Začíname od Adama

Adamko sa veľmi rád vozí autobusom. Už keď doň nastupuje, zdraví so širokým úsmevom, ktorý odkrýva jeho štrbavé mliečne zúbky, celé osadenstvo. Každé ráno nastupuje do autobusu a ľudia sa podvedome usmejú.
Obsadí svoje obľúbené miesto pri šoférovi, odmieta mamino varovanie, že sa môže v zákrute pošmyknúť, alebo udrieť, keď šofér prudko zabrzdí. Držím sa pevne, aha, ukáže mame, sympatickej vysokej blondíne a ona rezignovane každé ráno pokrčí plecami a sadne si na nepohodlné miesto za šoféra. Aby mala syna na dosah, aby mohla nad ním rozprestrieť svoju ochrannú náruč. Ak by bolo treba. Continue reading „Začíname od Adama“