Naozaj sme si nevedeli nájsť k sebe cestu.
Keď mama zomrela, začal otec piť. A prepil sa až na Prednú Horu. Tetky na mňa ľútostivo hľadeli, hladili ma a vzdychali. Možno už ma videli ako sirotu. Musel som vypínať zvuk, lebo by ma z toho porazilo.

„Počúvaj, ty hajzlík, mohol by si aspoň občas nejaké hovno zdvihnúť zo zeme,“ počul som otcovo hulákanie od dverí. Stál s cigaretou v ústach pred zrkadlom, cez celú chodbu som z neho cítil krčmový smrad. Čo mi chce tento človek rozkazovať?!
„Nájdi si slúžku. Ja tvoje ovracané handry nebudem brať do rúk,“ odvrkol som a zavrel sa v izbe. Chcel som sa učiť, lebo akademický týždeň sa rýchlo míňal a mne bolo zle, hocikedy som otvoril poznámky. Ak sa mi podarí zmaturovať, vojdem do dejín, vzdychal som nad matikou. Nerozumel som vôbec reči tej vedy, nepomohol by mi ani supervýkladový slovník. Odmena za štvorročné flákanie… Slabikoval som tie šialenosti, ktoré nikdy v živote nebudem potrebovať. Otec hrmotal v kuchyni, asi hľadal niečo na jedenie.
„Ty si zas nič nenavaril,“ stál odrazu vo dverách. Oči krvavé, čkalo sa mu a keď sa chcel na mňa vyrútiť, zastavilo ho práve to štikútanie.
„Musím sa učiť,“ zahryzol som si do jazyka. Cítil som iba odpor.

Celá maturita bola šialená kravina. Pomsta učiteľov, že opúšťame školu a oni nemôžu. Navyše som vedel, že ma vzali bez prijímačiek, naschvál som si zobral sociálnu prácu, lebo boli radi, že sa im vôbec niekto hlási. Ale to blbé vysvedčenie som aj tak potreboval.
Neviem, či ste sa niekedy museli učiť pri pripitom starnúcom chlapovi, ktorého navyše postihla sebaľútosť. Ja som nenal na výber. Nemal som kam ísť. So Silviou sme sa dohodli, že už nebudeme pokúšať osud. Radšej som nad ňou ani nepremýšľal. Spolužiaci boli pozaliezaní ako krty, iba príval maturitných otázok ich vyplaví zo všetkých dier. K tetkám som nemohol, okamžite by ma začali ľutovať. A ja som potreboval iba pokoj. Ticho. Žiadny neporiadok. Trochu jedla a minerálky alebo sirup s vodou a ovocie. Určite nie opitého otca.
„Si tu zalezený ako krysa a kašleš na otca,“ pokračoval. Mal hádavú.
„Chceš, aby som tie skúšky neurobil?“
„Ser na maturitu. Ja ju mám a čo z toho? Som nula,obyčajné číslo do štatistiky. Ani poriadnu robotu nemám.“
„Si sa mohol učiť.“
„Ešte buď múdry! To je vďačnosť, že ťa živím?“ vybuchol.
Mal som mlčať. Pozeral som nesústredene do učebnice. Nielen, že som bol dôkladne dutý, rástla vo mne zlosť. Tak som sa zdvihol, pozbieral na chodbe včerajší bordel, napchal práčku, napustil vodu do vedra a postieral podlahu.
„Sa potrebuješ ešte aj predvádzať?“ neprestával otec so zádrapkami.
„Vieš, čo, vylez mi na hrb!“ Až vo mne hrklo, keď som počul, ako to zo mňa vyletelo. Okamžite som vyfasoval facku. Najprv som mal pocit, že mi odletela hlava. Druhá rana ju vrátila späť. Iba som si zakryl hlavu rukami a už som dostal päsťou do brucha. Keď proti mne vykopol nohu, inštinktívne som sa uhol, chytil tú nohu a trhol s ňou dohora. Otcovi vyletela aj druhá a žuchol na chrbát. Úder hlavy o podlahu zaznel ako dopad nedofúkanej futbalovej lopty. Zostal ležať a nehýbal sa. Zľakol som sa, zletel som na kolená a bral otcovu hlavu do rúk, akoby som chcel zmierniť – neskoro – ten silný náraz. Pozeral na mňa strašne prázdnymi očami. Bez lásky, bez nenávisti, bez záujmu. Nebol som ani vzduch, lebo ten môže občas priviať aspoň alergény.

Čo sa dá v takom stave naučiť?
Ale nejako som to preliezol. Skončili sme v piatok večer v dome u Silvie, jej rodičia nás pozvali, chvíľu obsluhovali a keď mali istotu, že sa ešte budú mať kam vrátiť, že im z domu od radosti neurobíme dreváreň ani zrúcaninu, odišli víkendovať na chalupu. Zostali sme predposledný raz celá trieda pokope. Len čo sme si uvedomili, že to blbé týranie máme za sebou, bolo počuť uvoľňujúce výdychy a dokonca zasa aj výbuchy smiechu. Pozerali sme po sebe, či to niekto nepreženie s alkoholom, ale nič zvláštne sa nedialo.
Nevedel som, čo mám robiť. Silvia sa ku mne správala dôverne, hoci sme sa dohodli, že spolu nemôžeme nič mať, teda dlhodobo, lebo jej rodičia boli bohatí a úspešní, otec prednášal na univerzite, mama mala realitku, spolu kopec významných známych, miesto v lóži… a ja polosirota, s nešťastným otcom, alkoholikom, bývalým smenovým majstrom, teraz nezamestnaným. To by nešlo dokopy. A nevyšlo to z jej rodičov,nie sú žiadni snobi. To asi ja som taký nevydarený exemplár – chudobný a biedny snob – čo môže byť horšie?! Tak sme sa chvíľu doberali a naťahovali, voňala a prikladala do mňa túžbu svojimi horúcimi dlaňami, až mi bolo úplne jedno, kto sú naši rodičia, neprekážali mi ani ostatní spolužiaci. Aj tak sme boli majstri sveta v utajovaných dotykoch a náznakoch. Silvia to všetko zrušila jediným dlhým a hlbokým, dych vyrážajúcim bozkom, uf, to nebol bozk, volali sme to výter z mandlí.
Tak som tú skúšku dospelosti predsa len urobil. Aby som sa potom dlho zbavoval závislosti na prvej láske, na prvej žene, na Silvii.

Odkedy máme v každom okresnom meste univerzitu a na každom druhom laze katedru alebo aspoň detašované pracovisko, prudko upadá úroveň vzdelania. A aj keď som z matiky dutý, viem, čo je nepriama úmernosť. V našom polovzdelávacom bordeli znamená, že čím bezvýznamnejšia škola, tým vyššie poplatky. Najčastejšie zabalené do dobročinnosti. Možno by bolo zaujímavé vedieť, koľko darov – nedarov putuje rôznym nadáciám pri tých karikatúrach škôl. Hák s prijatím bez skúšok som nenašiel na nete, vložili mi ho do rúk na študijnom oddelení, keď som sa vybral do Košíc pozrieť, kde budem najbližšie roky fungovať. Vysoko uhladeným štýlom mi dávali najavo, že si ma síce vážia a sú radi, že chcem na tejto škole študovať, ale že si ma budú vážiť ešte viac a možno ma aj pomilujú, ale hlavne ma zapíšu, keď im prinesiem potvrdenie o tom, že som daroval istej nadácii, ktorej adresu a číslo účtu majú zhodou okolností tu, po ruke, teda, že som onej nadácii venoval určitú, pekne okrúhlu sumičku a mienim v tom pokračovať najbližšie štyri roky.
Sedel som na terase pred Keltom, popíjal kávu, ktorá mi nechutila a pozeral na ruch okolo seba. Odviedol som výpalné a premýšľal, ako zarobiť na ďalšiu splátku. Okrem toho na intrák, stravu, skriptá, oblečenie. A ešte nechať niečo otcovi, najlepšie v naturáliách, aby sa aspoň občas najedol, platiť elektrinu a vodu v dome… A aspoň raz začas na cestu za Julkou do Štiavnice, aby nezabudla, že má brata. Práve som bol účastníkom popravy ideálov. A ako jediný svedok tejto drámy som nemal komu vypovedať, ako sa cítim.