Začíname od Adama

Adamko sa veľmi rád vozí autobusom. Už keď doň nastupuje, zdraví so širokým úsmevom, ktorý odkrýva jeho štrbavé mliečne zúbky, celé osadenstvo. Každé ráno nastupuje do autobusu a ľudia sa podvedome usmejú.
Obsadí svoje obľúbené miesto pri šoférovi, odmieta mamino varovanie, že sa môže v zákrute pošmyknúť, alebo udrieť, keď šofér prudko zabrzdí. Držím sa pevne, aha, ukáže mame, sympatickej vysokej blondíne a ona rezignovane každé ráno pokrčí plecami a sadne si na nepohodlné miesto za šoféra. Aby mala syna na dosah, aby mohla nad ním rozprestrieť svoju ochrannú náruč. Ak by bolo treba.„A môj ocko je gastlabajter,“ spustil Adam. Šofér na pol oka sleduje cestu, všíma si drobca, počúva jeho rečičky a je mu príjemne. Keby všetci cestujúci boli takí dobre naladení, ako tento škriatok!
„Zvolen!“ zavelí postarší pán, namosúrený, že ho povinnosť vyhnala z domu skoro za tmy. Vonku nepríjemne mrholí, jeseň sa zahryzla pod kožu, cerí zuby, sľubuje, že bude ešte horšie.
Šofér vydá lístok, nedočká sa ani pozdravu, ani poďakovania, rád by sa aspoň občas porozprával, stačili by dve-tri vetičky, ale to jeho zvyčajní ranní cestujúci neradi.
„A keď plíde, plinesie mi veľké čevjené auto. Vyklápačku!“ chváli sa Adamko šoférovi.
„On chodí do Lajchu, vieš? To je v Nemecku, lobí tam na stavbe, podáva panely lebo tam ešte nemajú zapjasenú klajinu panelákmi, ako máme my. Oni sú ešte takí splostí, že chcú mať soliacizmus!“ rozumuje. Ľudia naokolo sa uchechtávajú, Adamko vynáša kuchynské reči, možno pozorne počúva rozhovory, ktoré vedie jeho mama so susedou, možno mu niečo povedala stará mama, ktorá ho občas do škôlky vo Zvolene vezie.
„Zvezieš ma na tom svojom aute, keď ho budeš mať?“ ozýva sa šofér, vracia Adamka k tomu, čo ho momentálne najviac zaujíma.
„Jasné, ale mi musíš povedať, ako sa voláš!“
„Ja som Fero. A ty?“
„Ja som Adamko, ale veď sa nelob, veď ma poznáš, hovoril som ti to najmenej tisícklát, pýtaš sa ma to každý dluhý deň, čo si lozum potlatil?“
„Dobre, Adam, už si to budem pamätať,“ sľubuje šofér a venuje sa riadeniu.
„A ty ma pustíš kolmidljovať autobus?“
„Ale ja nemám kormidlo, toto nie je loď. Autobus má volant,“ poučuje šofér Fero drobca.
„No doble, doble, tak ma pustíš volantovať?“
„To nie je len tak. Autobus je veľmi ťažký, samý plech a železo, keď sa rozbehne, musíš dávať pozor na veľa vecí, musíš vedieť šoférovať.“
„A ty ma teda budeš učiť ferovať?“ podarilo sa Adamovi vybojovať na jazýčku prvé „r“.
„Ferovať, ferovať, ferovať!“ uchytil si toto víťazstvo.
„Mami, predstav si, Fero ma naučí ferovať autobus! A potom budem môcť ferovať aj tú vyklápačku, čo mi plinesie ocko z gastalbajtu v Lajchu!“ pyšne oznamuje mame, ale vlastne celému autobusu. Mama sa červená, najradšej by Adama posadila vedľa seba a dala mu veľkú zámku na ústa. Ťažko si je zvykať na to, že jej syn nevie držať ústa zatvorené ani keď spí. Po očku sleduje, kto je v autobuse. Zopár susedov, veľa neznámych. Tých cudzích sa neobáva. Bojí sa len toho, že niekto z jej starostlivých susedov sa raz ozve a povie Adamkovi, ako to naozaj je.
„Očúvaj, Feri,“ osloví opäť drobec šoféra, mama zdúpnie, kde prišiel na takéto familiárne oslovenie. „Očúvaj, Feri, ideme dosť rýchlo. Myslíš, že taký gepard je rýchlejší ako autobus?“
„Určite“ zamyslí sa šofér. „Gepard je určite rýchlejší ako autobus. Už len preto, že nemá toľko zastávok!“
„Slanduješ? Gepard pledsa nemá zastávky! On sa zastaví, iba ked chce zožrať domolodca!“ preskakuje vzrušením Adamko, bojuje so spoluhláskami, ale to „r“ sa mu už veľmi dobre chytá. Aspoň na niečo je dobré takéto cestovanie, pomyslí si jeho mama, ktorá nebola šťastná, keď jej deckárka povedala, že by mali s Adamom absolvovať vyšetrenie u psychológa, lebo sa s ním nedá vydržať, je príliš aktívny a iné deti pri ňom nemajú vôbec žiadny priestor, že už sa rozprávala aj s riaditeľkou škôlky, sťažujú sa vraj rodičia iných detí…
„Ale mne nie! Prečo mne nikto nepovie nič do očí?! Prečo sa každý iba poza chrbát na mne vŕši? Ja predsa nemôžem za to…“ rozvzlykala sa Adamova mama, ale psychologičku napokon navštívili, Adamkovi vybavili škôlku vo Zvolene, kde bolo viac hyperaktívnych detí a chlapcovi sa tam páčilo. Tak, ako sa mu páčili tieto ranné cesty z dediny do Zvolena.
„Ja sa ti tak teším na toho môjho ocina,“ vzdychol si Adam a položil ruku na šoférovo rameno.
„Už vieš, kedy príde?“
„Jasnačka. Napísal mi list. Ževraj milý Adamko, keby ten vedel, aký som ja čel-čertisko, asi by ma tak nevolal,“ komentoval obsah listu Adam a ľudia už registrovali, že sú blízko Zvolena, už ich zdravila smradom čistička, už len dve zákruty a budú vystupovať.
„Plí-prídem na Vianoce a pli-prinesiem ti čevrené hrajčkárske autisko, aby si sa mal s čím hrať. To mi napísal. Akurát neviem, keď mi ho dá na Vianoce, čo si myslí, že s ním budem odhŕňať sneh z dvora alebočo?“
„Tak sme tu. Konečná, vystupovať!“ Fero vypol motor, autobus si odfúkol, z dverí sa vyvalili ľudia za svojimi povinnosťami.
„Ahoj, Adam, popoludní ťa čakám! Do videnia, mladá pani, dávajte na chlapca pozor!“ pozdravil sa obom. Vykĺzol spoza volantu, prešiel po voze, ponaprával vyťahané sedačky, automatickým pohybom vyklepal cigaretu zo škatuľky, vybral zapaľovač a zapálil si. Mal polhodinu prestávku, kým zasa nasmeruje voz späť do Štiavnice. Pozoroval vzďaľujúce sa chlapča a premýšľal, kto z jeho blízkych nájde odvahu a povie mu, že jeho otec nie je žiadny gastarbajter, že nerobí v žiadnom Rajchu, ale odkrúca si trest za to, že v krčme zbil a zmrzačil svojho bývalého kamaráta… Spomenul si, ako ho chlapča pohladilo po ramene a ostalo mu smutno.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.