Kaz

Čo som si do roboty priniesol rádio a naladil na ňom ö3, nemal som šajn o tom, čo sa deje u nás. Po nemecky viem iba tú klasickú Meine Liebe atď. a pesničkám rozumieť netreba. Stačilo, že mi pomáhali prekonávať problémy.
Ledva som ráno sadol k stolu, už sa ku mne dobýjal prvý klient. Klasický opičiak s ručiskami ako lopaty, zato hlavičku iba o voľačo väčšiu než pingpongová loptička. A len driapal výpomocku a len ma poučoval o mojich povinnostiach. Nič ma nevie nasrdiť viac. V base sa dokonca vyškolil, o svojich právach mohol prednášať na univerzite, zato o povinnostiach ani počuť. Ak aj takí nie sú všetci, deväťdesiat percent určite. Boli časy, keď som podľahol a rozdával peniaze na všetky strany. Až kým ma šéf riadne nezdupal a nepohrozil mi, že prekročenie rozpočtu budem hradiť zo svojej výplaty.Vybavil som Deža a po ňom sa vovalil ďalší a za ním ďalší a zasa ďalší. Takých dní je desať do roka, ale dokážu ma vyšťaviť na mesiac. V hlave mi hučalo, prestávala mi chutiť káva a keď som sa pred jedným basistom posilnil acylkofinom, spýtal sa ma spiklenecky: „Čo to klepeš?“ a v očiach mu zaiskrilo. V posudku samozrejme nemal ani čiarku o tom, že by sa bol dopúšťal v base nedovolenej činnosti alebo fetoval. Komu to tam napokon aj napíšu?! Zavrel som lieky do šuplíka a vyhovoril som sa na žalúdočné problémy. Už len to by mi chýbalo, aby odo mňa začal driapať klepky.
Blížila sa štvrtá. Začal som mechanicky upratovať stôl (asi jediná dobrá vec, ktorú som sa naučil na vojne), vypol som rádio, už sa mi nechcelo s nikým vybavovať a hluk za dverami vždy priťahuje.
Napriek tomu ešte ktosi zaklopal. Zostal som ticho – na nesmelé zaťukanie je to jediná zbraň – trasorítka za dverami obyčajne nenájde odvahu stisnúť kľučku. Ešte raz a potom ticho. Vydýchol som si. O pol piatej ma čakal tréning a na večer som sa dohodol s Evou.

„Pán profesor!“ V tejto chvíli ma naozaj nič nemohlo prekvapiť viac, než stretnutie s bývalým triednym.
„Ako ste ma našli?“ vyetelo mi z úst. A prečo ste ma vôbec hľadali, nespýtal som sa.
„Ja som vás nehľadal,“ váhal, lovil v pamäti.
„Miloš Volný,“ pomohol som mu.
„Povedali mi, že sa mám hlásiť u kurátora,“ profesor pokrčil ramenami. „Lenže už zatváraš, prídem ráno.“
„Zajtra je sobota,“ upozornil som profesora na fakt, ktorý ma pri pohľade do kalendára mimoriadne potešil.
„Tak potom v pondelok. Dovidenia, Miloš.“
„Veď už poďte ďalej! Pondelok je veľmi ďaleko.“
Profesor Mezný za sebou zatvoril dvere a zostal pri nich stáť. Akoby čakal, že ho okríknem.
„Potrebujete nejako pomcť? A vôbec, ako ste sa mohli zatúlať do tejto diery, pán profesor?“
„Vraveli, že sa mám hlásiť u kurátora do troch dní.“
„Snáď mi nechcete povedať, že ste boli v base?“ bral som Mezného slová ako vtip.
„Dostal som tri roky. Ale pustili ma na podmienku,“ zašušťal papierikom.
Bolo to naozaj tak. Okresný súd v Leviciach pod číslom konania takto rozhodol 7. júna o podmienečnom prepustení Jaroslava Mezného, nar. 23. 9. 1935, trvale bytom Bratislava, ul. Republiky rád 13… Podmienka dlhá štyri roky.
„Paragraf 241, ods. 1. Ale veď to je…“ pozrel som neveriaco na profesora. Nepovedal nič. Iba sklopil oči. Ako sa takýto človek môže dostať do konfliktu so zákonom? A ako mu mám ja pomôcť? O generáciu mladší, o nedostatok skúseností hlúpejší. Pred pár rokmi som ho žral. Tešili sme sa, že bude občianska. Profesor prišiel do triedy, pozdravili sme sa ako ľudia („Neznášam, keď sa niekto kvôli mne stavia do pozoru. Nie som žiadny dôstojník. Myslím, že keď vieme rozprávať, mali by sme to využiť…“)… Pokrútil som hlavou.
„To nepochopí nikto. To musel byť nejaký skrat alebo čo. Aj žena sa so mnou potom rozviedla.“
Už som chcel na jeho skrat vystreliť – každý basista tvrdí, že bol odsúdený neprávom, že je nevinný a bude sa sťažovať a niekto si to vypije (pre také príležitosti som mal nachystanú adresu kancelárie prezidenta republiky, čo stačilo na utíšenie rozbesneného klienta) – ale zháčil som sa. Predsa som Mezného poznal ako poriadneho človeka. Stále sa vznášal niekde v ideálnych vzťahoch, bol niečo ako Vyšší princíp, mal autoritu, vážili sme si ho viac ako rodičov a on sa k nám často ako otec správal.
„Lenže vy máte trvalý pobyt v Bratislave, pán profesor.“
„Tam býva moja žena. Bývalá. Nemôžem sa tam vrátiť.“
„Nie kvôli tomu. Občiansky máte na bezpečnosti tam. Bez neho sa tu nezamestnáte.“
„Už som tam bol.“
„Máte tu niekoho?“
„Mám. Vlastne…“ pokrčil plecami.
„Niekoho z príbuzných?“
„Myslel som si, že mám. Zmýlil som sa.“
Nikdy nepovedal vyhodili ma, nechceli sa so mnou rozprávať, vždy tvrdil, že je sám na príčine, lebo sa zmýlil v ľuďoch.
„Čo teraz s vami? Piatok popoludní, hotely plné, nikoho tu nepoznáte…“
„Nejako to vydržím. Prinajhoršom prespím na stanici. Kto by už o mňa zakopol?“
„Zbalí vás prvá hliadka a putujete späť,“ pripomenul som mu. „A v robote vám nevedeli pomôcť?“
„Som bez práce. Zo školy som musel odísť. To viete, taká vizitka. Riaditeľ sa dal zaprieť, zástupca sa začal ponáhľať, len čo ma zbadal vo dverách, rozprával sa so mnou na pol úst, oči na hodinkách, vraj, chápeš, súdruh, hoci ani neviem, či ti môžem súdruh hovoriť, s takýmto voľačím, to neutajíš, a keby sa to nebolo aspoň stalo v škole a keby si bol trebárs telocvikár, o tých je známe všeličo, snažil sa žartovať, vieš, prejednávali sme tvoj prípad a došli sme k záveru, nakoniec aj nadriadené orgány to odporúčali, skrátka, vieš, keby som nebol v časovej tiesni, vysvetlil by som ti to podrobne, ale teraz len stručne – nebudeme ti robiť problémy, keď sa rozhodneš rozviazať pracovný pomer. Ani v posudku sa ti nič zlé neobjaví, keby si sa rozhodol začať inde. Aby ho porazilo! Pätnásť rokov som si o ňom myslel, že je môj priateľ!“
Bolo pol piatej. Rozlúčil som sa s tréningom, prinajlepšom by som stihol dobehnúť s polhodinovým oneskorením. Už sa mi rozpadla vidina príjemného odpoludnia. Profesor sedel ako hromada nešťastia, zjavne sa nevedel zdvihnúť a rozbehnúť proti životu.

Málokto vonku vie, ako jednajú v base s ľuďmi, odsúdenými za znásilnenie. Taký nešťastník si vypije všetko za celý útvar. Nepodarí sa mu zapadnúť do žiadnej partie, nikto nad ním nedrží ochtannú ruku, všetci si na ňom môžu beztrestne vylievať zlosť, dokonca aj v očiach bacharov je niečo menejcenné. Čo to už len môže byť za človeka, keď dokáže znásilniť ženu? Jedine úchylák, nedorobok. Každý na svete predsa vie, koľko žien čaká iba na to, že ich niekto osloví! Obeť nikdy neudá útočníka pre facky a hrubé zaobchádzanie, ani pre samotný akt, násilníka udá, lebo ju urazil, pošliapal jej ženskosť. A keď sa taký človek dostane do basy, všetci mu dajú pocítiť, čo si o ňom myslia.
Preto aj Mezý sedel predo mnou a čakal, kedy zaútočím.

„Mal som ísť na tréning,“ ozval som sa.
„Vravel som, že prídem v pondelok. Nechajte to tak, nemôžem predsa chcieť, aby ste sa mnou zaoberali,“ vyskočil ako na strunke a dral sa ku dverám.
„Ten tréning už aj tak nestihnem,“ usadil som ho naspäť. Čo by som ja mohol poradiť tomuto človeku, ozval sa vo mne komplex zo školy. Doparoma, koľko času sme pretárali o etických princípoch, o zmysle života, potrebe morálky. A stále dookola sa vedeli hádať za svoju pravdu.
„Mne to nejde do hlavy,“ priznal som sa po chvíli. „Vždy ste tvrdili, že človek nesmie stratiť svoju tvár, že je to, ako keby stratil život…“
„To sa ťažko vysvetľuje. A všetko je to tak pospletané.“
„To predsa nie je možné, aby človek v sekunde zabudol na všetko, čo budoval päťdesiat rokov! Ak o živote človeka rozhodujú iba pudy a vášne, potom celá etika, estetika, filozofia nemá zmysel,“ vybuchol odrazu.
„Ďakujem, to je moja prvá domáca,“ zareagoval na kávu pred sebou.
„Nemáš cigaretu?“
„Prestal som fajčiť. Ale ak chcete, zabehnem do obchodu. Tu už nikto nie je.“
„Nie, nechajte to tak,“ vrátil sa k vykaniu, hoci som si spomenul, že po skončení školy sme si fakt potykali. „To bol len taký bláznivý nápad. Tam každý tvrdil, že je vrcholom blaha zašlukovať si na slobode. Chcel som to vyskúšať.“
„Sa mi hneď nezdalo.“
„Kam sa teraz pohnem,“ začal znovu Mezný.
„Zoberiem si hotel alebo sa niekam odveziem,“ mávol rukou nad budúcnosťou. Nesnažil som sa vyhovoriť mu to. Bolo pol šiestej, za nadčasy mi nikdy nikto nič nedá, tak čo sa tu mám otravovať. Večnosť po fajronte som uvažoval ako každý obyvateľ tejto krajiny, ktorý musí mať – veľmi nerád – do činenia s basistom. Profesionálna deformácia u mňa ešte vždy končila úderom štvrtej.
„Otravujem vás, však? Veď už je skoro šesť. No nič, necháme to na pondelok. Dovidenia!“
Nech si ide. Vystrelil som z kancelárie, akoby mala v nasledujúcej chvíli vybuchnúť. Rýchlo Prior (posledné otvorené Potraviny) vyriadiť byt, pripraviť niečo pod zub, vaňa a víno správne vychladené, aby som mohol v Evinom náručí zabudnúť na ďalší jalový týždeň.
Všimol som si profesora postávať pri Lipe. Najlepšie miesto, kde môže prísť o peniaze alebo dostať po hube. Alebo zohnať podnájom na jednu noc aj s obsluhou.
Ako môžem cítiť s človeom, ktorý vymení postavenie, rodinu, dobrý pocit zo života za koninu neuveriteľného formátu? Veď si za to môže sám!
Pozdravil ma, starší mladšieho prvý, zahanbil ma. Po ňom ma pozdravilo ešte zo päť stálych klientov. Mohol som takto po večeroch obchádzať krčmy a kontrolovať stav. Do krčmy to ťahá každého, kto sedel. Nikto iný totiž nie je schopný do nekonečna počúvať príbehy, podobajúce sa spomienkam na vojenské časy a príliš často sa opakujúce. Do uší pivných spoločností sa toho zmestí. Dnes bude stredom záujmu môj triedny. Hlavne preto, že má záujem čím zaplatiť. A zajtra bude bez koruny, možno práve v tejto krčme, čakať na príchod iného nevinne odsúdeného.

Vo večernom programe nám prekážal už iba jeden háčik – na Evinej podprsenke. Zalomcoval mnou sex, potrebovali sme sa trochu zasmiať a uvoľniť, lebo sme od napätia nevládali dýchať. Pritúlil som si Evu a prestal myslieť na svet.
„Niekto zvoní!“ prebrala ma Eva. Zaspal som ako Hrušínský v role doktora na Vašáričkinej hrudi v Postřižinách.
„Nie sme doma,“ odmietol som votrelca.
Asi nepočul, lebo zvonil ďalej.
„Omrzí ho to a odíde,“ rozhodol som.
„Ani nie si zvedavý, kto to je?“
„Nikoho som nepozýval. Asi nie je normálny, keď otravuje o… Koľko je vôbec hodín?“
„Zo desať.“
„Uznaj, je zdravý?“
„Asi nie. Nerob!“ odhodila mi ruku. „Idem sa pozrieť.“
„Pomýlil si dom alebo poschodie. Ja žiadneho ožrana do podnájmu neberiem!“
„Nemal by si radšej otvoriť?“
„Ani v piatok v noci nedajú človeku pokoj?“
„Tak teraz mi nehovorte, že ste ma nehľadali!“ zareagoval som, keď som vo dverách zazrel profesora. Čakal, že ho pozvem dnu. Eva nazerala spoza môjho pleca a veľké sympatie iste neprejavovala.
„To ťa najnovšie otravujú aj doma? Alebo si dal špeciálne tomuto adresu, keby si nevedel, čo máš so mnou robiť?“ neodpustila si.
„Povedali mi, kde bývaš. Nezohnal som hotel, tak som ťa chcel poprosiť…“
„Vy sa sem chcete nanominovať? Si mi nič nepovedal, že tu zriaďuješ hotel!“
„Ja neviem…“ Strašne nerád by som sa zaradil medzi ľudí, v ktorých sa profesor sklamal, ale dnešný večer som si predstavoval inak. Eva vedľa mňa pekne voňala, ešte by sa to dalo zachrániť. Mal som ju vymeniť za človeka, z ktorého cítiť pivo a nevie, čo so sebou? Vzrušujúca predstava!
„Tak ja počkám na schodoch, alebo… neviem,“ pokrčil plecami a pozrel konečne na mňa.
„Tým chcete povedať, že som len nejaká rajda na hodinu?“ Eva sa pustila do profesora. Ustupoval pred ňou schod za schodom, nakoniec sa obrátil a so zvesenými plecami odišiel. Zlostne pribuchla dvere.
„To bol môj bývalý triedny.“
„Tuším by si ma najradšej stadeto vyhodil a zavolal ho dnu. Prosím, ja môžem pokojne odísť!“ Eva behala z kuchyne do izby, trieskala a nadávala.
„Vlastne som sa s ním ani poriadne nerozprával. Iba sme tak okolo seba chodili a tvárili sa, že nás zaujíma osud toho druhého…“
„A predpokladám, že rovno z basy prišiel navštíviť teba.“
„Na stretávke sme si ani neuvedomili, že nám chýba Mezný. Bláža spomínala, že keď ho pozývala, vyhovoril sa na nejaké problémy doma.“
„Za čo sedel?“
„Znásilnenie.“
„Prasa!“
Eva sa navliekla do šiat, ešte predtým ma nechala pozerať sa na jej krásu (akoby mi povedala, vidíš, o čo si prišiel?! tak ti treba). Pustil som si gramec a zase ho vypol, lebo som nevedel nájsť žiadnu vhodnú platňu. Dostal som bozk a zostal som sám. Keby aspoň ten Mezný neušiel!

V pondelok ráno ma čakkal na stole odkaz, že mám ísť na patológiu. Ako predseda klubu samovrahov. Už druhýkrát tento rok som mal identifikovať nejakého basistu, ktorému sa odnechcelo žiť. Že si na to nevedia nájsť nejakého iného somára. Potom ešte dlhé vypočúvanie, Kurčík bude zase nervózny, celý deň budem mať pokazený.
Bol som rád že sa môžem posadiť. Kolená sa mi roztriasli ako pred prvým rande, v hlave sa mi všetko pomiešalo a zostala len stále sa opakujúca otázka.
„Pozrite sa, súdruh Volný, takto to nejde! Potrebujem od vás presné a jasné informácie a nie dojmy. O tie sa budem zaujímať neskôr. O čom ste sa rozprávali, čo hovoril ten Mezný, kedy ste ho videli naposledy. Skúste to. Alebo si chcete zapáliť?“ ponúkol mi cigaretu. Schytil ma záchvat kašľa a v ústach mi zostala odporná pachuť.
„Odvykol som,“ zadusil som špak v popolníku.
„Ten človek zúfalo potreboval, aby sa mu niekto prihovoril. Nevedel o mne, ale keď ma našiel, chytil sa ma ako slamky. A ja som sa prelomil vo dvoje.“
„Odložme to na zajtra, neviem sa sústrediť.“
Keď som vyletel zo školy, myslel som si, že ma už nič horšie nemôže stretnúť. Keď ma na vojne buzerovali vygumovanci o dva-tri roky mladší, myslel som si to isté a stratená príležitosť ustúpila do pozadia. Keď som po vojne odišiel do tejto diery a naletet kamarátovi, zabudol som na starosti s vojnou. Každá z týchto udalostí vo mne zanechala väčší dojem, že som vo svojom živote niečo pokazil.
A čo teraz?

 

(Na jubilejnom 20. ročníku literárnej súťaže Jašíkove Kysuce v roku 1988 získala poviedka 2. miesto)

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.