Vychrstol som vodu z lavóra, a konečne sa posadil a položil ruky na stôl. Až teraz ma začal bolieť každý sval a každá kostička. Ani nohy som veľmi nemohol vystierať, hneď ma chytali kŕče. Rádio na mňa chrchlalo opernú áriu, tradičný program na sobotný večer. Videlo sa mi to povedomé, ale nezachytil som úvod. Tak som len nechal hudbu plynúť, vnímal som ju možno trochu inak, ako keď som po mestskom táraní sa trhom, sedení s priateľmi a čítaní nakoniec zapol rádio a driemal.
Vybral som z šuflíka zamatovú škatuľku, čo som nedávno objavil v babičkinej komode. Opäť sa okolo mňa rozliala tá príšerná silná konvalinková vôňa. Ale nemal som silu na preberanie sa fotkami a už vôbec nie na pátranie po ľuďoch, ktorí sa na mňa pozerali strnulými pohľadmi, ako ich naaranžoval fotograf v meste. Naši predkovia nepotrebovali televízny uspávač. Po celodennej drine ledva do seba čosi hodili a zaspali možno aj pri stole. Aj mne už padala hlava. Spamätaj sa, okríkol som sa v duchu, otriasol sa a nasilu vstal. Priložil som do piecky, postavil vodu na kávu a vrátil sa k stolu. Predsa len ma to lákalo.
Naaranžované skupiny, strnulé výrazy, vážnosť v každom nadýchnutí. Asi to tak voľakedy ľudia brali. Fotenie bolo výrazným zásahom do ich navyknutého kolobehu. Už to, že museli na pol dňa nechať robotu, vo všedný deň sa obliecť do parádneho a merať takto, upätí, naškrobení, neistí, cestu do mesta. Našťastie Hradské bolo len sedem kilometrov od Šumného a ateliér bol bližšie k našej strane. Keď prišli k fotografistovi, čo bol väčšinou fičúr s fúzikmi, ktorý miešal slovenské, maďarské a židovské slová do nezrozumiteľného guláša, boli utrmácaní, nervózni a pri pohľade do zrkadla prepadali panike. Na sviatočné šaty sa im nachytal prach, najlepšie by bolo sukňu zhodiť a vyprášiť, lenže potom by sa pokrčila a želiezko na vyhladenie tu nebolo. Aj chlapec kopal do kamienkov a na topánke vidno oškreninu. Mal ísť bosý a obuť sa až u fotografistu, lenže to by nemohol mať ani tie parádne pančuchy, ako by vyzerali… A tak, kým sa dedinčania ratovali, pripravoval si fotograf aparát, do blesku nasypal prášok, čo prudko reagoval a vydával silnú žiaru, ktorej okraje potom na fotke bolo vidno. A potom ako usporiadať tú nesúrodú skupinu? Stará matka, jej dcéra a nevesta, chlapec,menší chlapec v sukienke a dievčatko a na dôvažok ujčiná, čo sa bola dohodla, že sa dajú spolu odfotiť? Chlapi chýbali. Bola vojna. Otec väčšieho chlapca a dievčatka trčal v ruskom zajatí. Len ten menší chlapec ešte nevedel, že jeho otec padol kdesi v Rumunsku. Napokon, nevedela to ešte ani jeho žena, nevesta tej vážnej ženy, ktorú napokon usadili uprostred. A že ujčiná bola krstnou matkou menšieho chlapca, posadili jej ho na kolená a hierarchické problémy boli vyriešené. Len zaľutovali, že nevzali, že neprehovorili aj babičku, zmestila by sa a celá rodina okrem chlapov by bola pokope.
Cvak.
Ale nie tak jednoducho. Teraz sa nadýchnite a nehýbte, kým nenapočítam od desať do jednej, prikázal fotograf. Ženy sa naduli ako moriaky a báli sa aj mihalnicou pohnúť. Lenže deťom to nevysvetlíš a tak v rozhodujúcom okamihu, keď blyslo svetlo z lampy, pohol sa ten menší chlapec v sukienke a na fotke zostal navždy rozmazaný. Akoby to predznamenalo celý život môjho dedka. Bol stále v pohybe a ani mne sa ho nepodarilo nikdy poriadne odfotiť. Jediný raz ho ktosi pristihol, ako pod holičovou britvou ani nedýcha, z jeho výrazu bolo vidno, že sa bojí o ucho a tak neznámy fotograf cvakol ostrú fotku. Dedko s dobrými očami, ktorý nikdy nepoznal svojho vlastného otca a dokonca sa ani nikdy nedozvedel, kde ho zastihla smrť, pretože z rakúsko-uhorskej armády, čo ako bola byrokratická a pedantná, nikdy neprišlo vysvetlenie. Dlho bol nezvestný, potom ktosi prababke poradil, aby ho dala vyhlásiť za mŕtveho, aby sa mohla vydať a nežila v hanbe so svojím neskorším druhým mužom. Ale to už bol iný príbeh.
