Prehĺtal ďalšie horké slzy fernetu. Sedeli v prítmí hasičskej sály, natisnutí pri malom stole, zapratanom fľašami a pohármi. Vonku už všetko stíchlo, akoby chcelo podfarbiť atmosféru karu. Všetkým sa leskli oči. Bojovali s hrčami v hrdle a rozhovor viazol.
Spájala ich krv ženy, ktorú práve pochovali. Ohromoval ho preplnený kostol. Akoby smrť bola vhodná spoločenská udalosť. V dvaapoltisícovej dedine na chvíľu zastal život. V škole sa neučilo, traktory stáli bezradne na dvore kolchozu, voľno mali aj dve miestne fabričky, na obecnom úrade viala čierna zástava. Ticho rušili iba linkové autobusy, do ktorých dnes nikto nenastupoval. Tento deň svojho života venovali všetci babinke, ako veľkú porciu zo svadobnej torty neveste. Zomrela láskavá žena, ktorá poznačila osudy mnohých. Takmer každého.
Keď farár doslúžil omšu, zadunel organ a Jakubom prebehol mráz. Rozreval sa, už nedokázal kontrolovať smútok. Nepozeral na iných, potreboval to dostať zo seba sám.
Jeden koniec smútočného sprievodu vchádzal do cintorína, druhý ešte neopúšťal farskú záhradu pri kostole. Truhla sa dôstojne hojdala na pleciach šiestich statných chlapov, ktorých porodila, vychovala a na cestu svetom vypravila babinka. Za farárom a miništrantom s krížom kráčalo v čele sprievodu šesť žien, šesť dcér. Chlapi niesli truhlu aj za ne.
Hukot temnej rieky trúchliacich ustal, cintorín bol obsadený živými. Rozhodli sa demonštrovať silu života? Iste sa nejeden dávno na prach obrátený predok nervózne pomrvil. Prichádza čas posledného súdu? Nikto nevravel.
Farár ukončil obrad, ale neskončil. Potreboval ešte niečo dopovedať. A pritom poznal babinku iba pár rokov. To keby tu bol panáček, panáček, ktorý strávil na farnosti takmer štyridsať rokov, poznal tu každý kameň a zažil nielen veľa krstov, ale aj dosť rozlúčok s tými, ktorých len nedávno vítal do života a zasväcoval láske k Pánovi…
Skúsil hovoriť. S úctou a s prekvapením, keď videl, ako zasiahla smrť milovanej farníčky celú pospolitosť. Ešte aj tie vrabce stíchli. Toto, cítil, je posvätný chrám božej prírody, ktorý vzdáva poctu našej dcére a sestre. A odrazu vedel, že nemá čo dodať. Že všetko bolo povedané a nie raz, že všetko je dokonané. A on, sluha boží, je vďačný, že stretol takú vzácnu dušu.
Ticho nikto nerušil, samo zaniklo v smrkaní a vzlykoch. Deti, nastavané okolo otvoreného hrobu, sledovali, ako hrobár s pomocníkmi spúšťa truhlu do jamy. A s každou hrudkou zeme, ktorú pridávali lúčiace sa ruky, pribúdala v hrobe spomienka. Po dvanástich deťoch štyridsaťtri vnúčat a za nimi pravnúčatá. Tie ešte so svojim málo rôčkami nechápali, čo sa deje, ale páčilo sa im, že môžu nabrať hlinu do ruky a keď ju hodili, počúvali, ako bubnuje na drevenom veku.
„Mami? A teraz pôjdeme v k babinke?“ spýtalo sa ktorési dievčatko a spustilo nečakaný príval sĺz. Z cintorína sa vzniesol chorál vzdychov. Akoby až teraz konečne všetkým došlo – veriacim i neznabohom – že s babinkou sa stretnú už iba raz.

Maroš znovu ponalieval.
„Kurva, decká, chlascite pomalšie, lebo sa tu všetci dožerieme!“ dvíhal poldecák a kopol do seba ďalšiu porciu čiernej horkej noci. Do ktorej ako zabudnutý mesiac svietil zbytočne rozkrojený citrón, pohodený medzi ostatným tekutým proviantom.
„Musím si ísť zapáliť,“ zdvihol sa Jakub. Čierňava už mu zaťahovala mozog, cítil, že tejto smrti sa nezbaví inak, ako hnusným pitím. A aj keď potom ťažko vytriezvie a prežije otrasné pocity blízke zániku, ponesie si so sebou babinku celým zvyšným životom. Vyšiel pred hasičáreň a nasal štipľavý dym. Dedina už spala. Úsporné osvetlenie nevládalo bojovať s nocou, dnes smútila celá veľká, bachrato rozťahaná osada na úpätí hôr.
„Si myslíte, že tam budem sedieť sám?“ doplnil zostavu Maroš.
„Ale ja normálne nehulím,“ bránila sa Petra, krásna sesternica, vyučená šperkárka, ktorá trochu fušovala do umenia.
Ktorý z jeho bratrancov a sesterníc nepatrili ku krásnym ľuďom? Po babinke zdedili príjemné a súmerné črty. A teraz, keď už mal každý tretinu života za sebou, oceňovali aj jej životnú filozofiu tešiť sa z úspechov a nezúfať nad prehrami či omylmi. Najlepšie bolo, že nikto z nich nemal ešte štyridsať, ale vlasy mali dávno prepletené sivými prameňmi. Aj to patrilo k dedičstvu, ktoré im zanechala babinka. Postávali tu ako kŕdeľ sivých vrán, šuchorili perie, aby si udržali teplúčko, lebo, hoci bolo neďaleko Jána, noci tu boli ešte stále studené. Dievčatá hľadali ochranu v objatiach chlapcov, tak, ako vždy, keď sa cez prázdniny postretali a zaplnili všetky kúty prarodičovského domu, aby zasa čosi vyviedli a vyrobili si tak spomienky, ktoré teraz všetkých napĺňali a občas, s neskoro prichytenou slzou, kvapli do prachu.
Najradšej spával na sene. Vytiahol si plachtu, starú celtu, ktorú občas použili, keď sa hrozil dážď spustiť na nedoschnuté kopy sena. Celta voňala slnkom, vetrom, dažďom, bola presiaknutá vôňou zachráneného sena, ale kdesi v pozadí čpela aj tým, ktoré nestihla pred dažďom skryť.
Občas sa k nemu pridali aj ďalší, akurát to seno bolo najvzácnejšie Jakubovi, ktorý celý život prežil v bratislavských panelákoch. A tu, na sene, prežíval prvé tajné lásky k sesterniciam, naučil sa bozkávať a keď podrástol, spoznával aj iné tajomstvá, ktoré ho vystreľovali do sadu. Boli sme predsa deti a nič také sa napokon nestalo, usmial sa. Ako nevinné zábavky a dotyky získavali na hustote, podvedome sa začali navzájom vyhýbať.

„Počúvajte, poďme dnu, lebo tu pomrznene,“ zavelil opäť Maroš. Držal v ruke ďalšiu prázdnu fľašu. Stihla sotva jedno kolo a bola nepotrebná. Dievky nasávali rovnako, ako chlapci, život ich vytrénoval.
Asi každý na čosi spomínal, lebo vnútri začali hovoriť takmer súčasne. Zavislo ticho, nasledoval nervózny smiech.
„Tak by sme sa mohli dohodnúť, že si dáme kolečko. Ako na tých blbých seansách s Amíkmi,“ navrhla Renáta, vycepovaná tréningami komunikácie, ktoré najskôr absolvovala a teraz sa nimi úspešne živila.
„Kto začne?“ zaujímal sa Jano, teraz už Jan, lebo sa hneď po revolúcii zbalil a stopom odišiel do Holandska, aby tam… Vždy mal rád veterné mlyny.
„Začni ty,“ vyzval ho Jakub a nikto neprotestoval.
Išli proti smeru hodinových ručučiek, lepili spomienky a zo všetkých tých čriepkov skladali obrázky, ktoré zostali v pamätiach. Už nikdy predsa nebudú mať sedem, aby ich fascinovalo prítmie a zaprášené truhlice na pôjde plné pokladov, nebudú mať trinásť, keď dedovi ukradli kone a učili sa na nich jazdiť po indiánsky, s dekou a bez sedla, a keď tie uťahané ťažné zvieratá doviedli naspäť, dostali všetci do radu výprask bičom na zodraté zadky. Minuli aj časy maturít, keď postupne všetci hľadali azyl u babinky, prežili akademické týždne obložení knihami v manzardke a zmaturovali nie preto, že sa učili, ale preto, že načerpali u babinky toľko pohody a múdrosti, že jedna skúška navyše ich nijako nemohla rozhádzať. Využívali to aj počas skúškových období, ak sa rozhodli ďalej trápiť na školách. A hoci sa nedohodli, každý z nich sa tu objavil so svojím budúcim partnerom, aby dostal požehnanie od babinky. Aby neskôr prišli babinke pyšne predviesť svoje najkrajšie výkony – vlastné deti.
Babinka sa každým slovom menila. Už z nej bola ozajstná kráľovná, láskavá a múdra, sľubovala im, že tu bude večne, že ich bude stále sledovať a ochraňovať, že ich vždy rada uvidí. A starorodičovský dom sa menil každou spomienkou, odrazu z neho bol nedobytný hrad, ktorý strážil všetky ich detské tajomstvá a otváral bránu vždy, keď potrebovali ukryť sa pred svetom.
Toto je iná láska, uvedomil si Jakub. Nepotrebujem mať babinkin obrázok zarámovaný niekde na skrinke. Stačí si spomenúť a rozleje sa vo mne jej láskavý úsmev, pocítim nehu drsnej, zrobenej dlane, ktorou na pohladí po líci.
Už celkom bez slov spratali neporiadok, zhasli svetlo, vyskúšali, či je zamknuté a vydali sa na posledný rozlúčkový pochod. Načo by sa spíjali?
Noc mala stále trpkú príchuť, ležala na kockách chladu a čpela vôňou práve vypovedaných spomienok.