Rozhovor

Ernest Hemingway by v slovenskej redakcii nevydržal

V roku 2012 ma oslovil mladý muž, budúci žurnalista, s ponukou na rozhovor. Pretože som bol celkom zvedavý, ako taký intervjuk (podľa vzoru V+W, či S+Š?) vzniká, súhlasil som. Zaujala ma aj vidina, že sa to niekde objaví a budem aspoň 15 minút slávny.
Rozhovor sme spáchali, žiaľ, uverejnenia sa nedočkal. A tak som poprosil Jozefa K., aby mi dal súhlas na jeho zverejnenie. Aby ste si ho mohli – hoci po rokoch – prečítať.

J. Z. prvýkrát publikoval ako sedemročný v zošite „uchránenom pred školou“. Napísal Rozprávku o Modrofúzovi a potom to už vraj bola nuda a rutina. Jeho meno si však môžete pamätať z Nového slova mladých, kde písal z chuti podpichovať, z Literárnej prílohy Smeny, Romboidu, Slovenských pohľadov, Slovenského rozhlasu, z časopisov Goldman, Playboy a literárnych portálov. Okrem iného prezradil, prečo by nikdy nemohol byť novinárom napriek tomu, že intenzívny vzťah k písaniu cíti od detstva.

– Dokážete označiť moment, alebo obdobie, v ktorom ste prvýkrát pocítili túžbu písať?

Najskôr odpoviem neoriginálne – písať som chcel „odjakživa“. Môj „problém“ bol totiž vždy v tom, že sa mi do rúk dostávali – a stále dostávajú – výhradne kvalitné knihy, pri ktorých sa dá a musí premýšľať a to iba zväčšuje moju chuť písať.

– Mali ste teda vzťah k písaniu už v detstve?

Áno. Jediné „písanie“, ktoré ma nebavilo, bolo cvičenie lastovičiek, zemiakov a čiarok v prvej triede. Takže kým si moji spolužiaci stihli prehryznúť jazyk v snahe urobiť čo najkrajší kruh, ja som pre moju učiteľku vybavoval pochôdzky na poštu, úrad či do obchodu. Vďaka tomu som získal ďalšiu gramotnosť dávno predtým, než sa moji spolužiaci naučili rozoznávať všetky písmenká abecedy.

– Okrem písania poviedok sa radi venujete aj zbieraniu starých príbehov a poviedok, čo je aj poslaním Literárnej spoločnosti Pravé orechové, ktorej ste členom. Čo Vás na histórii tak priťahuje?

Všetko tu už bolo. A všetko sa už niekedy udialo. Keby sme počúvali našich rodičov a starých rodičov, dokázali by sme sa vyhnúť veľkému množstvu problémov. V starých príbehoch je ukrytá pamäť ľudu, jeho skúsenosti, ale aj imaginácia. Často neuveriteľne akčné príbehy, za ktoré by sa nehanbil ani James Bond. A z celého sveta, pretože naši predkovia boli vzdelaní, sčítaní a scestovaní, ovládali nielen remeslá, ale aj jazyky a dokázali sa za svoju pravdu aj pobiť. Navyše počúvať rozprávanie starých ľudí v nárečí je zážitok sám osebe. História to nie sú len dátumy, to je milión pohľadov na tú istú udalosť. Je to priestor pre fantáziu.

– Vo februári (2012, pozn. red.) ste v rámci tejto literárnej spoločnosti aj s inými autormi vydali knihu povestí a historických príbehov zo slovenského Tokaja. Sú slovenské regióny na mýty a povesti bohaté?

Príbehy z Tokaja sú v poradí desiatou knihou Literárnej spoločnosti Pravé orechové a už dnes máme osnovu ďalších dvoch knižiek. Pritom nerobíme nič nové. Dokonca sa mi vidí, že ani Pavol Emanuel Dobšinský nebol prvý, kto zbieral slovenské rozprávky a povesti. Samuel Czambel logicky pokračoval v jeho diele. A Adolf Peter Záturecký so svojou dodnes neprekonanou zbierkou Slovenských prísloví, úsloví a porekadiel je tiež dôstojnou súčasťou mapovania krásy a obraznosti slovenčiny a Slovenska. Najkrajšie na tom však je, že každý deň môžeme naraziť na príbeh, ktorý doteraz nebol publikovaný. Slovenské mýty, povesti a rozprávky by mali byť zapísané v zozname svetového kultúrneho dedičstva. Nemci potrebovali bratov Grimmovcov, Dáni Andersena, Francúzi La Fontainea. My máme rozprávkara v každom dome!

– So svojimi veršami a poviedkami ste uspeli na literárnej súťaži Wolkrova Polianka, organizovanej Literárnym fondom, aj na Jašíkových Kysuciach. O aké diela išlo?

Wolkrova Polianka, to boli krásne osemdesiate roky. Krásne, lebo som bol v teľacom veku a všetko ma bavilo. Najťažšie bolo na ten vlak nastúpiť, teda uchytiť sa niečím, čo zaujme porotu. Potom to už bola viac-menej rutina. Patrili sme k inventáru tejto súťaže – nezabudnuteľné zostanú skôr vylomeniny, ktorých sme sa dopúšťali s Jožom Urbanom, Marošom Bančejom, Janom Litvákom, Janom Petríkom a Paľom Hudákom, či s jeho osobným tajomníkom Zdenom Jakubcom. Žiaľ, presne polovica vyššie menovaných už zostáva iba v spomienkach. Zo všetkých básní z Polianky si pamätám na názov jednej svojej – Kai džas, Rome? a odrecitovať viem jednu, ktorú sme vydumali s Paľom pri jazierku s Wolkrovým pamätníkom: Páč toť, ký pomyseľ! Sňal z lysej lebi rádionku! Ale to by bolo na dlhšie rozprávanie. Najviac som si zapamätal chuť šampanského, ktoré sme pili z črievičky nádejnej poetky. Radím vám – nerobte to, je to nehorázny humus a trápna ozdoba romantických príbehov z prostredia dôstojníkov rakúsko-uhorskej armády.

– Nezatúžili ste za tie roky napísať vlastnú samostatnú zbierku alebo niektorú z poviedok rozšíriť a vydať knižne ako román?

Ale hej. Poraďte mi vydavateľstvo, ktoré môj rukopis prijme a ja budem len rád. Dnes však funguje iný systém – knihu ti vydáme, stačí, keď nám na jej vydanie prinesieš aspoň 2000 eur. Samozrejme, nepočítaj s honorárom, z nákladu ti dáme pár výtlačkov a tie môžeš predať. S týmto je konfrontovaný každý autor, ktorý sa chce presadiť. Okrem Kaliho Bagalu nepoznám na Slovensku vydavateľa, ktorý je ochotný ísť do rizika vydať neznámeho autora.

– Kde čerpáte inšpiráciu?

Všade. Stačí vybrať drôty z uší a počúvať, o čom sa ľudia bavia. Stačí si po tridsiatich rokoch prečítať znovu knihu, ktorá ma vtedy očarila – vidím ju odrazu inak a vidím v nej iné súvislosti. Vôbec stačí čítať. Vypnúť „vreštibúdku“, naformátovanú na brainwashing, pustiť si dobrý jazz alebo klasiku a trebárs pozerať von. Za každým oknom v susednom paneláku sa niečo deje. A je len na mne, či tam vidím mozgový výškrab z pastelovej kuchyne alebo príbeh živých, až príliš živých ľudí. A napokon, výborným zdrojom inšpirácie je vlastný život, len, preboha, nezačnite písať denník!

– Čo momentálne čítate?

Ľahká odpoveď. Bolo by to určite nad rámec priestoru, ktorý na tento rozhovor máte.

– Čo musí rozhodne mať dobrá poviedka?

Nielen poviedka. Aj román či báseň. Pointu. A myšlienku. Inak nemá význam vôbec písať. Jiří Žáček kedysi napísal: „Aforizmy jsou mé sebekriticky seškrtané romány.“ Ktorý z dnešných chrličov slov by si trúfol zoškrtať svoj román či poviedku do jedinej vety?

– Ako sa cítite, keď nejakú poviedku dopíšete? Máte pocit zadosťučinenia, alebo skôr smútku z toho, že to už skončilo, ako o tom hovoria niektorí autori?

V prvom rade ma bolí chrbát. Potom som rád, že som to konečne doťukal. Potom aspoň pol roka vôbec nerozmýšľam o tom, čo som napísal, venujem sa niečomu inému. A nie vždy písaniu. Takže keď sa vrátim k veci, ktorú som pred časom dokončil, je pre mňa niekedy celkom nová, nespomínam si, kde som na tie nápady prišiel, netuším, ako som mohol slová takto zoskupiť, niekedy krútim hlavou, aké je to hlúpe. A tak začnem dopĺňať, prepisovať, upravovať, cibriť a cizelovať text. Niekedy až tak, že z pôvodného nezostane kameň na kameni a mne sa na monitore rozbehne úplne iný dej. Môj boj s textom nikdy nekončí, preto nemám pocit smútku, že už to skončilo. Ten pocit mám zatiaľ vždy a pravidelne iba pri čítaní, dokonca pri presne definovanom čítaní – keď čítam Hemingwayov Pohyblivý sviatok, túto knihu som čítal určite už viac ako dvadsaťkrát, alebo keď dočítam knihu od Dušana Dušeka či Zdeňka Zapletala. To sú naši najlepší autori a vždy ma predbehnú v tom, o čom chcem písať. Čiže som smutný z toho, že ma zasa predbehli a lepšie napísali to, čo som mal na duši, ale aj z toho, že ich kniha – príbeh – zasa skončila a ja musím čakať až do ich nového opusu.

– Kompenzujete si niekedy vlastné životné boje cez Vaše literárne postavy?

Autor, ktorý tvrdí, že všetko v jeho tvorbe je vymyslené, tára. Iná vec však je, že autor, ktorý otrocky opisuje vlastný život, je totálne nudný. Tak mi pripadá väčšina súčasnej spisby od žien pre ženy. Od druhého odseku dvadsiatej tretej strany presne viete, ako to bude pokračovať a ako to skončí. Kompenzácia bojov? Priznám sa, že tomu celkom nerozumiem. Bol som vždy dosť akčný na to, aby som sa nemusel utiekať k literárnej fikcii, kde vyriešim všetky problémy sveta. Dostať po papuli v reále je vždy silnejšie ako nechať sa fiktívne zbiť čriedou neandertálcov, ktorí sa pohybujú našimi sídliskami. Dokonca ani moje osobné pocity nie sú nijako zaujímavé, aby stáli za zaznamenanie. Naozaj stačí počúvať, o čom sa ľudia bavia, všímať si, ako žijú a ako reagujú. Sledovať starostlivého a nežného otca rodiny, ktorý sa počas hokejového zápasu mení na primitívneho debila, uráža a vraždí už len svojimi jedovatými slinami a po nevyhratom zápase je schopný inzultovať nielen rozhodcu, ale aj súperov autobus – to je škola. Kde je pravda o tom človeku? Zabije raz svoju ženu a zmrzačí dieťa? Alebo príde na hokej s „pravdoláskovým“ transparentom?

– Vo svojom blogu na bigblober.cz ste sa raz vyjadrili, že by ste nemohli byť novinárom. Prečo?

Neviem si predstaviť, že by som svoj život predal za misu šošovice, že by sa zo mňa stal článkonožec (to sú tí, čo u nás píšu články). Pre mňa je novinárskym vzorom Ernest Hemingway a Egon Ervín Kisch. Čo myslíte, ako dlho by vydržali v ktorejkoľvek slovenskej redakcii?

– Napriek tomu ste redaktorom webovej stránky Terra Incognita…

Áno a som ním rád. Terra Incognita nie je žiadny plátok záujmovej skupiny. Je to program, cez ktorý chceme priblížiť náš kraj – krajinu nespoznanú – nielen turistom, ale aj domácim. Všade okolo nás ležia stále neobjavené poklady. Nemyslím však na tie hrudy zlata, ktoré patria do rozprávok. Máme tu jedinečné prírodné zaujímavosti, kultúrne pamiatky nevyčísliteľnej hodnoty, zem plnú príbehov. Čo však ľudia o nás vedia? Košický dóm, Spišský hrad a prípadne Zemplínska šírava. Aha, aktuálne aj Tokaj, pretože sa o ňom hovorí. To, čo robím, nemá nič spoločné s novinárčinou. Preto s tým nemám problém.

– Ktorý zo svetových – prípadne slovenských – autorov Vám je najbližší?

Spomínal som už Ernesta Hemnigwaya, Dušana Dušeka a Zdeňka Zapletala. Patrí k nim, samozrejme, Joseph Heller a nielen kvôli Hlave XXII, John Irving, Kurt Vonnegut jr., Jiří Wolker, Honoré de Balzac, Miroslav Horníček, Dušan Kužel, Rudo Sloboda, Vlado Bednár, Jiří Orten a veľa ďalších. Raz o nich všetkých niečo napíšem. A prečo? Je v nich kus môjho života, prežil som s nimi veľa dobrého i horšieho, takže je to skôr citová väzba ako racionálne zdôvodnenie. Sú to moji kamaráti, ktorí mi vždy pomohli pozerať sa na svoj život s odstupom a tak ľahšie riešiť problémy a zložité situácie.

– Na čom práve pracujete?

Keď dopíšem poslednú odpoveď, musím začať zalamovať časopis pre farnosť a hneď po ňom časopis pre Český spolok. Okrem toho sa liečim z nejakej divnej virózy, ktorá ma doslova položila. A mám minimálne tisíc dobrých nápadov na skvelé poviedky, lenže o nich nehovorím, dokiaľ nie sú napísané a odležané.

– Na záver priestor pre Vaše vízie. Ako vidíte – v dnešnom informatickom svete – budúcnosť knihy ako tradičného nosiča múdrosti, myšlienok, fantazijných svetov a inšpirácií?

Prednedávnom som dočítal knihu o Guttenbergovi. Fascinovala ma jeho vôľa uviesť do života niečo, čo jeho súčasníci považovali za hlúpy nápad. Fascinujú ma knihy a často si ich kupujem ani nie tak kvôli obsahu, ako kvôli spracovaniu. Žiaľ, také skvosty nachádzam dnes predovšetkým v antikvariátoch, na solídne remeslo dnešní chrliči bestsellerov akoby zanevreli. Nevraviac už o tom, že keby nás mali návštevníci z vesmíru posudzovať podľa súčasnej produkcie, asi by museli skonštatovať, že kniha už dávno nie je nosičom múdrosti, myšlienok, fantazijných svetov a inšpirácií, ako ste to vzletne definovali. Niekoľko rokov som uverejňoval svoje veci na portáli palmknihy.cz. Jirka Vlček, jeho editor a tuším aj zakladateľ, je pre mňa podobnou postavou akou bol Guttenberg. Tiež sa snaží v našich končinách presadiť čosi, čo veľa ľudí považuje za hlúposť. Málokomu však dochádza, že napríklad vďaka e-knihám sa dnes môžu študenti už za pár halierov dostať k študijným materiálom, ktoré by márne a za ťažké prachy zháňali v papierovej podobe. Okrem toho, e-knihy sú pre mnohých naozaj kvalitných autorov takmer jedinou serióznou príležitosťou publikovať. Iste, nikdy nebudem čítať Hemingwaya či Dušeka na čítačke. Ale počet e-titulov, ktoré mám vo svojom počítači už nemravne narastá. Napriek tomu sa nebojím priniesť domov ďalšiu knihu. Statika domu to zvláda.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.