„Ešte nie, Berto, ešte nie,“ odtláčala Ela dobiedzavé ruky svojho milého, na ktorého myslela v čoraz horúcejších predstavách.

Bartolomej zložil ruky, ba sadol si na ne a zahľadel sa opačným smerom. Napoly chrbtom obrátený od Ely, akoby urazený. Konečne sa mu podarilo byť s ňou naozaj osamote, bez ostatných kamarátov a kamarátok, lenže čo z toho? Vo vrecku ho pálil papier – výzva, aby sa dostavil dňa toho a toho… Nikdy neskončí táto strašná hlúpa vojna? Nestačí, že odrezala Stratenú od sveta, teraz ešte odreže aj ich dvoch. A kto už k sebe bude patriť, keď ani oni nesmú?

Partizáni vyhodili do vzduchu trať. A vzápätí poškodili aj Skalnú bránu. Keby tak Coburgovci tušili! Kde je tým koniec!? Bartolomej s Elou sa najprv potešili, budú predsa trochu viac spolu. Leto sa rýchlo pobralo preč a so začiatkom školského roka nastali nové starosti. Do školy bolo treba chodiť, z toho sa Ela nemohla nijako vyzuť. A pretože to nešlo vlakom, ani po ceste, vyberali sa s kamarátkami každé ráno lesom k Voňarke, odtiaľ po lúkach ku krížu a ďalej, aby sa vyhli serpentínam hradskej, leteli do hlbočiny. Nikdy sa im nič nestalo, veď sa predtým pri kríži prežehnali, aj modlitbičku prihodili. A ak daktorá zmeškala alebo šla napred, nezabudla sa pripomenúť kamienkom na podstavci, to bolo ich tajné znamenie a tak vždy vedeli, že tá, čo s nimi nie je, je v poriadku a ostatné na ňu myslia. Horšie to bolo podvečer naspäť. Tých deväť kilometrov bolo po pár dňoch na ich síce skúsené a vycvičené nôžky neveľa, ale tancovať by sa im už potom nechcelo. Navyše bolo treba doma pomôcť okolo hydiny alebo v kuchyni, či s mladšími súrodencami. Keď si Ela sadala k učeniu, bola vonku hustá tma a oči sa jej od únavy samé zatvárali. A to zasa zabudla, že na ňu Berto čaká. Skúmavo pozrela na mamu, plátala gate malému Jankovi a kazila si oči pri petrolejke, otca v kuchyni nebolo, tak sa nenápadne vykradla do chodby a potom na jeden nádych okolo kostola až pod krčmu. Berto sedel na múriku pri kanceláriách, pofajčieval. Nevidela, či sa potešil, či nie, ale len čo ju zovrel v náručí zabudla na strach z návratu a výčitky, ktorými ju mama zasa zasype. Kulisu ich šepotu a dotykom robili výkriky z krčmy. Ešte nebolo na svete tak zle, aby zostala nejaká krčma prázdna.

„Bertík môj, nie, nerob,“ odtískala znovu jeho ruky, hoci zo všetkého najviac si želala, aby ju poláskal, aby sa pri ňom mohla cítiť ako naozajstná žena. Noc a tma jej hrali do karát, nemusela sa hanbiť za to, že jej ešte len ide na pätnásty rok, že by sa mala chlapcom a zvlášť takýmto vášnivým, vyhýbať ako čert krížu.
„Netráp ma, Ela, lebo sa z teba zbláznim!“
Znelo to ako z nejakého romantického dievčenského románu, ale nepovedala mu to, pretože presne toto chcela od Berta počuť. Ešte by jej mohol pridať, ako ju ľúbi a ako s ňou chce prežiť celý život.
„Zajtra odchádzam,“ podal jej namiesto toho do ruky papier, ktorý ich odsudzuje na rozlúčenie.
„A ty si taká! Ech, mrcha život,“ mávol rukou, vzal pokrkvaný papier, ktorý nestihla poriadne preštudovať, veď čo tu už naštuduje, keď aj mesiac je akoby zatemnený, a vydal sa na cestu domov. Ela za ním.
„Nechaj. Lepšie, keď sa takto rozlúčime. Si ešte dieťa, hanba by ma musela vyplieskať, keby som…“
„Ja chcem byť tvoja, Berto!“
„Ela, toto nie je žiadna romantika! Idem, a neviem, či sa vrátim! Mám ťa rád a preto sa chcem s tebou rozlúčiť tak, aby sme na seba spomínali v dobrom. Modli sa za mňa a ja sa vrátim. A potom si ťa vezmem za ženu.“ Zrazu zastal, až doň Ela narazila, prudko sa zvrtol, objal ju a pobozkal, až jej dych vyrážalo. Bozkal ju akoby prvýkrát a ona mala pritom neodbytný pocit, že naposledy. Po lícach sa jej kotúľali slzy, zavesila sa mu na krk a nechcela sa pustiť.
„Tak, a už dosť!“ rovnako prudko ju od seba odtisol. „Nezabudni, modli sa za mňa, aby som sa vrátil!“

Les i lúka, po ktorej deti zo Stratenej denne chodili, menili tvár, červeneli, hnedli. Jeseň pokročila. Ela stále v závese s kamarátkami, bála by sa chodiť osamote, do ich debát a žartov sa však veľmi nezapájala, Berto sa ešte neozval a ľudia hovorili, že tým, čo sú na prácach ani nedovolia písať domov. Že sa každú chvíľu kdesi bombarduje, že americké lietadlá preniknú hlboko za front a spustia na zem smrtonosný náklad a je im jedno, koho trafia. A z druhej strany tiež počúvala iba zlé správy. Každý meter, na ktorom sa bojovalo, bol posiaty mŕtvymi vojakmi. A každý vojak, to bol niečí brat, syn alebo otec. Alebo milý. Modlila sa naozaj každý deň a k modlitbe za Berta pridávala aj takú všeobecnú, vymyslela si ju – aby vojna hneď a zaraz skončila, aby už smrť nebrala ženám nádej a vieru v život.
Posledné pekné ráno, Dobšiná ležala v hmle, ale tu, na vŕškoch svietilo slnko. Dievky sa povyzúvali, aby zbytočne nedrali topánky a pospevujúc a v tanci sa náhlili do mesta.
„Au, au, au,“ začala poskakovať Ľubica a hneď sa k nej pridala aj Marta.
„Čo sa hráte, dievčatá?!“ spýtala sa, ale vzápätí začala sama poskakovať. Čo skok, to nová bolesť, až sa im slzy do očí tisli. Preto nevideli šľahúne divých šípových ruží, ukryté v prachu cesty. Do školy dokrivkali so skrivenými tvárami a až po vyšetrovaní odhalil učiteľ vinníkov – chlapcov zo Stratenej. Vraj chceli, aby si ich dievčatá konečne začali všímať, aby nechodili s nosmi hore a nesnívali. Nasledoval výprask, ktorý síce dievčatám bolesť neodobral, ale potešilo ich, že krivda nezostala nepotrestaná. Hanbili sa totiž povedať, ako ich tí istí chlapci pred pár dňami v lese „pokropili“, keď sa cestou domov poskrývali na stromoch a potom… juj, aj hanba povedať!

Nemci sa z doliny odvážili vždy len na krátko, ich výpady však boli vždy nebezpečné. Všade videli partizánov, všetko chceli hneď vypáliť. Zjavili sa aj v Stratenej ako prízraky v jeden upršaný septembrový deň. Dážď pohlcoval zvuky, Stratenčania nič nevideli a odrazu pred nimi vyrastali obrnené autá s krížom na kapote. Zastali naprostred dediny, z korby zoskakovali vojaci, navlečení v rovnako sivých uniformách.
Netrvalo dlho a pred kostolom stáli všetci štyria žandári z našej stanice. Ruky poviazané za chrbtami, len tak, v košeli a dvaja aj bosí, gate im padali. Nemecký veliteľ na nich kričal, nadával im do partizánov alebo chcel vedieť kde partizáni sú. Stratenčania stáli v úctivej vzdialenosti v polkruhu za nemeckými vojakmi, ktorí hrozivo gestikulovali so samopalmi.
Ela sa nerada učila nemčinu a ak ju aj v Dobšinej nejaký vojak zastavil, väčšinou sa robila, že nerozumie, aby sa nemusela tou divnou rečou baviť. Rovnako sa správali aj ostatní Stratenčania. Veľmi dobre rozumeli, veď takmer každý druhý mal korene v Nemecku, ale nie v tomto, ktoré sa ako pohroma valilo svetom. Ela vedela, že žena pána učiteľa Babalu vie po nemecky veľmi dobre. Vychytila sa za ňou a o chvíľu už obe stáli pred hlavňami pušiek.
„Nestrieľajte!“ rozkazovala učiteľova žena, potom sa zbadala a zvolala to isté po nemecky. Veliteľ dal pokyn rukou, nemčina medzi ľuďmi, ktorí sa tvárili, že nerozumejú, ho prekvapila. Obrátil sa k žene a kázal jej odísť preč, že idú zastreliť partizánskych psov.
„To nie sú partizáni,“ mávala žena rukami.
„To sú naši žandári!“
Žiadni žandári, odmietavo krútil hlavou veliteľ. Partizáni sú to, nachytali ich, keď nedávali pozor a teraz ich všetkých zastrelia. Tak sa má nakladať s banditami. A dosť. Ele sa zdalo, že by ten dôstojník aj pätou dupol, aby potvrdil nemennosť svojho rozhodnutia.
„To nie sú partizáni! My tu partizánov nemáme!“ zavesila sa učiteľova žena do veliteľa. „My ich tu nemáme práve preto, že sú tu naši žandári. A kde sú žandári, tam sa partizáni neodvážia,“ splietala piate cez deviate, hoci celá dedina vedela, že partizáni tu radi a často prespávali, že im domáci pomáhali prežiť psotu, látali gate, odkladali slaninu alebo čižmy podbíjali. Teraz však všetci vedno s učiteľkou šermovali rukami a komolene kričali nix partizanen!
Tak už dosť! Veliteľ vytiahol revolver a vystrelil do vzduchu. Vrava zamrela, len ozvena odrážala výstrel ako zabalený do vaty a posielala ho na všetky strany. Čoskoro zanikol.
Je tu farár? Spýtal sa nemecký veliteľ.
Farár tu bol, ktorémusi chorému dával pomazanie. Predstúpil pred Nemca.
Môžu sa posledný raz pomodliť, mávol veliteľ rukou k žandárom.
Farár sa pokrižoval a začal sa modliť. Stratenčania sa pridávali a o chvíľu sa k nebu nieslo zborové: Otčenášktorýsinanebesiachposväťsamenotvojepríďkráľovstvotvojebuďvôľatvojakovnebitakinazemi..
„To nie sú partizáni!“ nevzdávala sa učiteľova žena. Poznala každého zo žandárov, poznala ich celá dedina, dobre poznali ich matere, ženy, drobné deti, vedeli, ktorý má ploché nohy aj prečo Matúš kríva.
Buď už ticho! Napriahol sa veliteľ a udrel ženu po tvári.
Koniec! Nedal farárovi šancu domodliť sa ani ten drmolený Otčenáš, nechal žandárov dotisnúť k múru kostola a nastúpiť čatu. Cvakli poistky, vojaci zamierili.
Učiteľova žena sa naposledy vrhla pred hlavne. V ruke držala čiapku veliteľa žandárov so znakom Slovenského štátu. „To sú žandári, policajti, počujete?! Nestrieľajte!“ Vystrela pred seba ruku s čiapkou.
Jeden z policajtov za jej chrbtom sa zosunul na zem, prestali ho poslúchať nohy. Keď cvakli poistky na zbraniach, pustil ďalší do gatí. Najmladší z nich, Jozef, čo ešte nestihol prejsť celým výcvikom, sa rozplakal.
„Halt!“ Veliteľ dal znamenie, opäť cvakli poistky a zbrane poslušne klesli k nohám.
Teda žandári? A takto sa slúži? Takto sa tu zašívajú, banda lenivá, keď iní bojujú, nasadzujú životy pre blaho Ríše? Pôjdu do hlásenia a vybavím im, aby sa zastavili až na fronte!
Dôstojník ešte vždy nadávajúc sácal pred sebou veliteľa žandárov, nech mu teda ukáže, čo sú to za pomery, keď tu môžu strážcovia poriadku polihovať bez košele a bosí a po dedine sa im zatiaľ môžu pokojne premávať záškodníci alebo aj partizáni! Potom kázal zhabať žandárom zbrane a zavelil na odchod.
Ostatní traja ostali sedieť pri kostolnom múre.
Učiteľova žena pozerala za odchádzajúcimi vozidlami nemeckých vojakov, kým sa za nimi nezatiahla clona nekonečného dažďa. Na slovenských žandárov, ktorých nezastrelili, nemala silu pozrieť. A zrazu sa roztriasla. Veď pred chvíľou stála pred odistenými puškami. Stačil pohyb a bolo po nej. Jej deti by ostali siroty. Čo by si počal Babala? Veď by sa zbláznil! Prestali ju poslúchať nohy, zviezla sa na zem a usedavo sa rozplakala.

Na zem sa zvalila tučná snehová perina. Ela so spolužiačkou, zababušené vo vlniakoch, sedeli na saniach, ktoré Elin otec vytiahol zo stodoly. Koňom na cestu cengali rolničky. Sane boli vrchovato naložené vankúšmi, vencom klobás, slaninou, vrecom zemiakov. Tvrdou menou zaplatíme tvoju školu, povedal Ele v predvečer cesty otec. To tie vranky čierne dávno neokúsili!
Vranky čierne, vzdychla Ela. Všetky dievky budú cez zimu bývať u príbuzných, iba Ela tam dole nemá nikoho, nuž sa musí uspokojiť s životom za múrmi kláštora. Ale čo je to za život? Skoro ráno vstať do mrazivej tmy, ešte v nočnej košeli sa modliť, potom sa nasúkať do zimou skrehnutých handričiek a ešte pred raňajkami na omšu? A keby pred raňajkami! Toľko dobrôt vezie otec, ale tam skončia ako v bezodnej jame! Bude rada, ak sa jej ujde kus starého chleba a o mlieku si môže nechať snívať! A pri každej príležitosti sa prežehnávať, otčenášovať a zdravasovať len čo zazvonia, jeden sa v tom nevyzná!
Škola bude oddych, premýšľala Ela. Najlepšie bude, ak začnem vyvádzať a nechajú ma za trest po vyučovaní. Predstavovala si, ako rada bude plniť tie tresty. Či už napíše stokrát, že nemá odvrávať alebo bude musieť upratovať v kabinete prírodovedy. Alebo – ak sa jej pošťastí, vezme ju tá mladá učiteľka, aby doučovala slabších spolužiakov. Za také kondície sa navyše aj platí, hoci pre ňu bude najlepšou odmenou už to, že sa nebude musieť hneď vrátiť do kláštora. Stačilo ten prvý týždeň, keď tam bola na skúšku. Napriek tomu, že robila všetko napriek a naopak, chválili ju mníšky. Klamali! Tušili, že za jej ubytovanie dostanú bohatú nádielku, svätuškárky! Tak sa prispôsobila a keď sa ostatné ženy modlili, ona iba otvárala ústa a myslela na iné. Keď môžu ony podvádzať a nič sa im nestane, môže sa aj ona správať rovnako!
Pri zvyšku sviečky, zalezená pod perinou, aby jej nebolo až tak zima, polosedela Ela v posteli a pokúšala sa napísať list Bartolomejovi. Doteraz nedostala odpoveď ani na jeden a pri každej spomienke na svojho milého ju pichlo pri srdci. Čo ak sa mu čosi stalo? Čo ak už nežije? A pre slzy nevidela, že sa jej písmenká rozpíjajú v slanom náleve.

Minul január, najtuhší zimný mesiac práve prevzal vládu a celý svet bol zakliaty v bielom.
„Ela, chcela by som ťa požiadať o pomoc,“ pristavila dievča raz ráno matka predstavená.
Ešte aj pomôcť? Nestačí, že som tu ako vo väznici a v ľadovni zároveň? pomyslela si Ela a chcela pridať do kroku. Čosi v pohľade abatyše ju zastavilo.
„A s čím?“
„Vezmi túto nošu,“ ukázala mníška.
„Ale ja musím do školy!“ protestovala Ela.
„To dobehneš, dnes nemáte ťažký deň a učitelia ťa uvoľnili, veľmi ťa chvália,“ prekvapovala matka predstavená Elu každou vetičkou. Tak ešte aj sliedi, potvora čierna, pomyslela si, ale vzápätí sa zahanbila.
„Ideme do špitálu.“ A mníška už aj kráčala. Ela s nákladom za ňou ledva prepletala nohami, v noši museli byť najmenej kamene z celej doliny. S radosťou sa noše zbavila, len čo zašli do špitálskej kuchyne. Ale hneď aj nazrela dnu.
„Zemiaky?“ začudovala sa. „A vajíčka? Aha, kus slaniny! Ale, veď to je – naša?!“ vyčítavo pozrela na mníšku. A naše budú aj tie zemiaky, aj ostatné veci. Tak ju kŕmia suchým chlebom a neomastenou hrachovou kašou a tuto rozdávajú ako – ako zo svojho!
„Ela, nám to netreba. A tu sú chorí. A ranení vojaci, potrebujú zosilnieť.“ Akoby si mníška všetky Eline otázky a výčitky prečítala na jej čele. Dievča odrazu všetko pochopilo a večer sa modlilo tak horlivo, až ju museli do jej cely nasilu vyduriť.

Tento príbeh má šťastný koniec. Len čo pominula zima, v ktorej Ela dozrela, prišla jar a s ňou sa do Stratenej vrátil aj Bartolomej. Našiel si prácu na píle, Ela dokončila meštianku a po nej aj obchodnú školu, trpezlivo počkala, kým ju Bartolomej požiada o ruku, postavili si domček, vychovali tri deti a ešte teraz spomínajú, aké to bolo, keď ich ako deti rozdelila posledná vojnová zima a prvá mierová jar zasa spojila už dospelých a zrelých.