Ešte posledný pohár

Na zašlú slávu gelnického hradu už dnes ostali len spomienky

„Tak ešte jeden pohár, pani moja. Posledný pohár pred posledným bojom!“
„Nevrav tak, kapitán,“ zdvihla hradná pani Zuzana svoj sklenený pohár, dar od muža, teraz naplnený zlatým mokom z tokajských pivníc. „Toto je síce posledný pohár pred bojom, ale sľubujem ti, že s tebou vypijem prvý pohár po našom víťazstve!“ Pokračovať v čítaní „Ešte posledný pohár“

Dozrievanie

Starý domček v Stratenej, ktorý bol svedkom príbehu

„Ešte nie, Berto, ešte nie,“ odtláčala Ela dobiedzavé ruky svojho milého, na ktorého myslela v čoraz horúcejších predstavách.

Bartolomej zložil ruky, ba sadol si na ne a zahľadel sa opačným smerom. Napoly chrbtom obrátený od Ely, akoby urazený. Konečne sa mu podarilo byť s ňou naozaj osamote, bez ostatných kamarátov a kamarátok, lenže čo z toho? Vo vrecku ho pálil papier – výzva, aby sa dostavil dňa toho a toho… Nikdy neskončí táto strašná hlúpa vojna? Nestačí, že odrezala Stratenú od sveta, teraz ešte odreže aj ich dvoch. A kto už k sebe bude patriť, keď ani oni nesmú? Pokračovať v čítaní „Dozrievanie“

Čo mi porozprával Dušan

Prvé sväté prijímanie, na fotke je možno aj Dušan…

„In nomine Patris, et Filii, et Spiritus Sancti,“ požehnal farár ľuďom, zhromaždeným v kostole na nedeľnej bohoslužbe a tí mu odpovedali podľa predpisu i zvyku: „Amen.“
„Gratia Domini nostri Iesu Christi, et caritas Dei, et communicatio Sancti Spiritus sit cum omnibus vobis,“ pokračoval farár v známych formulkách a očakával zborové: „Et cum spiritu tuo.“
„Už si to počul?“ drgol Michal Dušana. „Farár kázal, aby sme po omši prišli k nemu na faru!“ Pokračovať v čítaní „Čo mi porozprával Dušan“

Bicykel od Žida Rotha

Ďuro sa najviac tešil na sobotu, na krátku. Vstával ako obvykle za svitania, položil krajec chleba do kešene, pretrel si karpavé oči, pričesal strapaté vlasy a kým ešte ostatní spali, vydal sa na cestu do Bidoviec. Na hornom konci sa k nemu pridal kamarát Michal a tak im cesta poľom a lesom rýchlejšie ušla. Najradšej mal, keď bola jar, nepršalo a za chrbtom im vychádzalo slnko. Zobúdzalo všetku krídlatú háveď, chvíľami sa ani nepočuli, čo tak operence vrieskali, zavše sa k nim pridali a vyspevovali si do kroku. Riadne sa spotili, kým prišli do sýpky a len čo odložili batôžky a napili sa vody, hybaj robiť. Naplniť vrece zrnom, vyhodiť na plecia, odniesť k vozu, prevaliť na korbu, kde už čakali druhé ruky, aby vrece posunuli k radu ostatných. A zasa po ďalšie vrece. Od prachu mal Ďuro vyštípané oči, za krkom sa mu zavše nazbierali plevy a svrbeli ako sto čertov. Chlapi ho ale nenechali dlho trpieť a ukázali mu fígle, ktorými sa pred nepríjemnosťami ochráni. Pokračovať v čítaní „Bicykel od Žida Rotha“

Začíname od Adama

©jiri

Adamko sa veľmi rád vozí autobusom. Už keď doň nastupuje, zdraví so širokým úsmevom, ktorý odkrýva jeho štrbavé mliečne zúbky, celé osadenstvo. Každé ráno nastupuje do autobusu a ľudia sa podvedome usmejú.
Obsadí svoje obľúbené miesto pri šoférovi, odmieta mamino varovanie, že sa môže v zákrute pošmyknúť, alebo udrieť, keď šofér prudko zabrzdí. Držím sa pevne, aha, ukáže mame, sympatickej vysokej blondíne a ona rezignovane každé ráno pokrčí plecami a sadne si na nepohodlné miesto za šoféra. Aby mala syna na dosah, aby mohla nad ním rozprestrieť svoju ochrannú náruč. Ak by bolo treba. Pokračovať v čítaní „Začíname od Adama“