Kalendár (úvod)

Dedina ospalá ako z obrázkov Martina Benku. V pozadí hrad, ku ktorému treba šliapať aspoň dve hodiny a na úpätí kopca prepadne pešiaka pocit márnosti – cez stromy nič nevidno.
Preto aj Jano s Michalom zamierili radšej k bližšej a overenej destinácii, do výčapu U býka. Výčapníčka bola riadna krava, čo presne korešpondovalo s názvom zariadenia, ale zasa tu mali lacnú kofolu.Posadili sa na terasu a sledovali tetku Matildu, ako sa s motyčkou v ruke skláňa v prednej záhradke nad záhonom akýchsi kvetov. Celú dedinu, všetky ženy pred niekoľkými rokmi zachvátil kvetinový ošiaľ. Pestovali, vysádzali, vymieňali, presádzali a experimentovali so všetkým, čo vyzeralo, že by mohlo byť okrasnou rastlinou. Teraz bolo jedno, do ktorej záhrady zvedavec nazrie, všade bolo vidno rovnaké buriny. Ani zjesť sa to nedalo.

„Zajtra mám ísť k Murárovi,“ odpil Jano a utrel si ústa.
„Bude dačo?“
„Vravel, že potrebuje na výpomoc. Ale nech, aspoň na pár dní. Už ma doma mrle žerú, nie je do čoho pichnúť. Už mi len to chýba, aby som sa začal okolo kvetov prplať!“
„Povedz rovno, že máš doma ženu!“ podpichol Michal kamaráta. Bol práve tretí týždeň v mesiaci, v ktorom sa Janova žena vracala domov z Rakúska, kde robila už štvrtý rok opatrovateľku. Jano neodporoval, ale ani to nerozmazával. Michalova žena robila to isté v Nemecku a chodila domov dvakrát za mesiac. Vedel, že na oboch padá rovnaká pliaga. Zohnať slušnú robotu tu nemali šancu, odísť z veľkého domu, ktorý jeden aj druhý postavili tesne pred pádom socializmu, kedy si všetci mysleli, že najbližších tristo rokov sa nič nezmení a oni budú mať výbornú robotu v chemičke v susednom meste, neprichádzalo do úvahy. Celá tá chatrná stavba sa veľmi rýchlo rozpadla, fabrika najskôr znižovala výrobu, potom prepustili polovicu ľudí, našiel sa poctivý privatizátor, ktorý zvyšok fabriky vytuneloval a trosky zavrel a ľudia, ktorí mali na krku splátky a veľké domy ostali na dlažbe. Nikto na túto katastrofu nereagoval, udiala sa predsa na ďalekom Východe. A tak všetci, čo mali zdravé ruky a nohy a spomenuli si na generácie svojich predkov, ktorí za prácou šli aj za veľkú mláku, rozbehli sa po celej Európe. Doma ostal zvyčajne len jeden z manželov – jednak strážiť majetky, ktoré zo dňa na deň stratili hodnotu, jednak starať sa o deti, aby sa riadne učili, aby mali navarené a vypraté, jednak obrábať záhumienky či záhradky, bez ktorých sa žiadny dom v dedine nezaobišiel.
Jano s Michalom neboli výnimkou. Stali sa z nich ženy v domácnosti len čo sa vrátili zo spoločného „výletu“ po farmách Západnej Európy, kde za minimálne mzdy, často v pozícii otrokov, zbierali tu jahody, tu jablká alebo kapustu, či sa priúčali pestovaniu kvetov. Jazyky sa ani na jedného z nich nelepili, ani po rokoch nádeníčenia nevedeli viac ako lámať angličtinu s nemčinou a prešpikovať tú babylončinu francúzskymi, holandskými či nórskymi slovíčkami.
Ich miesta zaujali manželky.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.