O tom, ako chudobný bohatému zadok ukázal

Dedo Adam sa posadil na lavičku na priedomí, aby sa vyhrieval na slniečku a tešil sa z krásneho dňa. Jeho vnučka Anička to okamžite využila, prisadla si k nemu a schúlila sa pod jeho veľkou rukou. Spievali vtáčiky, po záhrade poletovali pestrofarebné motýle a z diaľky bolo počuť šum rieky Hnilec.
Aj Murko využil túto krásnu chvíľu a vytiahol sa z tieňa na slnko. Bezpečne učupený pri nohe lavičky počúval, o čom sa zhovárajú motýle a snažil sa zapamätať si aj vtáčí rozhovor, ktorý ľuďom znel ako mohutný spev. Že bolo teplo a okolo panoval pokoj, klipkali Murkovi oči, až zadriemal.„Dedo Adam, povedz mi nejakú rozprávku,“ prerušila ticho Anička a poťahala deda za rukáv. Aj dedo driemal, vo fajočke mu vyhaslo. Rozvážne si odkašľal, siahol do mieška s tabakom, napchal fajku a keď si pripálil a zabafkal, spýtal sa:
„A o čom by si chcela počúvať?“
„Čo ja viem, niečo pekné. Aby v tom bol tvoj domček a tá stará jabloň, a…“ vymýšľala si Anička, lebo vedela, že dedo do svojich rozprávok naozaj dá všetko, čo Anička povie.
„Tak dobre,“ porozmýšľal chvíľu dedo Adam, ešte raz si odkašľal, čím zobudil aj Murka, ešte mohutne zatrúbil do vreckovky a začal:

„Len čo sa Jozef vrátil z väzenia, ponáhľal sa nájsť si nevestu. Minulo mu tridsať a to už je na chlapa vek, kedy má mať gazdovstvo, ženu a kŕdeľ detí. Lenže Jozef presedel v base celých jedenásť rokov a tak nemal nič. A že mu čas inak plynul, myslel si, že je stále mládenec. Aj sa preto z neho vysmievali. Za nevestu mu núkali špaty, chromé, škuľavé, staré baby alebo chudobinu. Veď keď ani on nič nemá, dajú to dokopy a bude im sveta žiť.
Naveľa našiel Haňku. Bolo to chudobné dievčisko, ešte nemalo dvadsať, ale ženícha by ťažko našlo. V jednej sukni, aj to poplátanej, chodilo do roboty aj tancovať, ba aj do kostola. Darmo, že Haňka bola čistotná, chudobu nevyperieš. Jej rodičia pristali, vedeli, že by ťažko dievčinu vydali a ak predsa, bohatému mládencovi by len za slúžku bola.
Ale kde budú žiť?! V tých časoch každý poriadny chlap pre svoju rodinu postavil novú chyžku. Dostal grunt od otca. Nuž, grunt by sa aj našiel, ale Jozefov otec sa syna zriekol – vraj, keď sa nehanbí zabíjať čas v árešte, nemá sa prečo starať o jeho budúcnosť.
Napriek tomu vybral sa Jozef za otcom. Po odpustenie za zločin a stratené roky. To dostal, hoci so vzdychaním. Jozefa to posmelilo a pýtal otcovské požehnanie, aby sa ženil uzmierený s rodičmi. Aj to dostal, veď to bol napokon len krížik na čelo. A tak Jozef popýtal od otca aj grunt, aby mal kde domček postaviť.
„Dám ti, dám! Tam, poza stodolu!“ povedal otec a zasmial sa.
Jozefa to v prvej chvíli potešilo. Ale cestou k Haňke sa mu v hlave rozležalo, že za ich stodolou predsa odjakživa tiekol potok a za potokom už boli susedove role. A v potoku sa dom postaviť nedá, nehovoriac už o cudzom! Otec ho na posmech obrátil, nič mu nedal!
Vybrali sa teda za správcom do kaštieľa. Boli komenciáši, bývali na Konskej hlave, ako mnoho iných chudákov. A že ak je správca spokojný s ich prácou, mohol by im dať kus zeme, kde by sa zbudovali a aj trochu zemiakov posadili.
Správca sa poškrabal pod kolenom a reku, ak chcú, vymeria im parcelu v Šašine. Je to tam síce samý kameň, ale aspoň budú mať materiál na stavbu.
Jozef s Haňkou sa potešili, hneď sa ta vybrali a do zeme motykou vyryli kde bude predná izba, kde komora a kde kuchyňa a hneď aj chlievik prilepili, aby mali kam prasiatko ukryť. A potom celý rok vláčili kameň ku kameňu, vracali sa zo služby s tou podivnou výslužkou, s plachtinou plnou skál. Jozef začas aj v lese robil, aby mohol kúpiť drevo za dobrú cenu a pretože sa vyučil za tesára, vedel si s ním poradiť.
„Takú chyžku ti postavím, Haňka moja! Krajšej v dedine nebude, ver mi! Slniečko ti bude celý deň do okien svietiť, bude ťa do spevu lákať, za oknom budeš mať kvietok a keď si sadneme na priedomí na lavičku, radi sa k nám aj susedia pridajú!“ sníval Jozef takmer každý večer, keď sa za tmy vrátil domov, zajedol si a ľahol pod perinu k svojej žene.
A tak aj bolo. Do roka stála na kamenistej lúčke utešená chalúpka s oknami na južnú stranu a so strechou, pokrytou slamennými snopmi. A pri domčeku kúsok políčka, kde posadili zemiaky a repu a kapustu a na kraj fazuľu, aby sa ťahala po plote. Chýbal tu už len detský hlások, ale že sa Jozef s Haňkou mali radi, bolo už aj to dieťatko na ceste.
Do každej radosti nečakane príde starosť. Dom síce stál, ale Jozef sa musel aj tak zadĺžiť. Smutne sedel na priedomí, bafkal z fajočky a tak mu vyšlo, že len do tej Ameriky bude musieť ísť, aby sa zbavil dlhov. Rozlúčil sa so ženou, prehodil baganče zviazané šnúrkami cez plece, vzal do mecha nejaké jedlo a šaty, odrezal silnú palicu a tak sa naboso a pešo vydal smerom na Bystré a odtiaľ do Poľska na šíf. Veď keď to iní zvládli, on nie je o nič horší!

Prešiel rok. V dome sa ozýval detský smiech aj plač, Haňka nebývala sama, lebo rovno na Vianoce sa narodil prvý syn, ktorému dala meno Adam. Gazdovala ako vedela, ale čas jej bez muža raz pomaly plynul a inokedy akoby letel. Nevedela sa dočkať, aby sa potešila, ale aj vyžalovala svojmu Jozefovi.
Len raz vidí, ako sa k domu blíži chlap s topánkami cez plece a s plným mechom. Až v nej srdce poskočilo, vybehla mu naproti. A bol to naozaj Jozef. Vrátil sa z Ameriky ako sľúbil, po roku. Dlhy poplatil, gazdovstvo obriadil, a že bol vychýrený robotník, aj prácu si hneď doma našiel.
Nešlo mu len do hlavy, že jeho Haňka je nejaká smutná, neveselá. Pár dní bol ticho a čakal, ale keď nezačínala sama, spýtal sa jej priamo, čo jej je.
„Planých susedov máme. Ani trochu úcty nám nedajú!“, vzdychla Haňka a porozprávala Jozefovi, ako ich bohatá gazdiná zo susedného domu ohovára, ako stále klebetí, čo Haňka robí, do okien jej nazíza a rozchyruje, že ani periny nemá a decko len tak v plachietke pod hradou drží, hrnce má prázdne. Že je to jedovatá babizňa, ktorej nie je nič sväté.
Jozef si sadol na svoje obľúbené miesto na priedomí, zamyslel sa a dostal nápad.
„Keď je tak, ako hovoríš, žena moja, my tej strige ukážeme zadok!“
Haňka sa preľakla, že sa dostane do priekov, ale svojmu mužovi nevedela nič vyhovoriť. A teraz ani nevedela, čo by mu mala vyhovoriť.
Jozef najprv povynášal z domu všetok nábytok, kolísku do tieňa planej jablone. Hneď vyliezol na strechu a pustil sa do snopov. Jeden posunul doprava, druhý doľava. Jeden, druhý, pekne od seba, až celú strechu po troche rozobral. Potom sa dal do krovu. Porozoberal jednu krokvu za druhou, opatrne ich pospúšťal na zem riadne očíslované. Uložil drevo a potom kameň po kameni rozobral celý dom. Kým to všetko urobil zvečerilo sa. Vonku bolo pekne a teplo, nuž si so ženou ustlali tiež pod tou plánkou.
Ráno si Jozef vysúkal rukávy a začal skladať kameň ku kameňu. Potom položil na dom hrady a na hrady pridal krokvy, pospájal ich latami a nakoniec prikryl strechu snopami. Večer už stála chalúpka taká istá, ako ju len včera Jozef rozobral. Ale… Predsa len nie taká istá! Okná teraz smerovali na sever a hlúpej jazyčnatej gazdinej ukazoval dom zadnú stranu. Tú, ktorú jej Jozef chcel ukázať!
„Neboj sa, bude ti dobre, muchy ti nebudú do kuchyne lietať, výhľad máme pekný, celý les vidíme a v lete budeme mať aj trochu chládku, bude sa kam ukryť pred slnkom!“, tešil Jozef Haňku a tá bola celá rada, akého má šikovného muža. Nikoho si nepohneval a slovo splnil. Ukázal tej babe, s prepáčením zadok a tak už budú mať od nej pokoj.
Na jeseň, keď bolo roboty menej, začali Jozefa svrbieť podošvy. A že by šiel ešte raz do tej Ameriky, aby mohli aj kravku kúpiť, aj kus poľa pridať. Haňke bolo smutno, ale muža nezdržiavala, vedela, že ak sa raz rozhodol, nič ho neodradí. Vyprevadila ho teda na kus cesty, na rukách Adamka a už cítila, že sa v nej nový život ozýva. Jozef zasa nebude pritom, keď sa mu narodí ďalšie dieťa. Na hradskej dala mužovi krížik na čelo, uronila slzu a obrátila sa domov. O gazdovstvo sa treba starať.
A tak sa za dvadsať rokov z Jozefa stal bohatý gazda. Všetky jeho deti sa narodili uprostred zimy, v Amerike bol osemkrát a až keď sa narodilo to najmladšie, deviate – Katrina, bol doma. Už sa mu nechcelo do sveta…“

V podvečernej chvíli ostalo na okamih úplné ticho. Potom sa vtáky ozvali s ešte väčšou intenzitou. Dedo Adam pozeral na starú plánku, naklonenú nad plotom do záhrady. Ešte v ňom doznieval príbeh, ktorý práve dopovedal. Aj kocúr Murko, učupený pri lavičke, sa usmieval. Páčil sa mu šikovný figliar Jozef a rád by sa o ňom ešte niečo dozvedel.
„Jáj, to bola pekná rozprávka, dedo Adam!“ usmievala sa malá Anička, ktorá držala deda za ruku. Slnko prešlo počas dedovho rozprávania riadny kus cesty po oblohe, tiene sa predĺžili. Ako sa zvečerilo, Anička sa primkla k dedovi, aby jej nebola zima.
„Kto ti takú peknú rozprávku povedal?“ vyzvedala Anička.
„Sám život, dievčatko moje!“

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.