Po vizite sa Helena posadila ku káve a preberali s kolegyňami, čo ich ešte čaká a čo ich neminie. Veľké Trojdnie už bolo za rohom a napriek robote, ktorú už mali za sebou, ostalo toho ešte dosť. Umyť okná, povysávať, doprať, napiecť medovníkov a pozháňať vajcia na hrudku, lebo domáce sliepky si vybrali na štrajkovanie najnevhodnejší čas. A hlavne nezabudnúť objednať kolačok.
„Ty kupuješ?“ prekvapila sa kolegyňa Marta.„Lebo ja pečiem doma. Muž by kupovaný ani nezjedol.“
„V tej predajni, čo otvorili Hámre, majú taký dobrý koláč, že sa mi už piecť nechce. Stačí prísť dopredu a objednať. A beriem od nich aj chlieb. U nás, v Petrovciach, keď neprídeš ráno do obchodu, poobede už nemusíš. Vieš, ako to je na dedine,“ vysvetľovala Helena kolegyni.
„A doma ti s ničím nepomôžu?“
„Akoby nie! Dievčatá porobia veľa, ale aj tak, vieš, že poriadna gazdiná musí mať všetko pod kontrolou. A ten môj Ignác vymyslel, že nechá preorať záhradu a ak bude pekný čas, posadíme bandurky ešte pred Veľkou nocou!“ Helena vzdychla do šálky s kávou. Niekedy mala pocit, že je toho na ňu priveľa, že iné ženy nemajú ani zďaleka toľko starostí s domácnosťou, ako má ona. Darmo má doma dve dievky, bez nej sa nič nemôže udiať.

Prišiel obed, znamenalo to, že starším a nevládnym bude treba pomôcť. Helena sa posadila k babke Krajňákovej a trpezlivo jej podávala jednu lyžičku polievky za druhou. Rozprávať sa veľmi nemohli, starenka bola ako vrabček, celá by sa zmestila do dlane. Helene prirástla k srdcu, bola tu u nich na internom už tretí mesiac a ešte sa nikto nezaujímal o jej zdravotný stav. Typická opustená babka. Vychovala kopu detí, tie sa rozpŕchli po svete a teraz nemá nikoho, kto by jej prišiel skrátiť dlhú chvíľu. A že už druhý mesiac ležala, vedela Helena, že od nich pôjde na geriatrické a odtiaľ už ju odvezú iba raz – domov, aby ju pochovali. Snažila sa babke spríjemniť drobnými službičkami čas trápenia na oddelení. Vždy si pritom pomyslela na svoju mamu, ktorá síce mala ešte ďaleko k tomu, že by sa nevládala o seba postarať, ale tiež už nebola najmladšia.
„Helena, máš ísť na chirurgiu!“ Vrchná iba nazrela do izby a už utekala ďalej. Sestier bolo málo a pacientov a teda aj roboty veľa. Nemala rada, keď sa jej sestry tárali po iných oddeleniach, ale volal primár, tak neochotne odovzdala odkaz.
„Teta, musím teraz odísť, počuli ste, volajú ma. Budete sa vedieť najesť sama?“ Helena sa pýtala, hoci vedela, že keď od babky odíde, tá už jesť nebude, lebo nevládze zdvihnúť ani tú lyžičku.
„Niekoho vám zavolám, dobre?“ Premýšľala koho, a keď na chodbe zazrela sanitárku, poprosila ju.
Čo už len na tej chirurgii odo mňa chcú?

Švagor nervózne pochodoval po chodbe.
„Ježišu Kriste, čo sa stalo?!“ znervóznela hneď, ako zazrela Viktora.
„Neuveríš,“ mávol rukou. „Mať si zlomili nohu.“
„Preboha!“ zjojkla Helena.
„A ešte ako! Kráčali po chodníku, zazreli žabu, kopli do nej… A tak som ich našiel, jojkajúcu, sklátenú…“
Helena poznala svoju svokru ako zlostnú ženu, ktorá na všetko dudrala a s ničím nebola spokojná. Celkom živo si vedela predstaviť, ako sa baba nazlostila, keď zazrela žabku a ako sa napriahla, aby ju nakopla. Pán Boh ju tresce za jej spupnosť, pomyslela si. Šklbalo jej kútikmi, ale pred švagrom sa nechcela rozosmiať.
„Mám ti nejako pomôcť?“
„Netreba. Dali mi vozík, už sme boli na röntgene, teraz im dajú sadru a budeme mať veselú Veľkú Noc. Kedy ti končí služba?“
Helena pozrela na hodinky, darček k štyridsiatke od muža.
„Vyzerá to tak, že o pol hodinu mám fajront. Prečo?“
„Že sa nemusíš hnať na autobus, zoberiem ťa autom.“
Helenu švagrova ponuka potešila. Hoci mala dohovorené, že na Leninovej v mäsiarni vezme výrobky a sviečkovú a mala sa staviť ešte aj v potravinách. Doma chýbalo maslo, syry, chcela kúpiť aj paradajky a papriku a uhorky, pravda, ak budú, aby bolo čím ozdobiť studené misy, u známej v mliekarni mala odložené čokoládové vajcia pre polievačov.
„To nevadí. Ja tu s mamou aj tak ešte posedím. Ak sa do hodiny obrátiš, môžeme sa stretnúť na zastávke pri pivovare. Vezmem ťa a pôjdeme.“

Helena sa vrátila na oddelenie, ešte čosi porobila a keď prišla kolegyňa na popoludňajšiu zmenu, rýchlo sa prezliekla a utekala do mesta. Na konci námestia vybrala v mliekarni vajcia a zjednala si ešte aj tridsať slepačích, poklusom obehla pol mesta a na Leninke naplnila tašku v mäsiarni – mäsiar bol manželov spolužiak, a tu sa na dobré vzťahy vždy dbalo. Ktovie, kedy bude trebárs on niečo potrebovať – či v nemocnici, či v komunále. Plná taška ťahala Helenu na stranu, preto v potravinách urobila väčší nákup. Teraz už ju dve plné tašky ťahali k zemi rovnomerne. Keby sa videla v tej chvíli v zrkadle, musela by skonštatovať, že vyzerá ako cvičená opica…
Popri kláštore sa vybrala späť k pivovaru na zastávku. Mohla síce ísť na autobus, teraz chodili každú polhodinu, ale predstava, že ju švagor odvezie až k domu, ju tešila viac. Z autobusu by musela šliapať od hradskej, to je pomaly vyše kilometra.
Tak nechala ujsť jeden autobus a za ním o dvadsaťpäť minút druhý. Nervózne pozerala na hodinky. Blížilo sa k piatej, Marek už určite stojí niekde pod bránou a nadáva, že ich niet doma. Lebo vedela, že Ignác, muž, príde dnes z roboty neskôr, mali ísť kdesi do Vranova a odtiaľ bol vždy návrat neistý, zato s istotou vedela, že príde spoločensky unavený. A tak, keby aj doma bol, Marek sa s ním nedohodne. A dievčatá… Mladšia ešte v škole a staršia len mala prísť z Košíc.

Tesne pred ďalším autobusom zapikovala ku krajnici švagrova fiatka. Predstavte si najmenšie auto na svete. Tak toto bolo ešte menšie. Bolo takmer také malé, ako tie prvé modely, čo sa otvárali dverami vpredu. Maluch, ako autíčko volali familiárne Poliaci, malo dverí dvoje. Na sedadle vedľa vodiča sedela baba so zasadrovanou nohou. Švagor sa vysúkal spoza volantu, zalomil predné sedadlo a ponúkol Helenu, nech si sadne. Hrozivo veľký autobus im za chrbtom mohutne zatrúbil. Keby nemala fiatka zatiahnutú ručnú brzdu, hádam ju odfúkne. Helena sa ako tak poskladala na zadné sedadlo, jednu tašku dala na kolená neteri, ktorá kyslo zagánila, druhú si položila pred seba. Švagor naučeným pohybom narovnal sedadlo, ktoré Helenu bolestivo udrelo do kolena, ladnými pohybmi, hodnými slávneho Houdiniho, vkĺzol za volant, naštartoval a vyplával do premávky.
„Ešte potrebujem kúpiť nejaké veci, čo chcela Marta,“ vysvetľoval, prečo neodbočil na Topoľany, ale k budove Jednoty.
„Ak chceš, môžeš ísť so mnou. Janka postráži mamu a ty si môžeš vybaviť nejaké drobnosti,“ navrhol Helene. Tá sa neochotne vyhrabala zo zadného sedadla, položila naň tašku a s kabelkou v ruke kráčala za švagrom. Najradšej už by bola doma, ale nemalo zmysel protestovať. Tak aspoň tlačila hodinové ručičky, nech už je pol šiestej, lebo vtedy sa v Michalovciach ako na povel zatvoria všetky obchody a už sa dá iba ak zájsť do Jalty alebo Družby.
„Poďme už!“ súrila švagra.
„Veď hej. Len ešte musím…“ odbehol do zberne športky.
„Vieš, dnes je ťah a čo ak vyhrám! Potreboval by som nové auto, do toho nášho hračkárskeho sa už všetci nezmestíme!“ smial sa, keď kráčali k maluchovi.

Konečne sedeli, konečne nabrali správny smer. Auto pufkalo od pivovaru, zabočili doprava, o chvíľu sa objavil štadión…
Puf… puf… krrrchkrch… hrk. Hrk.
„Ja sa na to vy…“ tlačil sa švagor z auta. Helena už rezignovala. Keď sa najviac ponáhľa, dostane sa jej takého dobrodenia! Uvoľnila sedadlo a vyklonila hlavu z auta práve vo chvíli, keď švagor od jedu zatrepol dvere. Zaiskrilo sa jej pred očami a vyhŕkli slzy.
„Jáj, Helenka, prepáč, to vieš, že som nechcel,“ ospravedlňoval sa švagor.
„Tak ku všetkým radostiam budem mať na Veľkú Noc ešte aj modrinu!“
„Čo sa vlastne stalo?“
„Vyšiel nám benzín,“ rozhodil švagor rukami. „Musíte chvíľku počkať, idem natankovať.“ Z miniatúrneho kufra, do ktorého by bol problém zložiť čo len kozmetickú taštičku stredne náročnej blondíny, vytiahol švagor päťlitrovú plechovú bandasku na benzín a vykročil k neďalekej benzínke.
O necelú polhodinu už konečne Helena vystúpila pred domom. V jednej taške čosi ruplo a ona to neomylne identifikovala ako čokoládové vajcia… Môže po ne ísť znova. Alebo urobí polievačom kakao?

Posadila sa v kuchyni k stolu a od vyčerpania a zlosti sa rozplakala. Celý deň na nohách, ochotný švagor, ktorého jej musel priniesť čert do cesty, neporobená robota… A Ignác v ružovej nálade sa dožadoval kávy a milého slova. Kedy bude umývať okná? Už má na to len jeden deň.
„Vybavil som s Marekom, že príde a poorie!“ chválil sa. Tým istým, čím včera. Nechcela sa hádať, iba by jej to uberalo energiu a tú potrebovala na iné. Zrátala si, že pred polnocou sa do postele nedostane… A ráno o piatej vstávať, aby stihla autobus. Ešte aj bicykel ostal pri zastávke, keby ho aspoň Milka priviezla domov, keď pôjde zo školy…
Urobila kávu, mužovi k nej priložila bonbón, ako to mal rád a v duchu sa modlila, aby Marek neprišiel, aby ju Pán Boh aspoň od tejto roboty pred sviatkami uchránil.
V tichu sa jej začalo driemať. V peci hučali plamene, aspoň že Ignác zakúril a nenechal ju prísť do vychladnutého domu. Podchvíľou sa strhla z driemot, snívalo sa jej, že počuje pred bránkou revať traktor a hulákať Mareka. On bol taký, strašne rád sa rozprával a najradšej pri robote. Naštartoval podomácky vyrobený traktor a zo všetkých síl sa ho snažil prekričať. A tak každý gazda okrem toho, že ohluchol z rachotu, musel prikyvovať, keď videl Mareka otvárať ústa. Veď si nepohnevá takého dôležitého človeka!
Rýchlo sa stmievalo a Ignácova ružová nálada sa menila na ťažké driemoty.
„Vieš, čo, on už dnes asi nepríde,“ mávol rukou. „Ja si idem ľahnúť, som unavený. Keby náhodou prišiel, tak ma zobuď.“
„Samozrejme, ľahni si,“ Helena počkala, kým za sebou zatvoril Ignác dvere spálne a sadla si s nedopitou kávou k televízoru…

Taro štekal ako zbesnený, ale to si Helena uvedomila, až keď v izbe pri nej stál Marek. Na nohách vyšmatľané zabrízgané čižmy, úsmev od ucha k uchu…
„Tak už som vám pooral!“ pochválil sa.
„A kde? Veď som nič nepočula?!“ Helene sa nevidelo, že by bola zaspala tak tuho, aby prepočula charakteristický hluk Marekovho zázračného stroja.
„No na zaľubovej pri Laborci, vedľa môjho, ako sme sa dohodli.“
„Na zaľubovej? Ale tam sme sa už nechystali sadiť. Čo ti to Ignác narozprával?“
„Povedal, že potrebujete poorať vedľajší funduš.“
„Hej, vedľajší! Lenže tento tu, pri dome! Čo nevieš, ktorý?“
„Jaj,“ škrabal sa Marek za ušami. „Ale čo teraz? Robil som…“
„Ale nerozmýšľal. Náš funduš ťa ešte len čaká!“
„Počúvaj, Helenka, gazdyňa, dohodneme sa. Ulej mi za jeden a porobím. Veď záhradka sa aj tak najlepšie obrába v noci!“ zaiskrilo mu v očiach.
Kým sa priterigal s traktorom, bola už načisto tma. Cestu osvetľovali len lampy na stĺpoch, kraj pozemku bol v polotieni, druhý koniec v čierňave. Helene sa nevidelo, že by sa mala dať do takého dobrodružstva. Marek však nekompromisne rozkázal, aby mu uliala ešte jeden, obula si gumáky a vzala baterku, že mu bude svietiť na cestu. Traktor síce zúrivo reval, chýbalo mu však akékoľvek svetlo.
„Neboj sa, za hodinku to máme hotové!“ zahulákal Marek Helene do ucha a tľapol ju po zadku.
„Daj pozor, vzadu to nie je súvislé pole, sú tam ovocné stromy a orechy, čo som ich sadila predvlani!“ snažila sa Helena prekričať motor, ale to bolo márne. Neustále sa obzerala, lebo mala pocit, že jej traktor vbehne na päty, alebo ju inak dokaličí. Pred stromami spomalila a ukázala Marekovi lúčom svetla, kde má dávať pozor. Keď sa na neho pozrela, prikyvoval, akože rozumie. Samozrejme, na prvý pokus nabehol na jabloň. Kým si to uvedomil, bol strom takmer vo vodorovnej polohe s obnaženými koreňmi. Marek zložito manévroval, aby sa vyhrabal z pasce, pritom zacúval rovno do viniča.
„Vy čo tu robíte?“ počula Helena konečne dcéru, lebo rev motora náhle utíchol.
„Obrábame záhradku. Ale ty si ešte veľmi mladá na to, aby si vedela, že potme sa záhradka najlepšie obrába,“ použil Marek svoj obľúbený vtip už druhýkrát.
„Vidím, vidím. Otec sa bude tešiť!“
„Nájdi si druhú baterku a príď mi pomôcť svietiť,“ poprosila Helena dcéru.
Prvú časť zdolali ako-tak rýchlo.
„No vidíš, Helena, vravel som ti, že záhrada sa lepšie orie potme… a najmä cudzia.“ Z Marekových rečí mala Helena nedobrý pocit, najmä keď sa zrazu schýlil k nej a chytil ju za premrznutý zadok.
„No ešte aj toto!“ ohradila sa. Nepáčilo sa jej to, ale… treba doorať. Tak zavelila: „Ideme do bočnej záhrady! Len dávaj pozor, lebo muž ju odplotil a zostala tam trčať jedna rúrka, ktorá sa mu zlomila a on to nechal tak. Aby si sa o ňu nezavadil.“
Ešte nedopovedala a Marekov traktor už ostal na rúrke. A on v kričal rachote motora: „To si mi mala skôr povedať! Čo ak som poškodil – ako sa vraví – srdce traktora?!“
Helena začala lamentovať: „Vidíš, nemal si sem v noci ísť.“ Zasvietila mu, aby lepšie videl, čo sa stalo.
„Dones mi nejaký drevený drúčik alebo rúrku, nech podvihnem stoj, aby som ho nepoškodil.“ V zúfalstve začala Helena mykať rúrkou, na ktorej predtým bola zavesená bránka do záhrady. Marek sa k nej pridal, vytiahol rúrku, podvážil ňou traktor a ten sa zošmykol. Posvietil si, či sa nepoškodil, a keď zistil, že je všetko v poriadku, pokračoval v orbe.
Nad dedinou sa roztiahlo ticho, hučal len jediný motor. Odrazu však stíchol a Marek hovorí: „Nuž, gazdyňa, máme problém.“
„Čo sa stalo horšie okrem toho, že si nám vyvalil strom a poničil hrozno?“
„Došla nám šťava. Potrebujem trochu benzínu, aby sme to mohli dorobiť.“
„A nechcel by si to radšej nechať na zajtra? Alebo ešte lepšie po Veľkej Noci?“
„Vieš, koľko záhrad musím obrobiť zajtra? Akoby sa všetci tento rok zbláznili a každý chce mať už bandurky v zemi! Neexistuje. Musím to dokončiť dnes. Načapujem si trochu z vášho motora a môžeme pokračovať.“
Lenže z nádrže žigulíka sa nedal benzín vytiahnuť.
Helena začala lamentovať a opakovane vyčítať, načo vlastne prišiel potme orať.
„Marek, nechaj to už tak. Ignác to zajtra dorýľuje.“
V Marekovi sa prebudil organizačný talent. Poslal Helenu po benzín k susedovi. Sused bol s autom v práci na nočnej. Helena išla skúsiť k susedom oproti. Z ich auta sa však benzín takisto nedal vytiahnuť. Túžba dokončiť orbu hnala Helenu aj k švagrovi, ktorý ju popoludní ochotne pripravil o dve hodiny života, keď ju akože viezol domov. Ešte to skúsila cez ulicu, ale tam tiež nepochodila, mali vraj prázdnu nádrž. Nešťastná sa vrátila domov. Marek schmatol bicykel a kdesi sa vytratil. Ešte sa nestihla spamätať a už bol späť aj s benzínom. Nalial ho do nádrže a traktor sa veselo rozhrkal.
Medzitým prišla domov mladšia dcéra, aj ona vzala do rúk baterku a tak teraz po záhrade blúdili tri svetielka. Marekovi sa nočné obrábanie záhradky asi páčilo, lebo si začal pospevovať. Lenže jeho pospevovanie, to bolo hulákanie na pol Petroviec. Scéna ako z Rusalky. Mesiačik skrytý za potrhanými mrakmi, svetielka – bludičky v temrave noci a do toho kvílenie traktoristu…

„Tak sme to s Božou pomocou dokončili, gazdyňa,“ prihovoril sa Marek premrznutej Helene, keď traktor konečne stál pred bránou. Zinkasoval statočných tristo korún, bežnú taxu za jednu záhradu, nad zaľubovou mávol rukou, že to je pozornosť podniku.
Helena naliala oldomáš, potom ešte druhý, to aby nešiel krivkajúc domov. Marek – figliar vypil, chvíľu postál a vraví: „Vieš čo, Helena? Ten druhý išiel do tej istej nohy.“ Tak mu ešte dvoch naliala a dodala: „Druhýkrát potme orať nechoď!“

Keď na druhé ráno s mužom odchádzali do práce, zavolala ho Helena bližšie ku záhrade. „Ignác, nezdá sa ti niečo na nej zvláštne?“
„A čo by bolo?! Je pooraná. Ja ju dávam orať každý rok a nespievam o tom. Je poorané a hotovo!“ Vidiac, že včerajšia námaha nebude ocenená, otočila sa Helena a so slzami v očiach utekala na autobus.