Strach si na teba siahne

Pin It
©Kubo, pózoval Cody

„Takto to dopadne vždy,“ zlostil sa Ďuso, keď s otcom namiesto na dolný koniec – k sestre – zamierili na horný koniec – k pivniciam. Tešil sa, že raz konečne príde skôr, že si pri televízore, pri tom nádhernom vynáleze, vďaka ktorému sa môže pozerať na to, o čom komentátori hovoria, nájde lepšie miesto, že bude sedieť tak blízko, aby presne rozoznával čísla na dresoch našich hráčov, aby videl, ako puk lieta z hokejky na hokejku, keď naši varia pred súperovou bránkou v kotle brankára a obrancov.Lenže otec rozhodol inak. Najprv pôjdu do pivnice. Nemôžu prísť naprázdno. Hoci v Malej Tŕni nosiť niekam na návštevu víno bolo ako nosiť drevo do lesa. Len čo vás usadili, už vyťahovali fľašu s tekutým zlatom. Tak načo teraz idú hore, keď u sestry je určite vína dosť?! Iní prinesú, veď sa tam na hokejové majstrovstvá chodili dívať zo všetkých kútov dediny.
„Ej, dobré dedičstvo nám tu tí Turci nechali,“ radostne si povzdychol Ďusov otec. To už Ďuso poznal. Teraz bude nasledovať prednáška o tom, ako sa tu v šestnástom storočí po vpáde Turkov ľudia ukrývali, ako natrafili na zázračnú zem, ktorej je tu všade okolo na rozdávanie, ako sa potom kryli aj pred cisárskym vojskom, aj pred zdivočenými lúpežníckymi hordami, ktoré prichádzali, aby dokonali dielo skazy, ako zaliezali najprv do dier až zistili, že do tufu sa dá ľahko kopať, začali hĺbiť dlhé chodby a narobili aj výklenky.
„Ešte vždy si mi nepovedal, koľko je tu tých chodieb!“ spomenul si Ďuso na otcov sľub.
„Ani ti nepoviem. Pýtal som sa, ale nikto nevie. Ľudia hovoria o kilometroch, ale koľko ich je… Možno sa tebe raz podarí spočítať ich.“
„Otec, mali by sme sa pohnúť k Marike. Zasa prídeme neskoro.“ A zasa nebudem nič vidieť, pridal, ale len pre seba. Nechcel otca nazlostiť, aby ho náhodou neposlal najkratšou cestou domov.
Zišli pri sliepňajúcom svetle sviečky dole, zabočili vľavo, odpočítali siedmy výklenok, otec odomkol zámku a do svietnika nad stolom vložil ďalšie kúsky sviečok, ktorých mal vždy plné vrecko. Keď sa trochu rozvidnelo, teda keď sa trochu zorientovali v slabom svetle, zostúpili o poschodie nižšie, kde ležali vedľa seba do radu pokladené súdky s vínom.
Byť tu inokedy Ďusovi by sa to páčilo; mal rád zamatovú pleseň na stenách a vôňu tokajského, ktoré ešte nesmel piť, hoci už skúsil a chutilo mu. Páčili sa mu mihotavé tiene na stenách a zakaždým, keď sem s otcom prišiel, omietol prach z vínneho oltárika v kúte. Teraz ho ale žrali mrle, hokej už istotne začal, naši už iste dali prvý gól…
Majstrovstvá sveta sa hrali tento rok u nás, Ďuso poznal naspamäť celú zostavu a keď hrali s chlapcami hokej na dvore, bolo mu jedno, či bude Gut, Fako, Golonka alebo Starší. Chcel dávať góly a chcel byť najlepší.
„Dobre, tak choď!“ priznal napokon otec, že vidí Ďusovu nervozitu a prepustil ho z pivnice. Dá si ešte za pohárik, stiahne do džbánika a príde. Jemu vlastne až tak o ten hokej nejde.

Ďuso vystrelil z pivnice, ani mu neprekážalo, že beží hore schodmi v tme, dobre vedel, kam má klásť nohy. Vonku sa iskril sneh, spoza oblakov vykukol na chvíľu mesiac, ale to bolo všetko jedno, len aby už sedel medzi chlapmi a kričal ‚gól‘! Cítil to v kostiach, že dnes Čechoslováci vyhrajú a chcel mať z toho zápasu čo najviac.
„Dobrý večer,“ rozrazil dvere do prednej izby a proti nemu sa vyvalil oblak hustého štipľavého dymu. Jasné, zasa prišiel neskoro. Chlapi obsadili najlepšie miesta, mohol akurát vyskakovať a úchytkom pozerať z diaľky na obrázok, ktorý bol odtiaľto len o čosi väčší ako poštová známka. Navyše o dobrom obraze sa v ten deň nedalo ani hovoriť. A ešte ten dym! Mali by tu nefajčiť, už to Marike spomínal, lenže tá sa bojí chlapom povedať čokoľvek. Kam by prišli, keby im žena rozkazovala!
„Aký je stav?“ spýtal sa Miža, no ten na neho len ťažko zaostril sklený pohľad. Jasné, Miža nikdy hokej, ale ani žiadny iný šport nezaujímal. Tak ako sa dopije na futbale, aj hokej v televízore je pre neho iba ďalšou príležitosť opiť sa.
„Koľká minúta?“ skúšal šťastie.
„Deviata,“ odvetil na pol úst Fero, laborant z vinárskeho ústavu. „Vedieme dva nula.“
„Som si mohol myslieť,“ zvesil Ďuso plecia. Na jednej strane mal radosť, že naši Fínom súkajú góly, mrzelo ho ale, že to nevidel na vlastné oči. Bude si musieť zajtra vymýšľať, keď sa ho budú v škole pýtať. V dedine zatiaľ iný televízor ešte nebol, sestra Marika, vlastne švagor Miťo, vlastne oni spolu, aby to bolo najlepšie povedané, sa rozhodli a kúpili. Tak ako mali medzi prvými motorku a tak ako už teraz boli zapísaní v poradovníku na auto.
„Marika, povedz im, nech ma pustia dopredu. Sadnem si na zem, nič mi netreba,“ prosil sestru, aby zasiahla.
„Ani by som tam nešla, veď sa zadusíš, pozri, koľko nadymili!“
„Tak na nich otvor okno. Podaktorí sa možno aj preberú!“ smial sa na vlastnom nápade.
„Čo to tam robíš, dávaj na neho pozor! Nevidíš, že ťa ten Makalamuho chce oblafnúť?!“ kričal sused Lajoš a zatínal päste. Fínsky hráč elegantne obišiel Tikala, napriahol a…
„Gól! Do riti, dali gól!“ búchal Lajoš päsťou po stole. Brankár Kulíček smutne vylovil puk z bránky, hráči sa sústredili v stredovom kruhu, rozhodca hodil buly.
„Ale to bolo jasné zakázané uvoľnenie! Rozhodca je slepáň!“
„A čo by si chcel, keď je jeden Gustavsson a druhý Švéd? Sa nám musia odvďačiť za to, že včera dostali Švédi nakladačku!“
Rozhodca ukončil sľubne sa rozvíjajúcu akciu a ukázal na striedačky. Prestávka.
„Konečne!“ potešil sa Ďuso. Do izby prenikla Marika, otvorila obe okná, spratala zo stola prázdne taniere a priniesla ďalšie plné obložených chlebíkov.
„Nie si hladný?“ podávala Ďusovi tanier. „A kde je otec?“
„Ešte zašiel do pivnice. Aby neprišiel naprázdno, hovoril…“
„To som si mohla myslieť. Akoby sme doma nemali,“ vzdychla si.

Bála sa o otca. Čo zomrel dedo, bol otec akýsi čudný, často sa utiahol do samoty a tú nachádzal najmä v pivnici. A táto zima mu nesvedčala, bola dlhá, dávala mu veľa priestoru na premýšľanie… a popíjanie. Vedela, ako mal otec deda rád, veď to bol jeho otec, naučil ho všetko, čo pre život potreboval, vychoval z neho vinárskeho odborníka. Na dedov príhovor sa otec u grófa Bessenyiho zamestnal a ten sa o ňom pochvalne vyjadroval už pred vojnou. Keď vojna prehrmela, nikto nepochyboval, že v robote bude pokračovať. Veď už aj vyznamenanie mu dali títo noví páni. Otec mal deda o to radšej, že si ho ako chlapec veľa neužil. Dedo tak ako mnohí jeho rovesníci prišiel na to, že naša zem je veľmi ťažká na živobytie, dal sa teda prehovoriť agentovi, požičal si od neho peniaze na lístok do Hamburgu a tam, okrem splatenia pôžičky, zarábal aj na šífkartu. Marika odmala počúvala, aká to bola nebezpečná plavba, koľko chudákov bolo natlačených v podpalubí, v tretej triede, ale to nebola taká tretia trieda ako vo vlaku, že sa odlišovala iba drevenými lavicami od lepšej. Takmer všetci mali morskú nemoc, hoci more ani poriadne nevideli, veľa ľudí ochorelo, jesť dostávali čosi, čo by doma nežrali ani prasce. A keď sa vylodili na Ellis Islande, dostali sa do rúk imigračným úradníkom, náramne dôležitým pánkom. A kto bol akokoľvek chorý, išiel hneď do karantény a nebolo isté, že ho na pevninu aj pustia. Lenže dedo sa predral, mal zdravý koreň a bol robotný. Dával sa najímať na najťažšie práce, aby po čase zistil, že ten, čo najviac robí, najmenej dostane. A tak mu celá Amerika bola iba na to, aby zistil, že chudák je chudákom všade. Čosi predsa našetril a vrátil sa domov. Stačilo to na opravenie domčeka, kus vinice a kravku. Odvtedy lipol na svojom, načúval deťom, venoval sa im toľko, čo ani učiteľ v škole. Občas vravel, že do Ameriky šiel, aby sa naučil vážiť si svoju rodinu.
Na jeseň umrel. Ani starý ešte nebol, len veľmi utrmácaný životom. A otec sa s tým len ťažko vyrovnáva. Možno mal Ďuso pri otcovi ostať…

„Ďuso?“
„Teraz nemôžem, pozerám, potom cez prestávku!“ odbil ju.
Jasné, chlapec. Čo ten vie o zákrutách života? Ledva skončí základnú školu, chce byť vinárom ako jeho otec a dedo, v tom je s otcom zajedno, aj na robotu si zvykol. Len je pochabý ako všetci chlapci. Teraz má v hlave hokej, ťažko mu bude vysvetľovať, že by mal byť s otcom a pomôcť mu. A iste by jej len odvrkol.
Po druhej tretine už boli chlapi zachrípnutejší. Museli zhusta kričať, naši sádzali gól za gólom, viedli už šesť jedna a nejeden prorokoval, že to bude rovnaká nakladačka, ak nie väčšia ako dostali Poliaci. Marika opäť vetrala a spratúvala zo stola. Dostala sa aj k Miťovi a pošepla mu, že by chlapi nemali toľko fajčiť, lebo z toho smradu bude všetkým zle.
„Keby si vedela, ako je v krčme!“ uchechtol sa Miťo.
„Lenže tu nie sú v krčme!“ ohradila sa Marika. „Tu sú u nás doma. Je to aj tvoja robota! Budeš na jar bieliť?“
„Nestaraj sa, na rok už budú mať televízor viacerí. Potom tu budeme sedieť sami a spomínať, ako tu bolo veselo.“
S chlapmi nie je žiadna reč, mávla rukou. Vydrží a počká, bude po hokeji a bude pokoj.
Ďusa štípali oči a škriabalo hrdlo. To z toho, že sedel pred všetkými najbližšie pri televízore, ale na zemi. Spoza okien šla zima, dym z cigariet mohli krájať a baliť na vývoz. Hokej skončil a Ďuso sa šťastne posadil k stolu. Naši vyhrali osem dva! Chlapi sa lúčili, ďakovali, hoci keď sa tak na nich pozeral, nešli mnohí triezvejší ako z krčmy. Zasa bude kriku po dedine! A farár možno spomenie diablov vynález, ktorý ľudí navádza na zlé. To bude zasa v kostole zábava! Akoby farár nevedel, že tu chlapom netreba žiaden vynález, že stačí príležitosť. A príležitosť to je stôl, na ktorý sa dá postaviť fľaša, pohár a niekto, kto má práve chvíľu času. Chlapi zavše hovorili, že keď popíjajú, to je akoby slúžili omšu. Že ďakujú Bohu za to zlato, ktorým ich obdaril.

„Otec neprišiel,“ vytrhla Marika brata zo zamyslenia. „Pôjdeš ho pozrieť?“
„Do tej tmy?“ striasol sa Ďuso. Nie že by sa práve bál, ale nerád by sa prešiel ešte raz celou dedinou a šmátral v tme pivníc, kým by sa tam dostal. Navyše otec už asi bude doma. Nezvykne vysedávať, vypije pohár, dva a ide. Iste na hokej zabudol.
„Azda sa nebojíš?“ uškrnula sa Marika. „Taký chlapisko!“ podpichovala mladšieho brata.
„Ani čerta sa nebojím!“ dal sa prekabátiť. Keď si to uvedomil, už bolo neskoro, už vedel, že bude merať cestu k pivniciam.
„Ďakujem ti, Ďusko. Vieš, že by som šla s tebou, ale pozri, čo tu nechali za spúšť! Tak dobrú noc a dávaj pozor pod nohy!“ vyprevadila brata a z dverí sledovala, ako sa pomaly šuchce hore briežkom.

Poznáte tmu? Iba čiernu? Lebo Ďuso kráčal hore dedinou úplne bielou tmou. Obklopovalo ho ticho, na nebi nebolo jedinej hviezdy, aj mesiac sa skryl, obloha vyzerala ako vysivená košeľa. Pod nohami mu vŕzgal sneh, prituhlo. A zdvihol sa vietor, ktorý Ďusa obalil do bieleho závoja, z ktorého nič nevidel. Len kráčal hore dedinou, to vedel, lebo stúpal do kopca. Sníval o posteli, ako sa do nej zvalí a zakutre. A čo, zastavil sa, otec už určite išiel domov, načo sa tam budem ťahať?
Už sa chcel zvrtnúť, keď tu pocítil na pleciach ťarchu. Čosi sa do neho zaprelo. Ale tak, že až poklesol v kolenách. Zamrzol. Nastražil uši, ale nič nepočul. Vietor? Ten to nebol, krútil sa okolo neho zo všetkých strán, keby chcel, mohol si s ním zatancovať. Nejaký vtipkár z tých, čo boli pozerať na televízor? Chlapi ale boli väčšinou popití a šli najkratšou cestou domov…
„Športovci,“ odfrkol pobavene. Ale odvahy mu to nedodalo. Plecia mal oťažené, ako keď na jeseň vláčil putne s hroznom. Ticho zhustlo. Ďusovi leteli hlavou povedačky o bosorkách a čaroch, čo staré baby rozprávali, ale na to nechcel nikdy veriť, to bolo len na strašenie malých detí. Po chrbte mu behali zimomriavky, otočil by sa, ale sa aj bál. Chcel zakričať, no v hrdle mal akosi sucho. A zavreští a vyjde najavo, že je to len nejaký človek, ktorý si z neho vystrelil, bude mať hanbu na celú dedinu.
Pohol sa. Ťarcha z neho spadla. Opatrne otáčal hlavu pripravený rozbehnúť sa, keby bolo treba. Veru bolo treba. Za chrbtom mu stála opacha s rozďavenou uslintanou tlamou. Čierne psisko na bielom snehu, z tlamy mu visel obrovský červený jazyčisko, leskli sa biele tesáky.
„Jój!“ zrúkol Ďuso a rozbehol sa hore dedinou. Šmýkal sa a padal, ale zasa vstal a utekal. Prekopŕcol sa na zvyškoch snehuliaka, ktorého rozváľali popoludní deťom, otĺkol si koleno na ľade, čo vyšmýkali natruc babkám pred konzumom a obchodníčka ho zabudla posypať popolom, nechal za sebou poslednú záhradu a utekal. Zastavil sa nad dedinou, nad pivnicami, ktoré v tom ľaku preletel. Teraz sa bude musieť vrátiť, ale najradšej by utekal až do susednej dediny a tam sa skryl. Zastal roztrasený a vystrašený, kolená ho nedržali, zviezol sa na sneh a rozvzlykal sa. Nikdy takého psa v dedine nevidel. A že poznal aj susedné chotáre, mohol isto povedať, že ani tam sa s takou obludou nestretol. Kde sa tu teda vzal? A čo chcel? Vyliezol hádam z tých tureckých pivníc? Čo ak ho tu vtedy nechali a on blúdi chodbami, ľuďom sa vyhýba a iba občas vystrčí tlamu na vzduch? Prečo si vybral práve jeho, aby ho strašil? Veď Ďuso je poriadny, neodvráva, pomáha, má rád rodičov i súrodencov, k robote sa vie postaviť, aj sa dobre učí… V hlave mu hučalo a miesili sa myšlienky, nevedel sa sústrediť. Skúsil vstať, nohy sa mu triasli ako sŕňaťu, keď robí prvé kroky. Aj on urobil prvý, druhý, tretí, nadýchol sa a obzerajúc sa na všetky strany približoval sa k pivniciam. Jasné, že sa ide pozrieť, či tam otec ešte sedí, jasné, že s ním pôjde domov. Jasné… Jasné, že sám by už nešiel!

V pivniciach bola tma ako v rohu a on si zabudol zobrať sviečku a zápalky, ba nemal ani baterku. Ale mreža bola ešte vždy odomknutá. Ako ju otváral, uvedomil si strašný škripot zhrdzaveného pántu. Toľkých gazdov majú tie pivnice, ale že by čo len jeden zobral vazelínu… Určite sa sem cez deň vráti a natrie to.
Posúval sa schod za schodom a každým krokom tma hustla. Cítil, ako sa po ňom z každej strany naťahujú laby, občas začul odfrknutie, zafučanie alebo prehĺtanie slín. Hoci šiel dole schodmi, potil sa akoby mieril na Rozhľadne, toho kopca, čo sa čnie nad dedinou. Čosi zašramotilo a tak prestal dýchať. Po dlhej chvíli urobil opäť krok. Rukou sa pridŕžal steny, dotyk zamatovej plesne ho upokojoval, počítal odbočky, kým prišiel k siedmej, teda k odbočke do ich pivnice. Zazdalo sa mu, že vidí plamienok sviečky. Závora bola zložená, mreža otvorená. Že by tu otec ešte bol?
Zaškrípala vonkajšia mreža, zvuk sa zarezal do Ďusovej hlavy, až sa rozplakal. Bol tu sám, hlboko v zemi, v tme, nikto o ňom nevie a nikomu nezáleží na tom, že sa stratil. Prúd sĺz nevedel zastaviť, tak mu bolo ľúto seba samého. Potom si uvedomil, že naozaj vidí dohárajúci kýptik sviečky, utrel si oči a tvár do rukáva a rozhodnejšie vykročil. Čo tu asi zažívali tí ľudia, keď sa museli skrývať? – bleslo mu hlavou.
Otec sedel pri stole, hlava položená vedľa pohárika, ruka mu visela dolu. Opil sa? Ďuso si prisadol na lavicu a potľapkal ho: „Vstávaj, ideme domov. Keby si bol šiel so mnou, naši vyhrali, taký dobrý hokej!“ zahováral svoj predchádzajúci strach, bol rád, že je blízko pri otcovi, aj keď ho netešilo, že ho našiel opitého. „Tak poď, po troške prejdeme domov!“ zdvihol otcovu bezvládnu ruku, ale ten sa nehýbal. Aj tá ruka…
„Otec!“ skríkol Ďuso. Pleseň na stenách vsiakla výkrik. „Otec, počuješ?!“
Otec skĺzol popri stole, udrel sa bradou o dosku a spadol na zem.
„Otec, čo je ti?!“ zľakol sa zasa Ďuso. Priskočil bližšie, vzal mu tvár do rúk a pokúšal sa ho prebrať. „Počuješ ma? Vstávaj, preber sa! Otec, počuješ ma?!“ vzlykal, ale na otcovej tvári nebadal nič. Vôbec nič. Odhodlal sa a dal mu facku. Tvár nereagovala. Vstal a ťahal otca za ruku. S bezvládnym telom sa mu ťažko hýbalo. Podobral ho pod pazuchy a spätkoval s ním von z pivnice, na schody. Napínal všetky sily, ale zdalo sa mu, že čas uteká príliš rýchlo, že sa nikdy nedostanú na vzduch. Možno len zamdlel a potrebuje sa nadýchať čerstvého vzduchu, to sa občas stávalo, preto sa v pivniciach samotný človek dlho nezdržiaval, a keď bola väčšia robota, prišli viacerí. Položil ho na zem, pod hlavu mu zložil svoj hrubý sveter a rozbehol sa hore schodmi. Potkol sa, roztrhol nohavice, zasa sa potkol a hrabol po stene, vylomil si necht a zodrel hánky. Vchod pred ním svietil sivou tmou, rozoznával ho a ako sa blížil hore, začal kričať na ratu. Vybehol von, ale v žiadnom okne v domoch pod ním sa nerozsvietilo. Pribehol k najbližším dverám a začal na ne búchať.
„Ľudia, pomôžte, otvorte, môj otec…!“
Pobehol k ďalšiemu domu a mlátil do okna, div sklo nevybil.
Objavil sa sused, za ním druhý.
„No čo buntošíš, čo nespíš, oplan?!“ osopil sa na neho prvý gazda. Spod kabátca mu vytŕčali biele gate.
„S otcom sa niečo stalo!“ ťahal Ďuso gazdu za rukáv k pivnici.
„A čoby?! Dobre sa mu stalo. Vypil viac, ako bolo treba a zaspal,“ obracal vec na žart druhý sused, Mižo, ktorý len pred chvíľou sníval pri televízore pod ťarchou vlastného opojenia.
„Nie, nehýbe sa, niečo sa mu muselo stať.“
„Tak dajte svetlo, nech čosi vidíme!“ rozkázal gazda a už s lúčom kráčal dole schodmi. Svetlo vykrajovalo do tmy zubaté obrysy, až sa zachytilo na bezvládnom tele.
„Počúvaj, Matej, keď tu budeš takto vylihovať, iba čo prechladneš. Ako naše víno nedozreješ!“ podrmal gazda Ďusovým otcom, ale hneď videl, že čosi nie je v poriadku.
„Doktora bude treba,“ zamrmlal si pod nos. Matej dýchal, ale mal veľmi slabý pulz, vyniesli ho hore, na vzduch. To už bolo pol dediny hore, v oknách vysvietené, schádzali sa ľudia.
So sanitkou sa odviezol aj Ďuso. Keď za ním šofér zaklapol dvere, pustil sa konečne do plaču.
„To bude infarkt, neboj sa, prežije to, len sa bude musieť šetriť,“ utišoval rumázgajúceho Ďusa doktor. „Šťastie, že si ho našiel, zachránime ho. Si statočný chlapec!“ pochválil ho, lenže pre Ďusa to bol signál k ďalšiemu záchvatu plaču, v ktorom bol všetok strach toho večera, obavy z toho, čo bude s otcom, ale aj hrozný zážitok s divným psiskom. Vyčítal si svoju lenivosť, mal ísť do tej pivnice skôr. Vlastne nebyť toho psa, zaliezol by pod perinu a ráno by sa možno dozvedel, že otec umrel. Skade to zviera prišlo? Kto ho za ním poslal? Čo keď sa vynorilo z nezavretej pivnice a v tom zmätku sa tam zasa vrátilo?
Možno to boli len také povedačky starých tetiek. Lenže Ďuso sa v poslednej chvíli rozbehol do pivnice práve kvôli tomu psovi. Dobehol na poslednú chvíľu. Tak je to, Ďusov ľak z čierneho psa zachránil otcovi život.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *