Návrat mŕtveho muža

Pin It

Pamätám si to presne. Bolo prvého februára, pred domom zastal otvorený panský koč, do ktorého boli zapriahnuté dva kone. Na kozlíku sedel Ondriš a smial sa na nás. Pomohol mi nasadnúť, pomohol aj Michalovi, zababušil nás do kožušín, čo boli v koči naukladané, praskol bičom, popri kostole koč otočil a cez dedinu, popri Herškovi po ulici sme na hradskú trielili. Vyšli sme z Petroviec, všade bolo plno snehu, až oči boleli, Ondriš podchvíľou praskal bičom a keď sme sa priblížili k Paňskej drahe, prudko na ňu zabočil, preleteli sme popri bachtarni o chvíľu sme stáli na Ortáši pred kaštieľom. Tam už ochotné ruky vykladali druhý povoz, na ktorom sme si dali doviezť svoje imanie. Dostali sme tri izby, vedľa Ondriša. Do jednej som kázala nasťahovať mašinu – piecku a posteľ, na ktorej mal Michal oddychovať, stôl, stoličky a kredenec, v druhej som Michalovej matke dala zariadiť. Do tretej sme uložili zvyšok. Usporiadame si to, až bude čas. Nemusia ľudia do všetkých hrncov nos strkať.
Kým ľudia poodchádzali, nezaobišlo sa to bez oldomáša… Keď sa v Petrovciach sused u suseda zastavil, že mu s dačím pomôže, nešlo ani tak o tú robotu, ako o ten kalíštek. Keď teda ľudia odišli, rozložili sme s Boženkou a babou po izbe pokrovce, aby nám zima nebola a dala som sa do varenia prvého jedla. Nebolo to ako doma. Polievku som len takú fazuľovú s lečkami robila, ale tak som ju slzami skropila a solila, že musel aj Michal poznať, že som nešťastná.
Večer si ma pritúlil a šepkal mi, ako nám tu bude dobre, ako sme teraz už zaistení, že už sa môže čokoľvek stať. A ja som myslela na to, že sme všetko, čo sme ťažko nadobudli, stratili, že sme obyčajní bedári, na cudziu vôľu odkázaní.

Koncom jari sa narodil Ondrík. Otec pookrial, hnal sa z roboty do roboty, bozkával ma pri každom stretnutí, na syna sa nevedel vynadívať, až som ho krotila, aby ho neuriekol.
Uprostred leta priniesli Michala na nosidlách. Vraj odpadol, kravy ho nepodupali, len ho obstali a bučali. Potom už iba ležal, dostávali sme pár korún nemocenskú, musela som ísť na jeho miesto. Vstávať ráno o štvrtej, obriadiť, hnoj vyvážať, kŕmiť. A poobede znova. Mesiac trvalo, kým ma zootechnik preradil k dojičkám.
Na robotu som si zvykla, veď ma mama od malička na krátko držala, krivdila by som jej, keby som tvrdila, že ma po pansky vychovávala. Len to jedno som jej nemohla zabudnúť, že nám s Michalom nedali požehnanie a že sa ani o vnúčatá nezaujímali. Nič iné som od nich nechcela, len aby uznali, že som si dobrého muža vybrala a že som zle nepochodila.

Na jeseň, keď Michal umrel, začalo husto pršať. Bez prestania padal dážď niekoľko dní, nedalo sa ani nos vystrčiť. Akurát čo som do maštale a späť prebehla, aj tak ma zmáčalo. Aspoň nebolo vidno, že zakaždým, keď vyjdem z domu, roním slzy.
Prišla som raz ráno z dojenia a Michal ma vítal pri stole, krájal slaninu a zajedal chlebom. Že sa mu zažiadalo. Tak som sa potešila, že ho tá pliaga konečne pustila! Zvŕtala som sa okolo neho, štebotala, med na chlieb mu chcela natierať, bozkať ho, pritúliť sa k nemu. Ani som si nevšimla, ako mu plecia ovisli, len keď nôž spadol na zem zastavila som sa, že by pozor dával, aby sa neporezal. A on pri stole sedí – nesedí, opretý a hlava mu k doske padá. Kým som priskočila, bolo po ňom.
Nepamätám si, ako sme ho pochovali. Plakala som viac ako ten jesenný dážď. Nebyť svokry, sama to všetko nezvládnem. Aj susedy prišli, omyť ho, obliecť, jeho brat Ondriš dosky priniesol, na stoličky rozložil, do každého rohu sviečku zapálil. Bdeli so mnou, ale iba ja som plakala. Ondriš ani svokra nemohli. Na pohrebe bola hádam celá dedina a prišli aj pohnevaní súrodenci. Len moji rodičia ani teraz nič. Ani neodkázali.

Nemala som na majeri pokoja. S Michalom sme si hovorili, že keď bude trochu lepšie, postavíme si dom, aspoň taký malý domček, aby nám v ňom bolo dobre. Aby sme neboli odkázaní na tie tri izby v kaštieli, ktorý sa pomaly menil na strašidelný zámok. Čosi sme našporili, kúpili aj pozemok a práve v tú jeseň, čo Michal umrel, sme začali robiť plány.
Pre mňa to bolo vyslobodenie z veľkého žiaľu. Nemohla som len sedieť a preplakať celý život, deti slzami nenachovám. Pustila som sa teda do budovania sama. Chlapi v dedine sa mi smiali, vraj už mi len gate treba. Ale zjednať som sa s nimi vedela a na jar už boli základy vykopané a tak začali ťahať múry. Nikto mi pomoc neodmietol. Ráno a poobede som bola pri kravách, cez deň som dozerala na stavbu a chlapom varila a večer do krčmy – hľadať majstrov. Raz studniara na vodu, potom elektrikára, komín som si tiež netrúfala len tak hocikomu dať postaviť, strechárov mi chlapi poradili.
Keď som konečne večer sadla ku stolu, oťaželi mi ruky aj nohy a už len spať som chcela. Toľko som vtedy pochudla, až sa baba – Michalova mama – začala báť, či som nie chorá. Koľkokrát sa mi stalo, že som ledva ruky opláchla a sukňu zhodila a už som spala. Nevedela som, čo sa vo svete deje a o dedine som vedela len z rečí chlapov v krčme. Nedeľa bola pre mňa vykúpením. Ako som ju mala rada, ako som rada chodila do kostola. Nikdy som nezabudla Pánu Bohu poďakovať za všetko, čo mi dal a pridala som aj modlitbu za Michala, nech mu je zem ľahká.

A od pondelka rána zasa rovnaký kolotoč.
Precitla som a na stoličke, kde som zvykla sukňu preložiť, ktosi sedel. Ešte sa len brieždilo, z tmy sa neochotne tlačili len tiene, ale tá postava na stoličke mi bola povedomá.
„Michal?“ oslovila som ho. Lebo on to bol.
„Som rád, že si sa konečne zobudila,“ povedal a prisunul si stoličku bližšie.
„Ale veď sme ťa pochovali,“ snažila som sa ostať pri rozume.
„Každý deň sa za mňa modlíš, veľmi ti ďakujem.“ Naklonil sa ku mne a pohladil ma. Vrátilo sa mi teplo jeho dotykov, prešla mnou triaška, najradšej by som sa na tú jeho ruku pritisla.
Začali sme sa rozprávať. Ako žijeme, či vládzem, ako s domom pokračujem. Všetko som mu vyrozprávala, aj sme sa zasmiali, aj si zahromžili, pozorne ma počúval a pridal radu.
Keď zakikiríkal kohút, akoby som znovu precitla. Sedela som na posteli, nohy spustené na zem, proti mne stolička. Nevedela som, či sa mi to snívalo. A celý deň som chodila ako omámená.
Večer ma znovu dostihla únava, nebyť svokry, nemal by deti kto uložiť, hoci so mnou spali a v noci sa ku mne pritískali.
A nadránom sedel Michal na stoličke a čakal, kým sa zobudím.
Skontroloval, či som urobila, ako mi povedal, pochválil ma, pohladil. Ja by som za ten dotyk aj život dala, tak mi môj muž chýbal.
Tešilo ma každé jeho slovo, pozorne som načúvala a cez deň okolo domu robila, ako mi nakázal.
Keď prišiel na tretí raz, ešte spiacu ma hladkal, až ma to bolelo. Ale bola by som vydržala aj keby ma bil, tak som sa na neho tešila. A zasa sme sa radili a zasa som cez deň robila to, čo odo mňa chcel. Nemohla som sa ďalšieho večera dočkať, aby už bol pri mne, aby ma pohladil, aby sa so mnou rozprával.
Nikomu som sa s tým nezverila, kým ma nezačalo líce, čo mi nad ránom môj mŕtvy muž tak hladil, po týždni náramne bolieť. Keby sa mi to bolo len snívalo, nemohla by som mať predsa pokožku až odretú…
„Mamo, Michal za mnou chodí,“ nabrala som konečne odvahu a zdôverila sa svokre.
„Joj!“ povedala. Nič viac. Akoby ju to ani neprekvapilo. Akoby vedela.
„Rozprávame sa, hladí ma. Je mi s ním dobre. Ale už ma to aj bolí,“ chytila som si líce.
„To je nie dobre, nevesta moja,“ vzdychla. Uložila deti a zavolala ma von, na lavičku pred kaštieľ.
„Keď sme osireli, šla som do služby, to vieš. A môjho mladšieho brata, Janíčka, vzal k sebe strýko. Vychovával ho, gazdovať naučil, ako svojho ho mali. Ale strýko umrel a tak ostal Janko so strynkou. Oženil sa, lenže deti nemali, nemohli mať. Potom umrela aj stryná. A začala mu na sen chodiť, každú noc mu rozprávala, ako ho ona mocno ľúbi, ako mu bude stále nablízku a na pomoci. Až z toho Janko začal blaznieť. Jeho žena z neho ťažko vytiahla, čo sa deje a s tým, čo sa dozvedela, hneď utekala za vražom. Museli neborákovi Jankovi odrábať. Nitkou z konope naopak pradenou dom obišli, vraž si pritom čosi mrmlal pod nosom, tu sa prežehnal, tu cez plece zapľul… Dosť na tom, že to pomohlo. Stryná už dala pokoj a Janko potom so ženou ešte aj tri deti mali.“
„Hej, a čo ja s tým? Čo s tým má spoločné Michal?“
„Ti vravím, nevesta moja, že potrebujeme za vražom ísť aj my, nech nám poradí. Lebo to nie je dobré, že za tebou každú noc chodí mŕtvy. Ešte ťa zmárni!“
„Mamo, ale to sú bosoráctva! To sú povedačky z priadok, aby sa deti báli a dievčence sa nechali stískať!“ Neverila som svokre, že by nejaké čarovanie mohlo pomôcť.
V noci Michal zasa prišiel a bol taký dotieravý, až som sa preľakla.
Ráno, rovno z maštale, šla som za susedou, čo zbierala bylinky a vyznala sa v ich účinkoch. Nemýlila som sa. Musela som sa trikrát prežehnať a na život svojich detí sľúbiť, že nikomu nezradím, kto je vražom v Petrovciach. Len tak mi povedala.
Poobede sme sa za vražom vybrali vedno s deťmi aj so svokrou. Kým sa deti na dvore hrali, vypočul si moje príhody s nočným návštevníkom, aj líce mi prezrel, pohmkával, občas srkol slinu, zhľadúval bylinky po vrecúškach. Nikdy by som na tohto tichého starého ujca nepovedala, že vie odrábať.
„Moc je len jedna, Božeňko, záleží od každého, ako ju použije. Ja pomáham ľuďom, ale nie sú všetci takí,“ zamračil sa. „Máš doma posvätené bahničky? A nejakú košeľu po Michalovi?“
Prikývla som. Nikdy som na Veľkú noc nezabudla dať posvätiť rozkvitnuté bahničky, ako sme ratolesti vŕby volali.
Podal mi babočku, takú malú bábku vyrobenú z handričky, do ktorej napchal zázračné bylinky – žiľe.
„Z košele odtrhni kúsok látky a ňou zviaž tie bahničky s babočkou. Polož si to na noc pod vankúš!“
„A to pomôže?“
„Musíš veriť a pomôže!“
Vraž nechcel za radu nič. Že za také čary sa nesmie platiť, inak stratia účinok.
Prišli sme domov a kým sa deti motali po kuchyni, odtrhla som z Michalovej sviatočnej košele pásik plátna, vybrala bahničky z vázy, zviazala ich s babočkou a vložila toto čaro pod vankúš.
S veľkým strachom som šla večer do postele. Celú noc som sa prehadzovala, čo som sa bála dotyku a pohladenia môjho Michala. Snívalo sa mi o susede, že je zlá čarodejnica a ten vraž že je jej pomocník, že sa spolu s mojím mŕtvym mužom dali dokopy, aby z detí siroty urobili a tie si mohli na ražni pripraviť. No také hlúposti… pamätám si ten sen, akoby sa mi bol dnes v noci sníval.
Keď som nadránom precitla, zdalo sa mi, že stolička je od postele ďalej a Michalov tieň je menej zreteľný, rozmazaný. Ani sa so mnou nerozprával, ani ma nepohladil.
Zasa som chodila celý deň ako bez duše a večer sa bála ľahnúť si do postele.
Prišiel ešte viackrát, ale do týždňa sa úplne stratil.
V ten deň, keď na mňa po prebudení nečakal, keď po ňom neostal ani tieň, uverila som čarom a uverila som, že vraž naozaj môže pomôcť ľuďom. Po dlhom čase som si zasa spievala, robota mi šla od ruky, s chlapmi na stavbe som pofígľovala, pýtala sa ako sa im darí, pochválila ich, že mi stavajú pekný dom, akurát ženícha by mi do neho bolo treba, že sa predsa nebudem do smrti len do čierneho obliekať… A taká natešená a vysmiata som išla do kaštieľa, ktorý bol ešte stále naším domovom.
Otvorila som dvere… a hneď som ich pribuchla. Prebehla mnou triaška, spotila som sa, kolená ma prestali poslúchať. Prežehnala som sa a ešte raz, tentokrát pomaly, skúsila som otvoriť dvere.
V strede izby na stoličkách dosky, na doskách môj mŕtvy Michal, pod ním špinavá mláka plná blata. Len sviečky v rohoch chýbali. Michal sa metal, krútil, vzdychal, až spadol do toho blata.
„Čo ty robíš?!“ osopil sa na mňa. „Vidíš, čo robíš? Čo si so mnou narobila? Len chodíš a sťažuješ sa a nechceš ma a ja som tak rád s tebou!“
Prebrala som sa v posteli. Skláňala sa nado mnou svokra, utierala mi horúce čelo handričkou namočenou v studenej vode.
„Čo ti je, nevesta moja?“
Povedala som jej. Obe sme si potom kľakli a modlili sa. Keď som si večer líhala k deťom, presvedčila som sa, či sú bahničky obviazané plátnom z Michalovej košele na svojom mieste. Ráno som veľmi pomaly otvárala oči. Neprišiel.
Trochu sa mi uľavilo.
Horšie bolo, keď som popoludní otvorila dvere na kuchyni. Michal tam zasa ležal na doskách, pod ním špina, zasa sa metal a krútil, kým nespadol. Natiahol ku mne ruky:
„Čo ty robíš?! Vidíš, čo si so mnou porobila? Len chodíš a plačeš a nechceš ma! A ja by som tak rád bol s tebou!“
Zasa som sa prebrala v posteli a svokra ma kriesila a ratovala. Nič sme si nemuseli hovoriť. Modlili sme sa dlho do noci, deti šli hladné spať, ja som v ruke stískala metličku bahničiek.
Týždeň sme sa takto trápili. Vždy, keď som mala vkročiť do kuchyne, roztriasla som sa. Keby to na mne záležalo, nevrátila by som sa tam, radšej by som ostala v rozostavanom dome. Michal ma každý deň rovnako vítal. Najprv bol v čistom, bielom, potom zablatený, špinavý, akoby od hliny z hrobu, naťahoval ku mne ruky a volal ma k sebe, vyčítal mi, že na neho nemyslím, že ho nechcem a on mi len dobre chcel celý život. Zo dňa na deň bol bledší, zo dňa na deň strácal jeho hlas silu. A keď som si už povedala poručeno Pánu Bohu, ak ma má skántriť, nech to urobí hneď a odhodlane som otvorila dvere do kuchyne, Michala v nej nebolo. Všetky veci boli na svojom mieste, okno otvorené, slnko presvietilo celú miestnosť. Pre istotu sme sa so svokrou večer zasa pomodlili. Zašla som aj za farárom, dala som odslúžiť omšu za pokoj duše môjho Michala. Hádam ho našla.
Na ďalšiu jar sme sa presťahovali z kaštieľa do nového domu. Bola tuhá zima a družstevníci nemali dosť krmiva pre kravy, tak postupne celé stádo vybili. Nebolo tam už čo robiť. Kaštieľ osirel, družstvo sa rozpadlo a ja som si našla inú prácu.

Sľúbila som si, že raz svojim deťom rozpoviem, ako to bolo s ich otcom, na ktorého majú spomienku len vo fotografii z kaštieľa, keď raz tých prvých družstevníkov prišli vyfotiť na akúsi nástenku na okres. Neviem, či sa na mňa budú hnevať, neviem, či si naozaj nebudú myslieť, že som bláznivá stará baba. Odovzdávam im svoje spomienky aj s prosbou, aby nezabudli, keď sa ja pominiem, každý rok dať odslúžiť omšu za pokoj duše svojho otca Michala.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *