa späť, lebo by sa musel vrátiť, zo správ z domu vedel, že sa situácia nelepší a z novín prelúskal, že Európu straší veľká vojna, ktorá iste požerie stovky chlapov a z detí narobí siroty. Tak len písal a spomínal, vyložil si fotku celej rodiny, ktorú si dali urobiť na pamiatku, keď odchádzal, dcéra mu zo sobáša poslala tiež jednu, jej muž, Štefan z dolného konca, na ktorého si myslela už od mladi, vyzeral ako riadny chlap a poriadny človek. Z listu sa dozvedel, že za peniaze, čo jej na veno posielal, nakúpili zeme a teraz gazdujú, majú robotu aj pre mať a tak sa nejako pretlčú.

„… a bola u mňa Michalova žena, že jej už dlho nepísal. Bojí sa, že sa čosi stalo s jej mužom, ani ty ho nespomínaš. Vari len na neho nedoľahlo nejaké nešťastie? Daj vedieť, radšej zlé povedať a pretrpieť ranu, ako sa domýšľať bez konca. Aby som nezabudla, Helenka čaká, čo nevidieť budeme starí rodičia. Na stokrát ťa objímam a bozkávam a zverujem ťa Pánu Bohu, žeby ťa ochránil.“
Veď hej, o Michalovi nepíše. Ale či by mal? Na jeho prácu nemôže povedať ani slovo, je spoľahlivý, robotný, často aj za iných zaskakuje, slovo dodrží, naozajstný kamarát. Lenže sa mu lýtka zapálili, zabudol, že doma sľúbil vernosť pred oltárom a nechal deti. Tu sa ako kukučka do cudzieho hniezda nanosil a už aj splodil pankharta. Stará sa o tú svoju aj jej dieťa, ale do kostola prestal chodiť a domov prestal nielen písať, ale aj posielať doláre. Môže o tom niekomu povedať, keď samotný Michal mlčí? Žalovať na kamaráta? Radil sa aj s farárom, ale ani ten nevedel, ako s tým naložiť. Nešťastie je, že rodina doma nič nevie, nielen o tom ako žije, ale či vôbec žije, a zasa na druhej strane, aj keď také spolunažívanie nie je Bohu milé, nemožno na Michala pozerať celkom krivo. Lebo je starostlivý a dobrý otec dieťaťu, čo tu splodil z hriechu. Ťažko súdiť, mykol plecami farár.

„… Michal žije, chvála bohu je zdravý a veľa robí. Viac vám o ňom neviem povedať,“ napísal do ďalšieho listu, hoci ho svedomie hrýzlo.
List sa však vrátil, opečiatkovaný maďarskou pečiatkou. Tak sa Grega dozvedel, že začala vojna, z jeho rodnej dediny Nižnej Myšle sa stala dedina maďarská, obsadil ju Miklós Horthy, a pretože Maďarsko ako spojenec Nemecka bolo vo vojnovom stave s Amerikou, písomný kontakt medzi ľuďmi z týchto krajín bol zakázaný.
Úzkostlivo sledoval, čo sa deje, správy z bojísk však neboli nijako povzbudzujúce. Nemci sa rozťahovali na všetky strany a do Ameriky prišiel film, ktorý sa vysmieval z nepodareného Nemčúriska. Grega šiel do biografu po prvý krát, aby sa dozvedel, čo je to vlastne ten Hitler zač. Sedel medzi ľuďmi, ktorí sa smiali na každej scéne, lebo to bola pre nich zábava. Nemali tam na opačnom konci sveta nikoho, o koho by sa báli. V polovici filmu vstal a odišiel preč. A potom dlho chodil mestom, než sa dostal do ubytovne, kde si položil na stôl fotografie svojich najdrahších a uronil pri nich ťažkú slzu.

Prešli dlhé roky, v ktorých okrem neúplných správ z novín nevedel nič o tom, čo sa deje doma. Jedného dňa sa vrátil zo šichty a na stolíku na neho čakalo písmo. Roztrasenými rukami potrhal obálku, z ktorej vypadli dve fotografie a cez slzy nevedel dlho čítať.
„… chvalabohu sme všetci zdraví a prežili sme bez úhony. Pozdravuje ťa nastokrát aj tvoj vnúčik Adamko a vnučka Terezka, ktorá sa narodila Štefanovej žene Stázke. Tak už vieš, že sa cez tú vojnu oženil a založil rodinu. Doštudoval, stal sa profesorom na škole a majú sa, chvála Bohu, naozaj dobre. Netrpezlivo čakám na tvoj list, či žiješ, ako sa ti vodí a kedy sa vrátiš domov! Tu už bude dobre, aj roboty veľa, nemusíš byť takú diaľku od nás a uskromníme sa, sami dvaja toho toľko nepotrebujeme, deti už sú opatrené.“
Keď si list prečítal tretí raz, rozhodol sa. Vydrží do konca mesiaca, vyberie nasporené peniaze a vráti sa domov. Po dlhých trinástich rokoch, keď nevidel vyrastať vlastné deti, keď sa mu dedina nemenila pred očami. Aj keď na druhej strane bol rád, že nemusel ísť do vojny, lebo by v nej určite zahynul. Také šťastie mal málokto, že sa vrátil zdravý a v poriadku.

Cesta domov trvala nekonečne dlho, hoci loď bola rýchlejšia a aj mašina na vlaku mala väčšiu silu. Prechádzal krajinou zjazvenou vojnou, v každom meste bolo vidno ruiny, mnoho mostov bolo ešte len provizórne opravených, aby vlaky mohli premávať. Ale na ľuďoch bolo vidno, že sú šťastní. Musela to byť veľká hrôza, keď ich netrápilo, že prišli o domy a majetky. Aj na košickej stanici ešte bolo vidno, že z vojnového moru sa bude dlho treba liečiť. Prehodil si batoh z pleca na plece a vydal sa, ako bol zvyknutý, na pešo domov.
Myšľa sa ani veľmi nezmenila. Kostol stál na kopci, ako ho zanechal, domov veľmi nepribudlo, cestičky pomedzi záhrady boli stále strmé ako do neba. Pred vlastným domom chvíľu postál, strechu bude treba poopravovať, aj bieliť by sa zišlo, okenice natrieť, potom zaklopal. Otvorila mu ženička, na ktorej sa podpísali ťažké roky. Chvíľu na neho pozerala, kým si uvedomila, kto to je. Zvítali sa v slzách, ako sa po dlhom odlúčení ani inak nedá. Hneď dala poslať po dcéru, nasledoval ďalší príval sĺz.
Do nedele tu už bol zasa doma, nič nezabudol, Amerika sa mu rýchle vyplavila z hlavy. Pochodil po dedine, tu posedel, tu pochválil, tešil sa, že žena s jeho peniazmi dobre naložila, majetky sa im zmnožili, o pracovité ruky nebola núdza, dcére sa tiež dobre vodilo, bol už zvedavý len na Štefana, ktorému odkázali, že sa vrátil.
Stáli proti sebe ako chlapi, pretláčali sa, kto dlhšie zadrží slzy. Vyrástol, zmohutnel, vyzerá dôstojne, hovoril si otec, iste mi nerobí hanbu. Aký je scvrknutý a očernetý, prezeral si syn otca, iste od toho prachu v bani. A ako zostarol! Nakoniec si padli do náručia, aby sa vystískali.
Len zvada mohla nastať, keď sa Grega dozvedel, že Štefan nepostavil dom, ale žije v bytovom dome ako dáka chudoba. Peniaze šli na štúdiá, z profesorského platu na dom mať nebude, ale koľko ľudí tak žije!
Grega sa utiahol do sadu, sadol na lavičku pod starým orechom a v duchu sa radil s americkým farárom, s ktorým sa stali medzičasom dobrými priateľmi. Isto by mu poradil, aby sa zmieril s tým, ako to je. Každý si svoju cestu vyberá sám, ty, Grega, si si kedysi vybral tiež a tak už si nemohol dozrieť na to, čo robia tvoje deti. A vlastne sa nestratia, po tebe sú podnikaví a múdri, po vás oboch pracovití, po matke dobrí. Teš sa, že ich máš oboch aj s rodinami a zdravých!
Tak si Grega v duchu vypočul vysnívanú reč farára, zmieril sa s tým, že nie všetko vyšlo podľa jeho predstáv.

Netrvalo dlho, kým prišiel na to, že vojna s ľuďmi čosi porobila. Stratil sa ten pocit radosti z mieru, ľudia po sebe štekali, ujedali si navzájom, priečili sa a naťahovali za fliačky zeme či stromy na pomedzí. Aj predtým to bolo, ale patrilo to skôr k životu a vždy to skončilo zmierom. Ale teraz sa ľudia začali nenávidieť, vláčili sa po súdoch, odvracali sa jeden od druhého. Keď k dakomu prišiel, vždy počúval lamentácie, vždy ho žiadali, aby im podržal stranu. Tak radšej sedel doma. Ani do blízkej krčmy sa mu už nechcelo zájsť medzi chlapov. Sedeli, zúrivo ťahali z cigariet a zlostne hádzali do seba poháriky. Gánili a keď sa niektorý ozval, len aby sa poškriepili. Aj Michalovej žene rozpovedal, čo sa v Amerike udialo a tak len rozmnožil žiaľ v dedine. Ťažko prežil jeseň a zimu a skoro na jar sa zbalil a pobral späť. Videlo sa mu tak, že v bani síce treba ťažko robiť, ale aspoň sú vzťahy priame, ak sa niečo stane, ľudia si to vedia hneď vyriešiť.
V bani ho privítali, aj robota sa pre neho hneď našla. Nezabudli. Akurát už nerobil predáka, ale to sa rýchlo zmení, ubezpečovali ho. Len jedna smutná správa ho zastihla – Michala zavalilo. A kým ho vyhrabali, bol už súci len na obriadenie a vloženie do hrobu. Lenže sa už vedelo, že sa dva razy oženil. Jeho americká nezákonitá vdova behala po úradoch a sťažovala sa, že po jeho smrti ostala načisto bez prostriedkov. Najala si aj akéhosi advokáta, ktorý vymýšľal nejaké fígle, veľa toho ale nevymyslel.
Napísal domov, aby dala žena vedieť Michalovej. A že hoci im už nebolo súdené vidieť sa, na Gregovu radu Michal vstupoval do finančných spolkov, z peňazí čo zarobil, dával na poistky a tak by sa mala ozvať, aby sa aspoň na starobu mala ako zaopatriť.

Prešiel ďalší rok. Grega z rána na ráno pochopil, že práca v majne je už nad jeho sily. Aj listy domov sa mu písali čoraz ťažšie, hoci žiadne hrôzy ich neobchádzali, žili, mali čo jesť a kde hlavu skloniť. Cnelo sa mu za ženou. Keď nepočítal tých smutných pár mesiacov, čo sa vrátil a nevydržal doma, nevideli sa takmer sedemnásť rokov. Zostarli jeden bez druhého, ale cítil, že len so ženou mu bude dobre. Tak sa zasa pobalil, rozlúčil s chlapmi, naposledy si podal ruku s bossom a nasadol na svoju poslednú šífu.
„Doma som a už ostanem. Dosť som sa nadrel, prežili sme všetci, čo viac nám treba?!“ skôr skonštatoval ako sa pýtal, keď zasa sedel za stolom, ktorý ešte voľakedy zhlobil so svojím otcom a dal ho ako svadobný dar svojej žene. Sadla si vedľa neho, položila mu ruku do dlane a mlčala.

„Biedne sa mi žije, pomôžte mi. Po mužovi mi nič nedali, syn pár korún donesie,“ Michalova vdova sedela v kuchyni u Gregov.
„Ale to predsa nie je možné! Písal som vám, aby ste si zažiadali o dôchodok. Michal platil do peňažných spolkov, na vás ich upísal, keby sa mu niečo stalo!“
„Keď ja sa bojím. Teraz o čosi žiadať, ako by to vyzeralo!“
„A kedy chcete žiť, suseda? Pošlite mi vášho Števa, dám mu rozumy!“
Michalova vdova odišla a Grega začal písať na kus papiera z písanky, čo si pamätal z Michalových poistiek. Pamäť mal dobrú, spomenul si ešte aj na mená agentov, čo s nimi tie spolky spisovali, aj na adresy. Štefanovi potom dopodrobna vysvetlil, kam má ísť, s kým sa má rozprávať, čo žiadať. Na cestu mu požičia, aj na tlmočníka, lebo bez znalosti jazyka sa s ním nikto nebude rukami nohami dohovárať.
Akým čudom sa stalo, že dostal povolenie vycestovať sa nikto nedozvedel. Doláre však vedia ľuďom pomôcť, usmieval sa Grega.
Štefan odišiel do Ameriky, aj sa vrátil a za ním začali chodiť dôchodky po otcovi. Také peniaze v Myšli dávno nikto nevidel a chudere vdove sa z toho na chvíľu pomotalo v hlave. Začala sa fintiť, Štefan prestal poriadne robiť, až sa o neho začali obtierať policajti. Grega mu dohováral, cítil za neho trochu zodpovednosť, veď Michal v tej Amerike mu bol ako brat a keď zomrel, ostala po ňom rodina, o ktorú sa bolo treba postarať.

„Vy ste zarytí nepriatelia našej vlasti!“ hučal do nich divný chlap, taký usmrkanec, čo mu tri fúzy včera omylom vyrazili pod nosom, zato v dlhočiznom koženom kabáte, prepásanom hrubým remeňom. „Ale my si s vami poradíme! Buď vstúpite do družstva dobrovoľne, alebo…!“ výhražne zdvihol prst.
„Alebo čo?“ spýtal sa Grega.
„Tak vy sa máte najmenej čo ozývať, Amerikán!“ ďobol polochlap do vzduchu smerom ku Gregovi. „Napakovali ste sa a teraz sa tu budete rozdrapovať?! Našim deťom nedoprajete mlieka a chleba!? Spyšneli ste v tej Amerike, ale my vieme, ako s takými vtáčikmi zatočiť!“
Grega len krútil hlavou nad toľkými nezmyslami. Kde spyšnel? V bani? Komu nedopraje? Každý deň k nemu chodia po mlieko, rozdáva, aj dosť popredá do mliekarne, nikoho od dverí neodoženie, dá ľuďom robotu, aby sa mali lepšie. A teraz príde takéto nič a bude ho učiť, čo je správne?
„Ja som si na všetko svojimi rukami zarobil. A nikoho neokrádam.“
„To vravia všetci boháči. Ale nebojte sa, my vás rozkulačíme!“
„Čo budete robiť?“ nerozumel Grega.
„Spravodlivo s vami naložíme!“
Aj naložili. Všetkých, čo nechceli podpísať do družstva, naložili na korbu auta a proti noci ich viezli. Keď vystupovali, bola okolo nich čistá rovina a ľudia hovorili väčšinou po maďarsky. Nahnali ich do školy a tam ich zasa školili. Vyhrážali sa im väzením, urážali ich. Kto podpísal, mohol sadnúť späť do auta. Kto nie, ten mohol rátať aj s najhorším. Trúsili sa reči, ako agitátori lámali tvrdohlavých.
Auto odišlo a chlapi, ktorí sa nedali, ostali v nevykúrenej triede za zamknutými dverami na poschodí. Ani vyskočiť nešlo, žeby si človek neublížil. Noc prečkali, pospali. Cez deň už im bolo treba aj odskočiť si a ozývali sa aj prázdne žalúdky. Začali reptať. Skúšali kľučku, ale dvere boli zamknuté. Ďalšiu noc na nich sadol strach. Rána sa nevedeli dočkať. Keď sa zjavil ten chlapec, čo to mal v hlave všetko pomotané, popodpisovali ďalší a ďalší, dávali pôdu i kravky do družstva, len aby mohli ísť domov. Tí, čo nepodpísali, mohli ísť tiež, ale len po vlastných. Kým sa z Borše dostali domov, prešiel ďalší deň.
Vzdali to takmer všetci. S veľkou slávou sa v Nižnej Myšli založilo družstvo. Teraz už bude všetko spoločné, zastrájali sa komenciáši. Chodili ako pávy, len robote sa vyhýbali. Rečnili o novom vidieku a kravky vyhnané z domácich stajní chradli v narýchlo zbudovanom prístrešku. Podochli jedna za druhou. Na jar nebolo ako orať, lebo kone ako panské huncútstvo šli do salámy a sľubovaný traktor neprišiel. Polia ostali neobrobené, na ľudí doľahol opäť hlad a z družstva ostali iba obhorené múry nového kravína, ktorý ktosi z pomsty podpálil. Pravdu mali, všetko bolo spoločné – aj bieda a hlad.

Grega pokľakol a prežehnal sa. Vyšiel z kostola do slnkom rozžiareného dňa, zmierený s tým, čo sa deje. Tak sa to malo stať a netreba nad tým rozdumovať, počul, čo mu v duchu hovorí jeho americký farár. Treba sa len Pánu Bohu zveriť, on vie najlepšie, aké má s nami úmysly. A každý kríž treba prijať bez reptania.
Grega nereptal, nemal to nikdy vo zvyku. Prežil pekný život, tešil sa z detí a vnukov, každý deň ďakoval Bohu, že má vedľa seba dobrú ženu a na tie huncútstva v novom štáte len mávol rukou. Prišlo, odíde.
Sadol si k svojmu obľúbenému orechu, napchal fajočku a započúval sa do bzučania včiel. Našli ho tam večer, opretého o strom, s vyhasnutou fajkou v ruke a úsmevom na tvári. Ako ho poznali, taký od nich aj odišiel.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.