Zošit po Jozefovi

Všetci mali radosť. Zvon vyzváňal, striedali sa pri ňom obaja kostolníci, teda kostolník aj cerkovnik, ľudia sa objímali, bolo to ako v tých filmoch o oslobodení. Lebo to bolo oslobodenie.
Vojna nás stála 11 chlapov. Zostali po nich osirotení rodičia, deti, mladé ženy, gazdovstvá, o ktoré sa bolo treba starať. Ale nejako len bude, hovorili sme si pri stretnutiach. Každý v sebe cítil nával energie. Po šesťročnom ničení znovu niečo vytvoriť.Kapitán Fokin prišiel do dediny nenápadne. Nikto ho nečakal, nikto nevedel, kto to môže byť. Hovoril po rusky, čo nebolo nič nezvyčajné, veď v tých časoch krátko po vojne sa aj cez Šumné premleli stovky vojakov. Vliekli so sebou teraz už nepotrebné avtomaty, boli hladní a zjedli vďačne všetko, čo im dedinčania ponúkli. Každý mal na oboch predlaktiach časy. Mnoho časov. Hodinky. Vojnovú korisť. Nič ich tak nelákalo ako ten malý ciferník s pohybujúcimi sa ručičkami. Možno nedokázali pochopiť, ako taký strojček vôbec funguje. Musel to byť pre nich zázrak.
Štefko Hubaľ si myslel, že na tom zbohatne. Zastavovali sa u neho, aby im opravil čižmy. Za dobrú robotu dostal časy. Potom prišiel nejaký dôstojník, nakričal na neho a všetky časy mu skonfiškoval. Asi to bola vojnová korisť a Štefko mal nakoniec šťastie, že ho neobvinili z okrádania vojakov a nezastrelili ho.
Ale aby som sa vrátil k tomu Fokinovi. Aha, tu je jeho fotka. Je to ten, čo stojí vedľa farára.
Fokin sa zháňal po Zolotovcoch. Lenže tých v dedine je. Štyri fajty. Nemal bližšie indície, tak sme skúsili pátrať spolu. Sedeli sme pred krčmou pod lipou, ja oproti Fokinovi, ktorý mal nohu vyloženú na drevenej debni. Nevedel som, čo v nej mal, ale smrdelo to ako zdochnutá koza poliata konvalinkovou voňavkou. Neviem, čo prerážalo viac. Mal som pred sebou pohár vína, Fokin sto gramov vodky. To vieš, že Rusi pijú na váhu, nie na objem?
Nevedeli sme sa pohnúť z miesta. Stále opakoval len Šumné, Šumné.
To hej, hovorím mu, tu si v Šumnom, je to najkrajšia dedina na svete, ale prečo si tu, čo tu hľadáš?
Zolotovci.
Tak sme začali. Vyrátal som mu Zolotovcov z Majera. Ignác, Viktor, jeho syn, Milan, Viktorov syn. Ženy netreba, myslel som si.
A ženščiny net?
Čo by net, odvetil som. Marča, Ignácova žena, Marta, jeho dcéra, Bernada, Viktorova žena. A ešte majú tri deti, ale to sú ešte len také štinky, tie ťa predsa nemôžu zaujímať.
Iných net?
Na Majeri nie. Chvalabohu, všetci vojnu prežili.
A kde živut daľši?
Na dolnom konci. Môj kamarát Cyril, s otcom, so svojou rodinou. Jeho brat tam žil tiež, ale vraj padol kdesi vo vojne, zostala po ňom žena.
A kak on zavut?
Čo? Nerozumel som, čo sa pýta.
Vraj, ako sa volá, pripojil sa Štefko šuster. Pri tom podkúvaní ruských čižiem sa čosi podučil.
Hovorím, že Cyril.
Ale nie, on myslí na Jozefa.
Da, da, Josif! Kak Vissarionovič!
Aký Vissarionovič, napadlo mi zase. Ten chlap je z vojny celý zmätený.
Josif zdes! Poklopal po debni hánkou.
Kde?
Zdes! Zopakoval a ukázal na debnu.
Jozef padol niekde v Rusku. Povolali ho v štyridsiatom prvom, vysvetľoval som Fokinovi, Sergejovi. Ktovie, kde je mu koniec. Tá jeho Zuzka zostala sama s dvomi malými deťmi. Ak bude mať šťastie, niekto sa jej ujme, lenže teraz je o chlapov núdza.
Na! Fokin vytiahol z takej tej brašne, čo všetci ruskí dôstojníci nosia na boku, hrubý zošit a položil ho predo mňa. Smatri!
Otvoril som ten zošit.
„Ja Jozef Zolota zo Šumného, začal som tento denník písať v mesiaci júl 1941. roku Pána. Aby som mal po skončení tejto vojny na ľudí, s ktorými sa stretnem, spomienky a aby som vedel svojim deťom povedať, kade som putoval a čo som tam videl.“
Pod tým kresba vojaka na koni, čo asi mal byť on.
„Narodil som sa 23. marca 1918, keď ešte bola svetová vojna. Na prvé prijímanie som bol ako desaťročný, birmovali ma, keď som mal 16. So svojou ženou Zuzkou Širákovou sa poznám celý život, ale sľub sme si dali až v roku 1938, na moje dvadsiate narodeniny. Brali sme sa po ohláškach ešte pred žatvou. O rok sa narodil Miško a po ňom Julka. Keď sa vrátim z vojny, určite ma nebudú poznať.“
Pozrel som na Fokina. To bol zošit nášho Jozefa.
Od Josifa, hovoril.
Kde si sa s ním stretol?
Na Sibíri.
A čo tam robil?
Bol zaňat. I ja tože.
Zajatý?
Da, prikyvoval Fokin.
A čo sa s ním stalo.
Umar.
Priložil si k lícu ruku, akoby držal zbraň a urobil „ťuf!“
Eto bylo… tisjačdevjatsotsorokčetvertyj…
Vlani?
No.
Napíš mi, ako sa to tam volá, aby sme vedeli do matriky zapísať. A Zuzke povedať. Bude sa trápiť, chudera, ale bude vedieť.
On zdes, odsunul Fokin zošit.
Kde?
Zdes, v kufre!
Oblial ma studený pot.
V kufri?
Da, prikývol. Ja prines jevo domoj.
Nechcelo sa mi veriť, že by to, čo Fokin hovoril, bola pravda. Myslel som si, že som mu zle rozumel, že sú tam trebárs Jozefove veci, nejaký mundúr, fotky, možno ruženec.
To všetko tam bolo. Ale k tomu aj Jozefove ostatky.
O pár hodín sme stále v márnici na cinteri pri otvorenej truhle. Jozefov otec a brat, doktor, po ktorého sme poslali z mesta a ktorý chcel ujsť, len čo sa dozvedel, čo sa chystá, farár, ktorý nesúhlasil s tým, čo ideme robiť a odmietol pri tom asistovať, ja a Štefko. A samozrejme Fokin.
„Je to on,“ vzdychol starý Miron, len čo Fokin kufor otvoril.
„Nu, ja skazal uže.“
Márnicou sa šíril neuveriteľný puch. Mŕtvy človek nevonia, ale toto, to sa nedalo ani prirovnať.
Prekladali sme do truhly celého Jozefa, tak ako nám ho po kúskoch podával Fokin… Stalo sa síce, že sme občas pri kopaní hrobu natrafili na nedotleté kosti, ale s tým sme všetci počítali, vždy sme ich zviazali do plachietky a pochovali hlbšie pod novú truhlu, kázala tak úcta k zosnulému.
Fokin nám zatiaľ rukami nohami vysvetľoval, ako sa po skončení vojny odhodlal splniť Jozefovo posledné želanie, že by chcel byť pochovaný doma. Zajatecký tábor čiastočne rozpustili, čiastočne presunuli do iných, odľahlejších končín a pri tom zmätku sa zopár ľuďom podarilo ujsť. Fokin bol medzi nimi. Skrýval sa chvíľu v nepriechodných lesoch, objavil dedinu odrezanú od sveta a v nej bárišňu, ktorá akoby čakala na neho. Mal sa pri nej dobre, aj masielka, aj vodky aj horúcich objatí mal, čo hrdlo ráčilo. A pretože o chlapov bola po vojne núdza, nemusel sa nijako namáhať. Možno z nudy, možno z pocitu povinnosti, vybral sa raz na miesta, kde stál tábor. Vedel, kde pochovali Jozefa, s ktorým sa delil o prikrývku a poslednú kôrku plesnivého chleba, veď sám musel ten hrob kopať. Keby Jozefa nebol pochytil amok, možno by prišiel domov sám. Ale on sa rozhodol, že zo zajatia ujde. Nestihol sa dostať ani k plotu a skosila ho dávka z automatu. Fokin bil do zmrznutej zeme krompáčom, aby sa mu napokon podarilo vykopať akú takú jamku. Jozefa vyzuli a zakrútili do plachty. Nebolo jej dosť, tak ju museli aj zašiť, aby z nej nevykĺzol. Žiadna truhla, drevo bolo vzácne. A možno práve ten ľad spôsobil, že telo zostalo akotak pokope.
Nemohol ho dať do truhly, napratal ho najprv do vreca a dovliekol ku svojej bárišni. Tá sa najskôr zľakla, zhíkla, začala sa prežehnávať, až robila prievan, ale predsa len súhlasila s tým, že s telom čosi treba urobiť. Vyhrabala starý vojenský drevený kufor a tak sa Fokin dozvedel, že aj ona mala svojho vojaka, lenže padol a jediné, čo jej po ňom zostalo, bol tento kufor. Prišiel prázdny, musela poň ísť kilometre k trati a potom ho vliecť domov. Fokin si uvedomil, že aj on bude musieť ísť s kufrom k vlaku.
Pred cestou sa pomodlil za dušu svojho kamaráta.
Keď obsah kufra začal zapáchať, urobil Fokin jediné, čo mohol – ukradol päťlitorvý demižón s konvalinkovou voňavkou. Kde k nemu prišiel a ako sa mu to podarilo bolo jedno, dôležité bolo, že mu trvalo iba pár dní, kým prešiel tisíce kilometrov. Problém nastal na Ukrajine, vlaky začali kontrolovať, aby zabránili útekom. Fokin vymenil svoju uniformu za sedliacke šaty a toľko obsmŕdal pri lokomotívach, až sa mu podarilo, že ho najali ako kuriča. Kufor s Jozefovými ostatkami zahrabal v tendri pod uhlie a keď sa mu zdalo, že cíti zápach, jednoducho prilial z demižóna voňavky.
A tak sme Jozefa Zolotu pochovali. Nie je o tom zápis v matrike, hocoi farár nakoniec súhlasil, vysvätil hrob a odslúžil za jeho dušu aj omšu. Doktor sa tváril, že o Šumnom jakživ nepočul. A na cmiteri pribudol nový hrob. Je tam meno aj dáta narodenia a smrti. Zuzka s Miškom a Julkou tam chodia každý rok na výročie smrti a aj na Všechsvätých je miesto pekne upravené. Len na obelisk sme mohli napísať iba to, že Jozef Zolota padol v boji a miesto jeho posledného odpočinku nie je známe. Kto by čo komu vysvetľoval a čo by vysvetlil… A Fokin sem chodí na oslavy SNP. Stále sa dovrávame rukami nohami, ale pálenka nám rozviaže jazyky. Aj my máme svojho hrdinu.
A po Jožkovi je tu tento zošit. Keď sa raz bude dať, treba ho uložiť do múzea.
Otočil som stránku v dedovom zápisníku a našiel tam tenký zošitok. Niektoré strany boli vytrhané, ale nevedno, či to urobil Zolota, či niekto iný. Taký obyčajný zošit. Vojenské pesničky a neumelé rýmy o tom, ako sa mu cnie za domovom, ženou a deťmi a ako verí, že ho Boh bude ochraňovať.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.