Jean Marais

Štiavnica opäť raz zapadla po krk do snehu. Stále neznáma poetka Iva R. priložila do piecky a starostlivo zatvorila dvierka, aby sa náhodná iskrička nedostala do kožucha jej staručkého miláčika Pifka. Ten sa len pomechril vo svojom pelechu pod schodami, poriadne si uprdol, ako sa na starého psa patrí a ďalej sníval o metroch klobás, ktorými sú ovešané všetky tie obrovské stromy v jeho dôkladne označkovanom rajóne. Čo už mu ostáva na staré vegetariánske psie časy, keď má problémy s trávením?Vrzli vrátka, v predsieni zadupotali kapce a vzápätí sa dnu vovalil štipľavý studený vzduch, namotaný okolo Andrei K., ešte stále neznámej prozaičky. Zakašľala, vysmrkala sa, odložila drobný kožuštek.
„Už som ťa ani nečakala,“ privítala Iva R. kamarátku.
„Veru, psa by nevyhnal,“ prisvedčila Andrea K. „Lenže už sa mi ani čítať nechce, kredit mám prevolaný a v telke… škoda hovoriť!“ mávla rukou. Zo žobradla vylovila fľašku vína.
„Sviečka!“ potešila sa Iva R.
„Stála som v Bille pred regálom, samé lacné močky z Južnej Afriky alebo Kalifornie s prirážkou za hlúposť, ledva som našla nejaké naše… A ešte takú žbrndu!“ hodila rukou.
„To neva. Môžeme si zaspomínať na časy študentské a zväzácke,“ smiala sa Iva R.
Každý štyridsiatnik má spomienky na prvé opice spojené s nekvalitným kláštorným červeným alebo bakchusom. Podobne, ako časy pionierske spája s kofolou a limo vrecúškami. Iva R. vytiahla kofolu zo špajze, naliala do pohárov víno a zriedila ho nápojom dávnej mladosti, o ktorom reklama tvrdí, že ak ho miluješ, nie je čo riešiť, jeden podala Andrei K., ťukli si a pripili.
„A na čo vlastne pijeme?“
„Aby sme sa pripili, nie?“ usmiala sa Andrea K. „A aby som sa zahriala. Úplne mi zima zašla pod kožu!“
„Poď si sadnúť na prípecok, rýchlejšie sa zohreješ!“ ponúkla ju Iva R.
„Ešte to. Aby som si riť priškvarila!“ Andrea K. zamierila do obývačko-knižnico-polopracovne, jedinej izby, v ktorej sa dal chytiť televízny signál a v ktorej okrem rozsiahlej knižnice trónili klubovky ako zo solídneho anglického vidieckeho klubu a dva šifoniere, jeden so sklom, druhý s intarziou na dverách.
„Ozaj,nevyrušila som ťa?“ pokračovala Andrea K., len čo sa usalašila. „Aby si ma potom neohovárala, že som ti pretrhla niť!“
„Ale čoby, hrala som karty s nejakým amíkom, veľmi mi to nešlo a pred chvíľou som to zhasila.“
„Ty hráš karty cez internet?“
„No a?“
„Nehanbíš sa, takto zabíjať čas?!“
„Prosím ťa! A tí, čo denne zabíjajú čas pri tých telenovelách a sladkastých romantičnych kydoch ho nezabíjajú?“
„Som netušila, že skĺzavaš na úroveň väčšiny národa!“
„Od šiestej som prekladala a už nevládzem, tak som pauzovala. A čakala na teba.“
„Veď vravím, že je vonku riadny blivajz. Už teraz ma máta spiatočná cesta!“
„Môžeš prespať. Rišo príde až na druhý víkend.“
„V tomto domčeku hrôzy na stračej nôžke? Ešte tak prebdieť!“
„Priniesla si niečo?“
„Nedarí sa mi. Akoby ma to užšie finále vyradilo z prevádzky.“
„To máš z toho, že zaspávaš na vavrínoch!“
„Hm. Kto vymyslel takú somarinu, že zaspať na bobkovom liste?“
„Staručkí Rimania ešte tuším. Ovenčili víťazov a tí asi potom spyšneli.“
„Jasné, starí dementi, kto iný! Asi som si šliapla na kábel. Alebo je to tou zimou. Aby ich z toto víťazného snenia rýchlo prebrali, vymysleli fazuľovú polievku, tou ich nakŕmili a bolo.“
„To je fakt, po fazuľovej zaspať nie je žiadna slasť.“
„Mi hovor! Mám doma chlapa! Vieš, aká nebezpečná biologická zbraň je chlap kombinovaný s fazuľou?!“
Dievčence odpili, pohodlne sa usalašili v klubovkách a zapozerali sa na padajúci sneh, ktorý vonku prikrýval každú známku všednosti.
„Vieš, mne ti vždy s prvým snehom príde tak clivo nejako,“ prerušila ticho Andrea K.
„Mala by si sa konečne poriadne zamilovať!“
„Čo z toho? Zamilovaná som stále, ale vždy do toho nesprávneho.“
„To je asi náš ženský údel. Nikdy nie sme spokojné s tým, čo máme. A naši chlapi, namiesto toho, aby nás držali nakrátko, dávajú nám voľnosť. A z toho potom vznikajú všetky problémy.“
„Hovoríš ako z veľkej knihy. Čo si zasa čítala?“
„To mám zo života,“ poznamenala Iva R. a doliala do pohárov.
„Počúvaj, mali by sme spomaliť, o chvíľu nebude čo piť.“
„Neboj sa, niečo sa vždy nájde. Akoby si nepoznala našu špajzu!“
„Veď hej, nejaký likér, čo ti vozí Rasťo z Raichu. Mne také tlamolepy nechutia.“
„Vidíš, ty si typický exemplár komplikovanej povahy. Aby si bola rada, že nezostaneme na suchu, ohŕňaš nos.“
Andrea K. sa odmlčala. Vstala, postavila sa k regálu s knihami a začala sa venovať svojej obľúbenej zábave. Iva R., majiteľka niekoľkých tisícov knižných zväzkov, by mohla pohodlne konkurovať mestskej knižnici. To by však musela knihy požičiavať a v tomto bola zásadová podobne ako anglickí gentlemani. Tí nepožičiavajú fajky, kone a ženy, Iva R. nepožičiava knihy. Ani najlepším kamarátom.
Andrea K. neprešla ešte ani jedno poschodie a už mala navyberaných 10 kníh.
„Chceš tu ostať spať?“ pozorovala jej počínanie Iva R.
„Ešte neviem. Ale chcela by som si od teba nejaké knihy požičať.“
„To ťažko.“
„Ale Iva, veď sa nekašli!“
„Sa nekašlem. Sľúbila som Rasťovi, že keď umriem, dostane knižnicu ako dedičstvo. A chcem, aby bolo kníh čo najviac. Čo už bude robiť taký starý dedo? Dôchodok bude mať malý, vlastne všetko bude mať už len malé, celý svet sa mu zmenší, vieš si predstaviť, že bude musieť chodiť do obchodu a potom späť do tohto kopca? Tak bude sedieť doma, čítať si a spomínať na to, akou som mu bola dobrou žienkou.“
„Minule si čosi iné hovorila!“
„Čo také?“
„Že daruješ knihy mestu aby jeho obyvatelia konečne videli, ako vyzerá dobrá kniha.“
„To bolo minule. To bolo ešte pred lavičkami.“
„Nemôžeš všetko posudzovať podľa toho, že ti nejaký ťuťmák z radnice nevyhovel.“
„Ále čo,“ mávla Iva R. rukou. „Keď niekde poviem, ako slávne skončila moja zbierka na lavičky pre mesto, myslia si, že si vymýšľam.“
„Tak požičiaš?“
„Andrea, môžeš si tu čítať, koľko chceš, môžeš sa tu trebárs ukryť na celú zimu, budem ti variť, dám ti posteľ, keď sa ti bude žiadať, aj Rasťa ti požičiam. Ale žiadna kniha neprekročí prah tohto domu smerom von.“
„Tak si teda sadnem a budem čakať, kým tvojím knihám narastú nohy,“ pokrčila plecami Andrea K., vzala si Nábreží mlh od Piera MacOrlana a vrátila sa späť do kresla.
„Neurazíš sa preto, však?“ prerušila ticho Iva R.
„Ale nie. Vieš, že ťa vždy naťahujem. Bolo by oveľa horšie, keby si mi raz knihu požičala. To by som sa zbláznila od strachu, aby sa jej niečo nestalo, aby som ju stihla dočítať, aby som ti vedela povedať, čo sa mi v nej páčilo a čo nie. Takto sadnem, kúsok si prečítam a ak ma to zaujme, zapamätám si titul a zájdem do Zvolena. U Lajka Uchpaja majú väčšinu toho, čo sa mi u teba páčilo.“
„Kde?“
„U Lajka Uchpaja, nášho osvieteného národovca. Prosím ťa, ty si ešte nepočula, ako sa po zemplínsky povie Ľudovít Štúr?“
„Neviem, neviem, či nezačnem vyberať požičovné!“ zasmiala sa Iva R.
„Len to skús! Vystriehnem si, keď nebudeš doma a vybielim ti to tu!“ smiala sa aj Andrea K.
„To by si neurobila?!“
„Nie. Komu by sa chcelo kradnúť knihy? Ale iná vec ma zaujala – si povedala, že ak chcem, môžem sa tu usalašiť na celú zimu, že mi budeš variť, že mi dokonca požičiaš Rasťa?“
„Nerozumieš žartu?“
„Rozumiem, ale tvoj Rasťo by sa mi celkom hodil.“
„Andrea!“
„No čo, chceš, aby som bola v rozhovoroch s tebou vždy úprimná a ak taká som, búriš sa. Že ty si tiež len taká licomerná malomeštiačka?!“
„Rasťa by som ti ale nepožičala, to som povedala len tak.“
„Mne by sa práve teraz hodil, lebo viem, že nikto by mi to neurobil tak dobre ako on.“
Iva R. vyjavene pozerala na kamarátku. „Počúvaj, čo ty o tom môžeš vedieť? Ty si s Rasťom niečo…?“
„Héj, brzdi! Rasťo je inštalatér a ja potrebujem opraviť batérie v celom byte, aj splachovač. A kto by mi to v tomto meste vedel urobiť lepšie než kamarátkin muž?“
Iva R. do seba prevrátila plný pohár vína.
„No, asi starnem, lebo niekedy tým tvojim žartom prestávam rozumieť.“
Andrei K. stekali po lícach slzy smiechu.

Dievčatá sa odmlčali. Andrea K. listovala v knihe, občas sa na chvíľu zastavila, mľaskla, prehodila zopár strán, vzala do ruky pohár s vínom.
„Som na dne,“ obrátila Andrea K. pohár hore dnom. To isté urobila Iva R. s fľašou.
„Veru, uviazli sme. Nejako skoro sme narazili na plytčinu. Idem mrknúť do špajze.“
Špajzu Iva R. rada ukazovala každej návšteve. Rasťo, ako správny domáci majster vymyslel svetlo, ktoré sa rozsvietilo vždy, keď sa otvorili dvere. Skoro ako chladnička, len tam nebola taká zima. Jediný, kto z tohto zlepšováku nemal radosť bola myška. Prehrýzla sa do špajzy kedysi dávno, Ive R. bolo ľúto zabíjať ju a tak žili a neprekážali si. Pre Ivu R. nájomníčka v špajze znamenala, že okrem sýkoriek a vrabcov kŕmila v zime aj myšku.
Teraz odtiaľ vylovila fľašu rakúskeho vína. Rasťo síce tvrdil, že je dobré, ale všetci známi vinári odjakživa tvrdili, že Rakušáci nevedia robiť víno, že ich weiny môžu smelo konkurovať Gajarskému scenolezu a predbehnú aj Záhorácky trojchuapový alpský rizling. Vždy sa však našla príležitosť – ako napríklad táto.
Naliala Andrei K., naliala sebe, postavila fľašku na parapet, prisadla si na operadlo klubovky, v ktorej uviazla Andrea K. a zasa hypnotizovala hustý závoj snehových vločiek. Ktovie, čo by objavila, keby ten závoj dokázala odhrnúť.
Spomenula si, ako ešte za študentských čias rada chodila po Bratislave, po starých uličkách so slabým osvetlením, pozerala do oblakov, z ktorých sa husto sypalo. A snívala. Ako stretne svojho čarovného princa, bude žiť na zámku, obklopená deťmi, bude pestovať ruže a reprezentovať svojho bohatého muža.
(Keď s hlavou v oblakoch narazila na Metoda, zdalo sa jej, že práve on bude jej vysnívaným princom. Fotograf, bohém s nádhernými plánmi, ktorý vedel prekrásne rozprávať. Obtočil si ju okolo prsta a ona sa už videla v cieli, pri bráne raja. Ochotne súhlasila s tým, že bude mať dieťa, rada chodila do rodinnej vily uprostred slovenských hôr, v malom nenápadnom mestečku, vydržala dobiedzavé otázky budúcej svokry… Kým ju Metod zo žiarlivosti nezbil tak, že potratila a neskôr musela podstúpiť operáciu, ktorá z nej urobila plánku. Odkopol ju. Našiel si inú princeznú. Iste tiež len do času.)

„Predstav si, stretla som chlapa,“ začala Andrea K.
„Ale čo? Tu, v Štiavnici?“ zasmiala sa Iva R.
„By si neverila! A ešte akého!“
„Nenapínaj, hovor!“
„Celý Žán Maré!“
„Prosím ťa, už prestaň s tými romantickými kydmi.“
„Náhodou. Má úplne rovnaký úsmev, tiež je taký ramenatý a mužný, šarmantný…“
„Tak je určite tiež teplý!“ priložila Iva R. „To, čo hovoríš, dokáže len buzik alebo vycvičený ťuťmák, ale ten to nesmie používať.“
„Ty si ale! Cítim, ako mi závidíš!“
„Ja? Nikto ti nezávidí menej ako ja!“
„Keď na mňa v autobuse pozeral, úplne sa mi podlamovali kolená. Škoda, že som musela vystúpiť.“
„Kedy si ho stretla?“
„Ako som šla k tebe.“
„Ty si čistá trúba kombinovaná s buchtou,“ mávla Iva R. rukou nad kamarátkou.
„Nedopraješ mi.“
„Doprajem,len neviem, prečo sa konečne raz nepoučíš.“
„A z čoho? Myslíš, že z teba?“ rýpla si Andrea K.
„No, napríklad,“ zarazila sa Iva R., ale vzápätí si povedala, že sa Andreiným podpichovaním nebude zaoberať.
„Veď ja aj tak viem, že keby ma oslovil, určite by mu smrdelo z úst alebo by koktal. A keby ma niekam pozval, trebárs na pivo, začal by po druhom pohári behať ako taký prietokový ohrievač piva. A možno je naozaj teplastý, ale to sú aspoň fajn kamaráti – žiadna kamoška ti takého chlapa neodláka.“
„No vidíš, aká si rozumná!“ Iva R. pohladila Andreu K. po vlasoch a nechala ruku ležať na jej pleci. Cítila, ako spod svetra sála z Andreinho tela horúčosť.
„A navyše, to meno – to bola len taká blbosť. Veď čo to vlastne znamená – Žán Maré?! Žán je blbý sluha v blbých satirách a slabých fraškách a Maré… maré, to je marais, tak sa to píše, nie? Marais, to mi pripomína bahno… Jano Bahno… to už môže byť rovno Jožin z bažin.“ Andrea K. sa napila rakúskeho vína.
„Pohlaď ma ešte! Trpím deficitom nežných dotykov!“ pritúlila sa k Ive R. a vychutnávala si jej dlaň na svojom líci, sledovala, ako sa posúva na krk, vyžívala sa v zimomriavkach, ktoré to rozbehlo na jej chrbte.
(Kedy ju naposledy takto ktosi pohladil? Mama? Ale no! Chlap. Aspoň chlapček, kamarát… Igor, vedúci v tábore, kde robila zdravotníčku. Bol to ešte len taký nevycválaný žrebček, prázdninový tátošík, stredoškolák, ktorý sa dostal po prvýkrát z dohľadu rodičov a ona sa rozhodla, že si ho osedlá. Prekonala jeho hanblivosť, vynašla spôsob, ako s ním stráviť čo najviac voľných chvíľ. Keď sa vybujačil, začala ho zasväcovať do tajov a tajomstiev. Igor bol učenlivý, lenže po prázdninách chcel pokračovať. A keď sa objavil v Štiavnici a robil jej na trotuári scény ako z talianskeho filmu, musela ujsť.)
Mrnkala pod dotykom Ivinej ruky, cítila, ako sa uvoľňuje, ako jej mäknú kolená.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.