Všední dny

©jiri

Bylo mi čtyřiadvacet a pálily mě dlaně. Vracel jsem se z prohrané války. Prohrál jsem dva roky života. Což ve čtyřiadvaceti není zrovna málo. Vracel jsem se k mámě. K ženě, která vlastně tu prohru svým nemístným zájmem způsobila. Vracel jsem se do baráku na okraji města, jenž jsem neměl rád. Ale nebylo zbytí. Odněkud jsem musel odejít – a předtím jsem se tam musel vrátit. Continue reading „Všední dny“

Unavená vojna

Taká usmrkaná jeseň už dávno nebola. Vojsko sa drgľovalo v barakoch, morálku nezdvíhalo ani cvičenie na apelplaci a už vôbec nie správy z frontu. Striedalo sa dunenie raz zo západu, ale čoraz častejšie z východu. Vojna to už mala spočítané, bolo len otázkou jej fantázie, ako to odnesú pešiaci. Lebo generálom sa v žiadnej vojne nikdy nič nestane. Prinajhoršom si niektorý z nich prestrelí hlavu, určite to však neurobí pre výčitky svedomia, že poslal iných na smrť. Generálovi postavia pomník a píšu o ňom hrubé kroniky, vojačikom otvoria spoločný hrob a kdesi v rodnej dedine vztýčia symbolický obelisk. A mocní tohto sveta sa ďalej dohadujú a chystajú ďalšie masakre. Continue reading „Unavená vojna“

Stratený poklad

Sámel utekal jarnou nocou preč od fakiel a kriku Dobšinej. Najradšej by sa prepadol a stratil navždy. Tam za ním, v kruhu prekvapených a vystrašených mládencov ležal jeho kamarát Johanes. A Sámel si za nič na svete nevedel spomenúť, ako došlo k tomu, že sa povadili, že sa v jeho ruke objavil nôž a že ten nôž sa odrazu ocitol v Johanovom bruchu.
Potom už len utekal. Do kopca, aby odradil prenasledovateľov. Do kopca, aby sa stratil v hustých lesoch. Nech ho tam hoci aj divá zver roztrhá, čo už má teraz zo života? Ledva sa vrátil z tovarišskej vandrovky, už sa rozprávalo, že ho prijmú do cechu, s Aničkou si sľúbili lásku a chystali svadbu. Čo všetko sa v jednom momente zmení, ako ľahko zanikne vidina spokojného života. Continue reading „Stratený poklad“

Rozhovor

Ernest Hemingway by v slovenskej redakcii nevydržal

V roku 2012 ma oslovil mladý muž, budúci žurnalista, s ponukou na rozhovor. Pretože som bol celkom zvedavý, ako taký intervjuk (podľa vzoru V+W, či S+Š?) vzniká, súhlasil som. Zaujala ma aj vidina, že sa to niekde objaví a budem aspoň 15 minút slávny.
Rozhovor sme spáchali, žiaľ, uverejnenia sa nedočkal. A tak som poprosil Jozefa K., aby mi dal súhlas na jeho zverejnenie. Aby ste si ho mohli – hoci po rokoch – prečítať. Continue reading „Rozhovor“

Počarená svadba

Ľudovít Fulla: Počarená svadba

Len čo Krasko otvoril oči zistil, že sa ocitol na nebezpečnom území. Všade okolo neho kvokali sliepky, keď sa chcel pohnúť, zabáral sa do mäkkého mazľavého blata, ale nadovšetko hrozný bol ten zápach od kuracincov. Kam sa pozrel, videl okolo seba len neporiadok, aký pozná každý, kto kedy choval sliepky. Continue reading „Počarená svadba“

O tom, ako chudobný bohatému zadok ukázal

Dedo Adam sa posadil na lavičku na priedomí, aby sa vyhrieval na slniečku a tešil sa z krásneho dňa. Jeho vnučka Anička to okamžite využila, prisadla si k nemu a schúlila sa pod jeho veľkou rukou. Spievali vtáčiky, po záhrade poletovali pestrofarebné motýle a z diaľky bolo počuť šum rieky Hnilec.
Aj Murko využil túto krásnu chvíľu a vytiahol sa z tieňa na slnko. Bezpečne učupený pri nohe lavičky počúval, o čom sa zhovárajú motýle a snažil sa zapamätať si aj vtáčí rozhovor, ktorý ľuďom znel ako mohutný spev. Že bolo teplo a okolo panoval pokoj, klipkali Murkovi oči, až zadriemal. Continue reading „O tom, ako chudobný bohatému zadok ukázal“

Najdrahšie slivky na svete

Anton s Jozefom sedeli na svahu nad furmanskou cestou z Folkmára, ktorá viedla ku kaštieľu. Tam sa krížila s cestou na Gelnicu a Margecany. Leto nezadržateľne padalo do jesene, v sade Csákyovského kaštieľa lákali jablone, hrušky, ale aj slivky. Len preskočiť plot a mohli by sa do sýtosti najesť. Strach im však nedovolil. Správca bol prísny, bez váhania by zvesil dupľovku a posolil im zadky dávkou brokov. A okrem hanby medzi ostatnými mládencami by mali ešte aj opletačky s vrchnosťou. A o tie nestáli už vôbec. Odkedy pred pár rokmi úrady povinne zaviedli maďarčinu do škôl, nedalo sa už nikde nič vyjednať. Navyše Anton s Jozefom vyšli zo školy práve v tom roku, keď sa do nej s veľkým hrmotom nasťahovala maďarčina a preto z toho divného jazyka nerozumeli ani máčny máčik. A že sa ďalej učili len u majstrov na Spiši, nepotrebovali ten pre nich cudzí jazyk vôbec poznať. Continue reading „Najdrahšie slivky na svete“

Mať sa kde vrátiť

„Prišla som sa uchádzať o svoj podiel v tejto eseročke,“ rozrazila Tereza dvere. Opálená ale poblednutá a pochudnutá.
„Jéj, Terezka!“ zareagovala prvá Ivanka. Prišla len pred chvíľou, hneď po škole, ale s nákladom nápadov, ktoré pozbierala od spolužiakov.
„Ty si ešte tu?“ Tereza zložila veľkú cestovnú tašku a zo zvyku sa chcela zvaliť do kresla, ktoré mala zafixované za dverami. Ledva udržala rovnováhu. Continue reading „Mať sa kde vrátiť“

Labutia pieseň

Naťukala som do okna adresu www.kplu.org a čakala, kým sa stránka natiahne. V druhom okne bežala debata. Poznáte to, také bežné prekáračky, slovné hračky ľudí, ktorí sa ani veľmi nepoznajú, trochu sa nudia a k popoludňajšej kávičke si zapínajú net, nalogujú sa na svoj obľúbený chat a zabíjajú čas.
Stránka sa načítala a zostala som na ňu bezradne pozerať. Potom som v ľavom stĺpci našla odkaz na dvadsaťkilový real, ťukla a v počítači zahrkotalo, odkiaľsi z päty vytiahol dávno zabudnutý program, ktorý mi tam Marek, môj bývalý študent, nainštaloval, keď sa mi staral o mašinku. Marek… Tretiak na elektrotechnike, občas som ho zazrela v meste, dokonca sa mi prihovoril v cukrárni. Zmužnel a zvážnel, hovoril, že škola nie je žiadna sranda, že ledva stíha, lebo okrem prenášok má aj dobre zabehnutý kšeftík s ojazdenými počítačmi a spravuje niekoľko firemných sietí… Rozumela som mu každé tretie slovo, ale to už je údel odchádzajúcej generácie. Continue reading „Labutia pieseň“