Len čo Krasko otvoril oči zistil, že sa ocitol na nebezpečnom území. Všade okolo neho kvokali sliepky, keď sa chcel pohnúť, zabáral sa do mäkkého mazľavého blata, ale nadovšetko hrozný bol ten zápach od kuracincov. Kam sa pozrel, videl okolo seba len neporiadok, aký pozná každý, kto kedy choval sliepky.Sú to len hlupane, pomyslel si Krasko. Iný by sa tešil, že sa má dobre, ale tieto tu… Večne sa len natriasajú, ďobú si navzájom do hláv a večne sa vadia.
Kŕdeľ sliepok sa nahlas rozkotkodákal. Prišla gazdiná, nakukla do kurníka, ale nič v ňom nenašla.
Krasko využil chvíľku slepačej ustráchanosti a skotúľal sa z dosahu ostrých zobákov.
„Kvó-kvo, tak by som si zobla niečo iné. Tekvica mi nechutí, kvóóó,“ začul sliepku s takmer holým krkom.
„Khrá-ka-khá, prieberčivá si a preto ťa gazdiná nemá rada!“ osopila sa na ňu druhá.
Iná pridala: „Krú-mrú, keď nebudeme poriadne niesť, pôjdeme pod sekeru!“
Na zmienku o sekere zareagovala každá zo sliepok splašeným zakotkodákaním.
Veru, až teraz si Krasko všimol, že každá sliepka hovorí inak, že to nie je také obyčajné kot-kot-ko-dák, ako sa učia detičky. A pretože Krasko rozumel aj slepačej reči, potvrdil si iba, že tie hlúpe vtáky myslia iba na jedlo a na to, aby sa zapáčili gazdinej a nedostali sa na pekáč.
Znovu sa strhla zvada. Sliepky sa rozbehli do kurína a Krasko z ich zmäteného krákorenia rozumel iba čosi ako khá-kar-ka, lahôdka sa objavila. V kurníku zúril súboj. odrazu zvnúra vyletela vydesená lastovička.
„Civit-civit, cip, pomôžte! Pomôžte, dieťa mi kántria!“
Lenže nenašiel sa nikto, kto by prišiel lastovičke na pomoc. Počul ju iba Krasko a ten by sa medzi sliepky nehnal, iba ak by mal opancierovaný domček. A to nemal.
Lastovička vletela dnu, vzápätí frnkla von, vystrelila ako šíp rovno k nebu a na všetky strany sa ozývalo jej bedákanie: „Civit-cip-civit, už je po ňom, už je po ňom!“
Z kurína sa tmolili uspokojené sliepky, vymieňali si dojmy z predchádzajúcej hostiny. A tak sa Krasko dozvedel, že jedno z neposedných lastovíčat sa toľko mechrilo v hniezde, až sa dostalo na jeho okraj a prepadlo dolu. Bolo to ešte holiatko. Dopadlo na zem a zapísklo, čím na seba obrátilo pozornosť sliepok. A tie, hlupane, sa na nebožiatko vrhli a po chvíli z lastovičieho mláďaťa neostalo ani pierko.
„Cip-civit, a tak som sa tešila, keď starý našiel také dobré miesto na hniezdo. Ani tam nezaprší, ani nezafúka, mačky sa k nám nedostanú… Čo ja teraz budem, neboráčka, robiť?! Ako vyvediem mladé, ako odtiaľ vyletia?!“
Kraskovi bolo smutno, ale nevedel lastovičke nijako pomôcť. Sám sa len so šťastím dostal z nebezpečného územia, na ktorom všetkému živému hrozila pohroma. Nechal lastovičku lastovičkou a pobral sa preskúmať dvor.

Z otvoreného obloka sa ozýval spev a smiech žien. Krasko sedel na brvne, vyhrieval sa na slniečku a počúval spev. V pesničkách sa stále spomínala svadba, lúčenie a zasa radosť zo zvítania s milým. Začalo ho to zaujímať, lenže nevedel, kam by sa vyštveral, aby sa mohol pozrieť, čo sa to v tej izbe deje. Tak len počúval a spev a teplé lúče slnka ho ukolísali do driemoty.
Zamarilo sa mu, že počuje slepačiu vravu. Že sa sliepky opäť zhŕkli a rozpŕchli a kotkodákajú na všetky strany.
„Kvo-khvró, komu ty chceš pomáhať, bosorka?“ zaútočil jeden hlas.
„Khrú-kru, prac sa, bosorka, od nevesty!“ pridal druhý hlas.
A potom sa rozkotkodákali jedna cez druhú, až bolo počuť len slabé cip-civit a ostalo ticho. Z domu o chvíľu vyšla chudobne, ale čisto oblečená mladá žena, červenajúca sa až po korienky vlasov. Vôbec nevyzerala ako bosorka.
Krasko práve otvoril oči. To len v sne sa mu zazdalo, že sú to kvočky, kvokajú a dohadujú sa a na niečo útočia. Vrava za oknom utíchla, opäť sa ozval nesmelý spev a už nebolo ani spomienky na zlú chvíľu.

Až sa otvorili dvere a z domu vyšla prekrásne oblečená mladá žena. Celá v bielom, len vo vlasoch mala čosi farebné a zložité. Na krku sa jej blyšťali perličky v troch radoch, bledé líca mala namaľované na červeno. Za ňou sa tisli ďalšie ženy, tiež pekne v krojoch poobliekané a tak si Krasko konečne mohol prezrieť speváčky a chichotačky, ktoré počul spod okna.
Až keď sa pred bránou objavil vyšnorený mladý muž, dovtípil sa Krasko, že sa ocitol na svadbe. Ženích podal ruku bledej neveste a tak sa vedno vydali smerom ku kostolu. Za nimi ako pestrý had celý svadobný sprievod, na jeho čele speváčky, ktoré čepčili nevestu. Všade bolo plno výskania, ujúkania, smiechu a radosti. Gazdiná aj so susedkami, teraz už tiež slávnostne nastrojená, rozdávala koláčiky deťom, čo prišli na čumáky – okukovať svadbu. Nikto sa nehanbil vziať si, aj Krasko by si dal, lenže ho nik nenúkal.

Krasko zasa začul kotkodákanie. Teraz už nebolo pochýb, že tie ženy, čo kráčali v pätách neveste a ženíchovi, sú len začarované sliepky. Zreteľne počul to ich khok-khot-mrú a výhražné khrá-ka-kat! Ako keď sa sliepky v kurníku šli vrhnúť na lastovičie mláďa, pomyslel si, lenže nestihol domyslieť a ženy – sliepky už s vystretými päsťami vykročili oproti tej chudobnej žene, čo ju už raz od nevesty vyhnali. Dav okolo Kraska sa zavlnil, čo menší natiahli krky, aby videli, čo ešte menší aspoň uši natŕčali, žeby dačo začuli. Zo všetkého toho kvokania a šumu bolo zreteľné len slovo bosorka.
V dave zahučalo. Ako vlna sa odpredu rozniesla správa – nevesta odpadla. A ako protivlna sa dole ulicou nieslo – bosorka ju uriekla. Ľudia sa pohli, nad hlavy vyleteli ďalšie päste, z davu bol odrazu kŕdeľ škorcov, čo sa s krikom strmhlav pustil dole ulicou, kričiac: „Chyťte ju, než nás všetkých zmárni! Vyžeňme ju odtiaľto, nech ide, odkiaľ prišla!“

Neboráčka nevesta pololežala, polosedela v náručí ženíchovi, lenže o nich sa hrča ľudí nestarala. Všímali si jedine chudobnú ženu, ktorá pred hrozbou hľadala dieru v plote. Jedna bránka zavretá, druhá zapretá, preskočiť cez plôtik nevládala, konečne sa jej podarilo pretisnúť do ktoréhosi dvora a hneď ju prenasledovalo kotkodákavé jačanie: „Jáj, kha-kha-dák, ratujte ma ľudia, bosorka sa mi do dvora nanosila! Kvok!“
Chudera preletela dvorom, frnkla do stodoly a zadnými vrátami do poľa. Utekala, čo jej dych stačil. A keď nevládala, odpadla na medzi.
Po chvíli vzlykla, uhladila si sukňu, upravila šatku a vybrala sa proti večeru do svojej rodnej dediny za kopcom. Vedela, že preto ju ľudia nemajú radi, že prišla odinakiaľ. A vedela aj, čo zmôžu jedovaté jazyky, doma ju na to pripravovali.

Hluk a zhon na ulici len pomaly ustávali. Odkiaľsi prišiel koč, na ňom pán s kufríkom, zostúpil a sklonil sa k neveste, čosi jej povedal, ona prikývla. Potom ten pán povedal, že je doktor, nevestu treba do postele odniesť a svadbu odložiť, lebo teraz nemá silu na taký vážny obrad.
A ľudia sa nespokojne rozchádzali do všetkých kútov dediny. Nadarmo vyťahovali sviatočné háby, nadarmo leštili čižmy a masírovali nohy, že si dobre zatancujú, zbytočne dva dni hladovali, hostina nebude a doma… doma ak v hrnci zemiaky v šupe a možno trochu kyslého mlieka. A za to všetko môže len tá…
Bosorka!
Krasko to všetko pozoroval a počúval, znovu sa mu pripomenul kŕdeľ pojašených hlúpych sliepok, s ktorými sa stretol ráno a hneď nato aj kvokanie žien za oknom.