Petra
Natiahol sa po budíku, hoci si nevedel spomenúť, prečo ho vlastne natočil a odkiaľ ho vzal. Budík doma nikdy nemali. Prevrátil pohár s teplou minerálkou a neisto sa zorientoval. Zvonček. Pri dverách susedka, jedna z jeho „kamarátok“ na materskej. Tričko, šortky, naľahko, ako sa len dalo, lebo vonku zúril júl.
„Igor, prosím ťa, poď mi pomôcť. Niečo sa mi stalo s práčkou a tečie. Všade. Asi ťa vytápam.“
„Maťo spí.“
„Počkám. Aj Simonka, tak veľmi nerachoť.“ Podala mu kľúče od bytu. Vybehol, otvoril, zastavil prívod vody a odhalil roztrhnutú hadicu. Prepol program na vypúšťanie vody a odstreďovanie, prať sa bude neskôr. Teraz nachytať čím viac vody do vedra, aby fľak na strope nebol príliš veľký.
Opäť zvonček. Opäť Petra, tentoraz s Maťkom na rukách. Zíval odušu a uškŕňal sa. Akoby vedel, čím sa jeho otec zaoberá.
„Nie je to také strašné, ako na prvý pohľad. Akurát potrebuješ novú tlakovú hadicu, stará doslúžila. Možno aj výrobná vada, ale skôr vek. Peter sa poteší!“ predstavil si suseda, ako nadáva a heká pri posúvaní práčky.
„Príde až v piatok, šiel do Bratislavy na nejakú konferenciu. Sa dovtedy zbláznim, keď budem musieť prať v rukách!“
„Ani naše staré mamy to nemali ľahké!“, zacitoval Igor obľúbenú vetu z historickej knihy Čakáme dieťaťko, ktorá síce neobsahovala veľa dobrých rád, ale patrila k tradícii výchovy niekoľkých generácií detí a ich rodičov.
„Ty by si to vedel, však?“
„Ja, sorry, som na materskej a musím sa starať o malé dieťa. Od hasáku by mi príliš zhrubli dlane a mohol by som dieťaťu ublížiť.“
„Nedaj sa prosiť. Aj ti zaplatím.“
„Prepáč! Chceš ma silou mocou uraziť?“
„Tak mám ísť na bytový podnik naháňať nejakého lenivého inštalatéra, ktorý neodmietne bakšiš?“
„Nemáš hadicu ani vercajch.“
„A ty?“
„No, vercajch mám v poriadku…“ a myslel na niečo úplne iné „…ale hadicu treba kúpiť.“
„Koľko?“
„Netuším.“
„Tak pozri, keď budeš na prechádzke s Maťom,“ odovzdala mu syna a nazrela do spálne, kde jej dcéra spokojne odfukovala.

Až pri platení si uvedomil, že je po viac ako polroku v inom obchode ako potravinách či drogérii. Vôňa železa a konzervačných olejov ho šteklila v nose ešte aj na popoludňajšej ulici. Nerobil ten nákup rád, nechcel sa nijako viazať na povinnosti, ktoré ho nelákali. Ale keď už to sľúbil, hoci nepriamo, vyzeral by ako blbec. A to si nemohol dovoliť, ak nechcel, aby ho sídliskové kvočky zaradili k stádu spotených chlpatých lenivých tvorov, s ktorými museli zdieľať spoločné domácnosti.

Nela
„Spomínala Petra, že máš kvalitný vercajch a vieš s ním šikovne narábať!“ chichotali sa mladé mamičky, usadené na lavičkách v tieni štyroch briez, ktoré nedopatrením prežili pokusy poľudšťovania sídliska.
„Celkom by sa mi taký šikovný kamarát zišiel,“ obrátila sa na neho Nela. Inka jej sedela na kolenách, cmúľala si prštek, ku ktorému sa nebezpečne približovala sviečka z nosa. Trošku pri tele, zato stále s dobrou náladou. Kŕdeľ bol zasvätený do pomeru jej muža s kolegom. Prišla na to až po pôrode. Len mykla plecom, čo, je lepšie mať aspoň nejakého capa. Tento aspoň nesmrdí.
„Ten môj pišišvor nevie ani splachovač nastaviť. Sa nedoplatím za vodu. Však sa na to pozrieš?“ usmiala sa a pre Igora z toho bola zábavka na polhodinku. Nelin byt bol primalý, navyše veľmi nevkusne zaprataný lacným naoko efektným nábytkom a huňatými kobercami. Ale ani nemohol iné čakať. Keď je žena sliepka a muž nemuž.
„Aj by som ti naliala, ako sa remeselníkovi patrí, ale nemôžem ohroziť život tvojho dieťaťa. Anka by ma hnala!“ usmievala sa pri každom slove a tisla mu do ruky bankovku, zrolovanú do trubičky. Bola spotená, iste nemala skúsenosť s tým, aby platila za pomoc. A ešte za takú prkotinu.
„Nie, nechaj tak. Za to predsa nemôžem nič zobrať. Bola to maličkosť a rád som ti pomohol.“ Schmatol Maťka a vrátil sa ku kŕdlu, ktorý dočasne opustil. Ženy sa stále chichotali, trochu stíchli, keď sa priblížil, ale zabávali sa ďalej.

Ivana
„Igor, dnes som na rade ja,“ Ivana stála vo dverách s riadnou hrčou na hlave.
„Kde si sa bila?“ chcel sa v prvom momente zasmiať.
„Spadla mi garniža. Lebo som si myslela, že som frajerka a všetko zvládnem aj bez tých vašich chlpatých rečí.“
„A Saša?“
„Je u Petry. Sľúbila, že mi ju postráži, lebo ti aj tak budem musieť pomáhať.“
Igor rezignovane vytiahol kufrík s náradím a odpochodoval za Ivanou. Maťko spal, jediné šťastie, že ten chlapec strašne rád spal a nemusel sa o neho strachovať. Ale aj tak pre istotu nechal u Petry kľúče, aby ho pozrela.
„No, už je po rybičkách, darmo ich oplakávať. Najprv som ich chcela pozbierať, ale potom som ich jednoducho spláchla. Aj tak sa mi to akvárium nikdy nepáčilo. Aspoň mám dôvod ho vyhodiť.“
„Ešte že je leto. Koberec rýchlejšie vyschne.“ Prekročil veľkú škvrnu a obzeral garnižu. Asi ju chcela zavesiť na žuvačku, uškrnul sa. Vždy mal poruke pár správnych skrutiek a hmoždiniek, trvalo mu desať minút, kým napravil spúšť po Ivane.
„To sklo zoberiem, keď pôjdem von,“ ponúkol sa.
„Nechoď ešte, prosím ťa,“ zavolala ho Ivana do kuchyne. Okrem novej linky, plávajúcej podlahy, stola, dvoch stoličiek a chladničky tam nevisel žiadny obrázok a nebolo ani cítiť vône vareného jedla. Ivana vytiahla z chladničky fľašku ľahkého bieleho a naliala do vysokých pohárov.
„Prečo si sa ty vlastne nechal nahovoriť na tú materskú?“
„Z lásky,“ usmial sa. „Ale nie k sebe. Lebo ako to sledujem, každým dňom mi môže vyraziť dekel. Nevieš si predstaviť, ako mi lezú na nervy tie blbé reči mladých mamičiek.“
„Viem, mňa to tiež otravuje. Ale neviem si predstaviť, že by som trčala v tomto byte. Všetko tu na mňa padá.“
„Máš krásnu dcéru.“
„Už som ju tisíckrát oľutovala. Keby som vedela, čo pácham, odrežem tomu kreténovi gule.“
„No dobre, ale boli ste pri tom obaja.“
„To hej. Sex bol fajn. Ale tie následky…“
„Pozri, Saša vyrastie a budete ako dve sestry.“
„Lenže kým Saška vyrastie, zo mňa bude stará buchta, za ktorou sa obzrie akurát nejaký úchyl. Aj teraz dostávam samé blbé návrhy. To mi to tak trčí z očí?“
„Anka by ti na to povedala, aby si nebola vulgárna.“
„Ja ti na tú tvoju Anku zvysoka. Ja chcem, aby ma nejaký poriadny chlap pohladil drsnou rukou, aby ma stisol a zvalil, aby sa na mne vypachtil, aj keby som z toho nemala nič mať. Len keby to urobil!“
„Nemôžem slúžiť. To si musíš vyriešiť sama.“
„Ty nemôžeš?“
„Prepáč, ja som verný.“
„Tak to si asi posledný v tomto kráľovstve.“