Pomstičky

Pin It

Janka si dala naozaj záležať. Tie tri roky po rýchlom sobáši a ešte rýchlejšom rozvode jej každý deň prinášali novú porciu krásy. Vedela to a sústreďovala sa na sebazdokonaľovanie.
Malý Jakubko sedel v strede letiska, ktoré v noci patrilo iba jej a niečo veľmi dôležité vysvetľoval svojim macíkom. Opakovalo sa to každé ráno. Pricupkal k posteli, v každej ruke plyšák, zastal jej pri hlave a fučal ako ježko. Až kým neprecitla. Ale to už vlastne ani nebola pravda, lebo pravidelnosť tohto rituálu v nej vypestovala iný rytmus. Čakávala na syna s prižmúrenými očami a otvárala ho už s úsmevom. Jakubkovi to stačilo ako signál, aby sa všuchol pod paplón, pritisol sa k mame a vytešoval sa z jej náruče. Mal také krehké telíčko, až ju premáhali slzy. Po chvíli však vstala, urobila ranné kolečko kúpeľňa – kávovar – rádio, vrátila sa pohladkať chlapca, ktorý občas ešte zadriemal a dala sa cvičiť. Robila čosi, čo v nej vždy vyvolávalo posmešky a zariekanie. Nikdy. Po polhodinke vedela, že má dosť, osprchovala sa, pripravila Kubkovi kakavko a sadla si ku káve. Chlapec vždy prikvitol, vôňa nápoja bola pre neho taká opojná, že ho spoľahlivo dostala k stolu. Chvíľku sa rozprávali, a aj keď ho od počiatku ťahala k normálnej reči a obyčajným slovám, Jakubkovi sa občas priplietlo nejaké vymyslené, vysnívané a hlavne nezrozumiteľné, učila ho, aby jej to vysvetlil a obaja sa zabávali. Práve mal obdobie Ipálie, bájnej krajiny s rytiermi a pokladmi, vždy sa dozvedela o novom dobrodružstve, ktoré tu zažíval.
Po káve sa posadila k zrkadlu a dopustila sa dokonalosti. Bola predsa sobota a o pár hodín sa stretne s bývalým. Nemohla tvrdiť, že k nemu nič necíti. Zmes odporu a vášne, lásky a únavy. V rovnováhe ju udržiavali spomienky na tri mesiace z iného sveta, keď sa z pozorného a milujúceho partnera stal despotický, primitívny, vulgárny a násilnícky diktátor. Žiarlivé scény prekonávali všetky nakašírované filmové scenáre. A keď ju prvýkrát a naposledy udrel, mobilizovala a okamžite sa s ním rozviedla. Hlúpa sudkyňa, krava po päťdesiatke, navyše stará dievka, ako sa neskôr dozvedela, chcela mať silné reči, Janka však jediný raz v živote požiadala o pomoc otca. Ostatné bola iba formalita.
Jano sa zbalil za asistencie Jankinho otca. Zasa bol formát, lebo takmer všetko nechal na svojom mieste, vzal si len handry a nejaké cedéčka. A potom nikdy nezazvonil. Občas by sa s ním aj porozprávala.
Len čo sa narodil Jakubko, priniesol jej veľkú kyticu ruží, ale nezabudol ani na minerálku, vitamíny a čokoládu. Prišiel ju čakať pred pôrodnicu a skoro sa pobil s otcom, dokonca jej nakúpil aj výbavu. Slovkom nenačal, že by sa chcel vrátiť aj keď to z neho trčalo. Odolala, neponúkla mu túto možnosť.
Raz za dva týždne na štyri hodiny s prítomnosťou matky.
Najprv nevedel, či jej podať ruku, či ju pobozkať, Kubka vystískal a dal mu veľkú čokoládu, čím ho úplne odrovnal. Predstavila si, čo by to s tým telíčkom urobilo, keby sa na ňu vrhol tak nenásytne, ako ju hltal očami.
„Jani, prosím ťa, nenos mu také obrovské sladkosti“, zmohla sa neskôr na protest. To už sa vedeli celkom baviť, občas sa síce zadrhli v polvete a museli prekonávať trápne prestávky, ale už vedeli, že to ide. Cukráreň a kolotoče zrušila z repertoáru stretnutí. Žili síce v pohode, ale dosť skromne na to, aby vedela, ako ľahko by si Jakubko na tieto nezvyčajnosti zvykol. Strážila si všednosť, bola pre ňu istotou.
Dnes súhlasila s výletom na bicykloch, jar v plnom prúde a slnko boli na to ako stvorené. Posadil si Kubka do sedačky nad zadným kolesom, pripútal ho a nasadil mu prilbu, videla, že chlapča je unesené a tešila sa z jeho radosti.
Pristali v dedinskej krčmičke so záhradou, priniesol dve pivá a synovi džúsik so slamkou. Zapálil si. Čosi nové, fajčenie odmietal. Zahľadel sa na Janku.
„Si neskutočne krásna.“
Ja viem, chcelo sa jej povedať, veď som sa na to aj pripravila. Iba sa pousmiala a sklopila oči. Gesto je viac ako slová. Nech vie, o čo prišiel.
Popíjali pivko a bavili sa o známych, mali ich v meste na každom kroku a vďaka nim vedeli, čo ten druhý práve pácha.
Čakala, že jej povie o svojej novej známosti. Podľa Petry sa vraj veľmi ponáša na Janku. Chlapi sú smiešni. Ženy si hľadajú podľa matiek, ďalšie ženy podľa predchádzajúcich, ešte aj milenky boli zväčša rovnaké typy ako zákonité.
Hovoril o úspechoch v robote. Tým sa vždy rád chválil.
Cítila jeho pohľady, cez jeho nesústredené slová poznala, že je mimo. A vedela, že si dala záležať. Ryšavú hrivu jej vietor pri bicyklovaní ešte viac rozfúkal, slnko si pochutilo na pehách, trošku farbičiek na zvýraznenie hlbokých zelených očí pridala sama. Cítila, že ju Janov záujem vzrušuje, že je to na konkrétnych bodoch jasne viditeľné a spätne to pôsobí aj na Jana.
Vytešovala sa z tejto malej pomsty. Janíčka bude čakať ešte aspoň sto takýchto malých smrtí, kým mu dovolí byť s Jakubkom osamote. Každé dva týždne dostane svoju dávku jedu. Otrávi mu život, bude si stále jasnejšie uvedomovať o čo prišiel. A iba tak sa jej podarí prekonať skrytý nezmysel rozhodnutia tej pavučinami obrastenej sudkyne, ktorá sa nazdala, že pravidelné stretávanie môže zvrátiť vývoj.
Jano jej posadil Jakubka, polodriemajúceho z výdatného slnka a vzrušujúceho výletu, do sedačky. Šliapal za ňou a keď sa mu pod sídliskom ozval mobil, zaostal.
„Už sa musím rozlúčiť, volal mi…“ chytro sa nevedel vykoktať.
„Dobre“, zastala. Sledovala, ako s láskou pohladil syna, potvrdil mu, že znovu pôjdu na výlet. A včas uhla, keď ju chcel pobozkať. Rozpačito jej podal ruku a šliapol do pedálov.
„A nezabudnííí čokojáádkúúú!“, zavolal za ním Jakubko.
„Nezabudnééééém!“, zamával.
Ja viem, že nezabudneš, usmiala sa Janka a vtisla synčekovi bozk do vlasov.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *