Karl Ove Knausgard sa v istom momente stal fenoménom a módnou záležitosťou. Najmä zásluhou inteleguánov, ktorí si na nočnom stolíku nechávajú kôpku kníh, ktoré sa dobre vynímajú na fotkách na instagrame, prípadne „bodujú“ v iných disciplínach. Už len z tohto dôvodu si takéto sezónne výkriky módy nechávam vďačne ujsť a dostávam sa k nim až vtedy, keď o nich referovali už úplne všetci, aj Dado Nagy, náš prominentný čitateľ.

Nedotknutý recenziami, neznalý autora som sa na jeseň 2019 predsa len pustil do jeho zdolávania. To som ani náhodou netušil, že mám pred sebou riadnu horu – 3500 strán drsného písania, pred ktorým by padol na zadok aj taký Kerouac. V knižnici som už nedokázal nedbanlivo prejsť okolo police s  vyrovnanými piatimi časťami tohto eposu. Už nikoho nezaujímali, nebol na ne poradovník, keby som si ich vzal aj všetky naraz, nikto by sa nad tým nepozastavil. Ale na to som prišiel až keď som prvý diel menil za druhý, druhý za tretí, tretí za štvrtý a tesne pred pandémiou štvrtý za piaty. Šiesty sa chystal ešte len do tlače, knižnice však zatvorili a pretože som nemienil čakať na uvoľnenie, investoval som a kúpil ho.

Dojmy? Ťažko zhrnúť do niekoľkých slov či viet. Prirovnal by som to k pokojnému pochodu svetom literatúry, počas ktorého sa zrazu zrazíte so splašeným koňom. A kým sa pozviechate, oprášite, zorientujete a kráčate ďalej, zrazíte sa s tým koňom znova. A znova. A ešte raz. Až napokon stratíte chuť ešte niekedy v živote vziať do ruky pero, či zapnúť noťas a niečo napísať. Veď ste sa práve presvedčili, že napísané bolo už naozaj všetko.

Hoci som sa nejakou skvelou náhodou ocitol na pár dní v Nórsku, videl som z Osla asi iba to, čo bežný turista. Takže, to, čo mi odkryl Knausgard vo svojom diele si cením ako skvelú sondu do života obyčajných ľudí v tejto severskej krajine, ktorí v žiadnom prípade nemajú ambície stať sa literárnymi hrdinami alebo celebritami.

Mám severskú literatúru rád, je nádherná. A po Knausgardovom opuse ju mám ešte radšej…

1. (24. 11. 2019)

no, že by to bola až taká pecka? kritické pero vydavateľského redaktora z toho dokáže vyrobiť naozaj exkluzívny materiál. lenže sa nedostalo k slovu a tak je z toho prevažne rozliaty potok, ktorý riadne podmáčal okolité lúky. je to viac marketingová bublina, než skvelé dielo. bublina, ktorá smeruje a presne zasahuje nízke pudy priemerného čitateľa, ktorý si chce prečítať niečo zo súkromia autora, ideálne, ak má ešte aj problémy.
môj boj teraz bude prebiehať pri premýšľaní, či venovať pozornosť aj ďalším dielom tohto cyklu. pretože zo severskej literatúry som zvyknutý na kvalitné produkty. toto je prinajlepšom priemer.

P.S.: oplatí sa čítať moje komentáre k ďalším dielom:)

2. (1. 1. 2020)

veľmi sa mi do toho nechcelo, ale keď som tie knihy videl vyrovnané v polici v knižnici, neodolal som. a dobre som urobil. dielo vyznelo lepšie, než prvá časť, Karl Ove je tu viac ľudský a nemá taký odstup, ako v prvej časti – asi to bude zvolenou témou.
je teda jasné, že po Novom roku pôjdem do knižnice a vymením dvojku za trojku. už teraz som zvedavý.

3. (7. 2. 2020)

je to čím ďalej, tým lepšie. už sa teším na štvrté pokračovanie.
tento diel je napísaný strhujúcim štýlom, uchváti čitateľa a nedá mu ani priestor na nádych.
a úplne naj bolo, ako to spustilo príval spomienok na moje vlastné detstvo.

4. (21. 2. 2020)

prvý diel bol ako rampáš, druhý diel mladé víno, tretí diel už dobrý ležiak, ale toto už vyzerá ako zrejúci koňak. je to čím ďalej lepšie. a tá terminológia? všetci žijú len preto, aby sa opíjali. dosť smutné na krajinu, ktorá zatiahla záchrannú brzdu proti alkoholu v poslednej chvíli. ale asi to majú jej obyvatelia v krvi.
občasné odskoky od súkromných záležitostí k reáliám, krajine, podnebiu sú fajn, človek vie, že to nie je príbeh z vymyslenej krajiny.
ale život s mladým Knausgardom musel byť riadne namáhavá túra:)
už sa teším na piaty diel.

5. (13. 3. 2020)

ťažké čítanie, lebo sa pri ňom automaticky rozbieha pamäť a spomienky.
už pri tejto knihe som nevydržal do konca a začal hľadať rozhovory s Knausgardom – a je ich dosť. pôsobí v nich presne ako vo svojich knihách. je to naozaj nesmelý introvert, charizmatický človek a keď nahodí pohľad nevinného a nič netušiaceho chlapca na prahu veľkého sveta až sa nechce veriť, že to je on, čo dokázal napísať takýto ohromujúci portrét.
teraz nastáva najhoršia fáza – čakanie na 6. pokračovanie:)
mimochodom, potešilo by ma, keby som si mohol prečítať aj jeho iné diela. žiaľ, moja angličtina nie je v takom stave, aby som to dokázal zjesť a po nórsky okrem Min kamp viem akurát god morgen:)

6. (6. 7. 2020)

Kým som prečítal túto knihu…
zmontoval som 28 stranový časopis
navarili sme so ženou asi 40 litrov levanduľového sirupu
bol som na spomienkovej slávnosti na počesť Jana Husa
asi 200x som vybuchol a zasa spľasol
nespočetne veľakrát som si v aute vynadal do debilov
v duchu som spísal hádam 1500 strán dialógov a akčných scén, nehovoriac o filozofických úvahách o živote, čiže som na najlepšej ceste začať písať drsnú knihu
zasmial som sa na množstve dobrých i slabších vtipov
nevedel som ani raz zastaviť príval spomienok a útržkov zo svojho života, lebo Knausgard je ako štartér, len čo sa do neho raz pustíte, neviete prestať
pozrel som si niekoľko ďalších rozhovorov s autorom, ale aj s Lindou
vyhľadal som si Tonje
pokúsil som sa vygúgliť niečo o mojom otcovi, ale nepodarilo sa mi to, žil v praveku, v ére pred internetom
prečítal som niekoľko ďalších kníh, lebo čítať Knausgarda na jeden záťah je makačka na bedňu
vypočul som si pár starých ľudí, aby som z ich príbehov spracoval poviedky do spomienkovej knihy
prečítal a zredigoval som ďalších 120 krátkych príbehov, vlastne dejiny celej dediny

a po dočítaní som zasa začal mať pocit, že už nič lepšie čítať nebudem, tak, ako sa mi to stalo pred tridsiatimi rokmi, keď som dočítal Hercovu zpověď

syn mi na to povedal, že sa na to mám vykašľať, že keby som už do konca života nič neprečítal, nič sa nestane, lebo mám načítané na tri životy

a nažité? nažité mám na koľko kníh?
asi to idem spočítať…

ak ste sa do Knausgarda ešte nepustili, začnite Môj boj čítať od začiatku. aj keď vám budú tvrdiť, že sa dá čítať ako šesť samostatných kníh. dá, ale nemá to ten šmak.
prvá vás bude možno trochu nudiť, budete sa cítiť oklamaní, ale každá ďalšia vás presvedčí, že stojí nielen za čítanie, ale aj premýšľanie. o vlastnom živote.

a ešte som zabudol: premiestnil som 2 tony štrku.
je ľahšie knihu napísať alebo prečítať?

Dovetok:
Klobúk dole pred prekladateľovou prácou, keby za tento preklad dostal toľko prachov, aby si mohol kúpiť dom, zaslúžil by si ich. Trochu mi ale vadí váhanie našich vydavateľov, ktorí zatiaľ nesiahli po inom Knausgardovom diele. Takže som využil ponuku poľského vydavateľstva a zaobstaral si jeho tetralógiu Jesień, Zima, Wiosna, Lato a paradoxne sa učím po poľsky čítaním nórskeho spisovateľa. Je to skvelé dobrodružstvo, odporúčam!

Fotku som si požičal. Autor: Murdo MacLeod/The Guardian