Jean Marais

Štiavnica opäť raz zapadla po krk do snehu. Stále neznáma poetka Iva R. priložila do piecky a starostlivo zatvorila dvierka, aby sa náhodná iskrička nedostala do kožucha jej staručkého miláčika Pifka. Ten sa len pomechril vo svojom pelechu pod schodami, poriadne si uprdol, ako sa na starého psa patrí a ďalej sníval o metroch klobás, ktorými sú ovešané všetky tie obrovské stromy v jeho dôkladne označkovanom rajóne. Čo už mu ostáva na staré vegetariánske psie časy, keď má problémy s trávením? Continue reading “Jean Marais”

Hriešna smotana

Parobkovia vypili smotanu Ferencovým susedom Gášparovcom. Nestalo sa to prvýkrát. Smotana v kantičke, položená v záhone kvetov, bola príliš lákavým sústom a tak ju gazdiná našla stále častejšie prázdnu. Podozrievali kdekoho, ale najčastejšie padlo meno Jožka Gášpara, gazdovho menovca. Skôr, než mu to dokázali, pobral sa do Ameriky za robotou. A pretože smotana kapala ďalej, museli ľudia uznať, že ho obviňovali neprávom. Continue reading “Hriešna smotana”

Ešte posledný pohár

Na zašlú slávu gelnického hradu už dnes ostali len spomienky

„Tak ešte jeden pohár, pani moja. Posledný pohár pred posledným bojom!“
„Nevrav tak, kapitán,“ zdvihla hradná pani Zuzana svoj sklenený pohár, dar od muža, teraz naplnený zlatým mokom z tokajských pivníc. „Toto je síce posledný pohár pred bojom, ale sľubujem ti, že s tebou vypijem prvý pohár po našom víťazstve!“ Continue reading “Ešte posledný pohár”

Dozrievanie

Starý domček v Stratenej, ktorý bol svedkom príbehu

„Ešte nie, Berto, ešte nie,“ odtláčala Ela dobiedzavé ruky svojho milého, na ktorého myslela v čoraz horúcejších predstavách.

Bartolomej zložil ruky, ba sadol si na ne a zahľadel sa opačným smerom. Napoly chrbtom obrátený od Ely, akoby urazený. Konečne sa mu podarilo byť s ňou naozaj osamote, bez ostatných kamarátov a kamarátok, lenže čo z toho? Vo vrecku ho pálil papier – výzva, aby sa dostavil dňa toho a toho… Nikdy neskončí táto strašná hlúpa vojna? Nestačí, že odrezala Stratenú od sveta, teraz ešte odreže aj ich dvoch. A kto už k sebe bude patriť, keď ani oni nesmú? Continue reading “Dozrievanie”

Čo mi porozprával Dušan

Prvé sväté prijímanie, na fotke je možno aj Dušan…

„In nomine Patris, et Filii, et Spiritus Sancti,“ požehnal farár ľuďom, zhromaždeným v kostole na nedeľnej bohoslužbe a tí mu odpovedali podľa predpisu i zvyku: „Amen.“
„Gratia Domini nostri Iesu Christi, et caritas Dei, et communicatio Sancti Spiritus sit cum omnibus vobis,“ pokračoval farár v známych formulkách a očakával zborové: „Et cum spiritu tuo.“
„Už si to počul?“ drgol Michal Dušana. „Farár kázal, aby sme po omši prišli k nemu na faru!“ Continue reading “Čo mi porozprával Dušan”

Bicykel od Žida Rotha

Ďuro sa najviac tešil na sobotu, na krátku. Vstával ako obvykle za svitania, položil krajec chleba do kešene, pretrel si karpavé oči, pričesal strapaté vlasy a kým ešte ostatní spali, vydal sa na cestu do Bidoviec. Na hornom konci sa k nemu pridal kamarát Michal a tak im cesta poľom a lesom rýchlejšie ušla. Najradšej mal, keď bola jar, nepršalo a za chrbtom im vychádzalo slnko. Zobúdzalo všetku krídlatú háveď, chvíľami sa ani nepočuli, čo tak operence vrieskali, zavše sa k nim pridali a vyspevovali si do kroku. Riadne sa spotili, kým prišli do sýpky a len čo odložili batôžky a napili sa vody, hybaj robiť. Naplniť vrece zrnom, vyhodiť na plecia, odniesť k vozu, prevaliť na korbu, kde už čakali druhé ruky, aby vrece posunuli k radu ostatných. A zasa po ďalšie vrece. Od prachu mal Ďuro vyštípané oči, za krkom sa mu zavše nazbierali plevy a svrbeli ako sto čertov. Chlapi ho ale nenechali dlho trpieť a ukázali mu fígle, ktorými sa pred nepríjemnosťami ochráni. Continue reading “Bicykel od Žida Rotha”