„Toto je jedna z vecí, ktoré neznášam,“ ukázal som sestre sklenený čajník, zagebrený cukrom a citrónovou šťavou, ktorá už naberala hnedý odtieň.
„Čo narobíš, lepšie to nebude,“ mykla plecom a postavila na plyn hrniec s vodou.
„Kto si dá kávu?“ odišla sa spýtať do obývačky. V dvojizbovom minibyte sa tiesnilo nepočítane dospelých a hrča detí, ktoré sa nudili, lebo už prešmejdili všetky šuflíky, preklikali všetky televízne kanály, prevrátili všetky dva kvety a rozťahali všetky knihy. Nudili sa tak, že už ich ani nebavilo nechať sa okrikovať dospelými. Juro s Maťom našli staré človečko s nekompletnými figúrkami, to iste pamätalo aj časy, keď sme sa pri ňom hádali my so sestrou a bratom a utiahli sa do druhej izby, ktorá slúžila ako spálňa. Dve váľandy za sebou, vedľa seba sa jednoducho nezmestili. Ten, kto toto namaľoval, by mal dostať Nobelovu cenu za architektúru.
„Keby som si mala pamätať, kto čo chcel, tak mám hlavu ako Mufti!“ vrátila sa sestra.
„Desať hrnčekov a dve nesky, cukor si dajú hádam sami,“ rozhodla, nadávkovala kávu a stála nad hrncom, kým zovrie voda.
„Najradšej by som tu nebol. Počúvať tie reči!“
„Proím ťa, mysli pozitívne! O pár hodín tu už nebude nikto a čo je ešte lepšie, niektorých z tých ľudí už do konca života nestretneš! Dokonca ani na pohreb im nemusíš prísť!“
„Ó, takto pozitívne a motivačne som sa na to ešte nepozrel, ďakujem ti, Vilma!“
Vilma, moja skvelá a neopakovateľná sestrička!

Necítil som sa dobre v tejto starej, zatuchnutej nemocničnej izbe, ktorá nebola vetraná asi od čias Márie Terézie. Otec pololežal, polosedel, napojený na kopu hadičiek, nad ním blikali monitory takmer ako v americkom akčnom seriáli. Sedel som na stoličke, ktorú mi priniesla sestrička, pozeral na driemajúceho otca. Strácal sa vo veľkom pyžame, strácal sa v záveji erárneho paplóna, hlava zapadnutá v preležanom vankúši. Na brade mu svietilo čierne strnisko, dopĺňalo jeho čiernu hrivu, jeden z divov sveta. Ja, jeho prvorodený syn som mal už dávno sivé vlasy, nejaký genetický darček od maminých predkov, otec aj s mojím bratom boli stále čiernovlasí, s hustou šticou. Napriek tomu, ako žili.
Otec sa pomrvil, dotkol som sa mu ruky, hádam otvorí oči.
Usmial sa, keď ma zbadal.
„Tak ši prišiel?“
„Áno, tatko, tu som.“
„Rožlúšiť ša?“
„Čo to hovoríš!“ ohradil som sa nepresvedčivo.
„Ja tu uš konším,“ uprel na mňa tie svoje čierne oči, ktorým svojho času podľahla aj mama a preto som sa na neho teraz díval.
Nevedel som, čo na to povedať. Nebyť maminho telefonátu („Tatko je v nemocnici, zasa…“ „To je už asi normálne, pár dní si poleží…“ „Nie, teraz mi doktorka povedala, že to už nebude dlho trvať, že mu zlyhávajú pľúca aj obličky…“ „Ale to už ti tiež hovorili!“ „No.“ A po chvíli znovu: „Mal by si ho ísť pozrieť.“ „Nechystám sa do Bratislavy.“ „Naposledy. Aby ti nebolo ľúto!“) a tej výčitky, nemal by som teraz ten obraz denne pred sebou.
„Poškaj, našadím ši žuby,“ odvrátil sa, vybral z pohára protézu a opäť sa natočil ku mne, teraz už s úsmevom, ktorý som poznal.
„Ani ti nebudem vypočítavať všetky choroby, ktoré sa mi ešte snažia napísať do chorobopisu. Toľko ich asi ani na svete nie je,“ usmial sa. Rozprával pomaly, prerývane, sestra ma upozornila, že má nasadené oblbováky, aby necítil bolesť, ktorá sa ho postupne zmocňovala. „Akoby nestačilo, že ma už vykuchali a podrôtovali kde sa len dalo aj nedalo.“ Akoby chcel mávnuť rukou, ale nevládal.
„Hlavne sa tu nehádajte a majte sa radi. A občas si na mňa spomeňte!“ trochu mi stisol ruku. Cítil som, že má dosť vysokú teplotu, napokon to hlásil aj jeden z monitorov, rýchly pulz a skákajúci tlak k tomu. Rozmýšľal som, či upozorniť sestru, ale nechal som to tak. Veď tu sa o pacientov predsa zaujímajú, tu ich nenechajú ležať celé dni bez povšimnutia.
„Doniesol si tú kávu?“
„Áno, aj bonboniéru,“ spomenul som si, ako som sa vzpieral vziať pozornosť pre personál. („Ty si myslíš, že mne niekedy niekto niečo dal?“ pchala si mama do úst ďalší ľadový gaštan a ponúkala ma. Nikdy mi to nechutilo, ale nemal som šancu, tak som si jeden vzal a pomaly z neho odhryzkával. Mama sa zatiaľ vysporiadala so zvyškom bonboniéry. Keď bola prázdna, nakládla do nej zošúverené gaštany, do každého chlievika jeden, zavrela dezert a navliekla naň takmer neporušený celofán. „To myslíš vážne?“ neveriacky som ju sledoval. „No a?“ Ani neviem, na akom úrade tá imitácia vtedy skončila.)
Lenže ako dať pozornosť a necítiť sa pritom trápne?
„Daj to sem,“ vycítil otec moje rozpaky. Sestra prišla práve vtedy, keď som mu ten horúci tovar predával.
„Sestrička, to vám posiela moja žena,“ posúval kávu a dezert hneď ďalej.
„Ale ja nesmiem,“ skúšala sa brániť.
„Tak urobíte jednu kávu aj mne, dobre?“ uzavrel to otec s úsmevom. Toto by som nikdy nedokázal. Nikto by ma neprinútil dať niekomu pozornosť za to, že si riadne plní svoje povinnosti.
„Kašli na to, veď o nič nejde,“ uzavrel celú záležitosť otec.
Pozeral som na človeka, z ktorého odcházal život. Mal som na jazyku, aspoň stokrát, že ho mám rád, ale neodhodlal som sa povedať to. Chlap chlapovi? Ako by to vyzeralo? Tak som nepovedal nič.
„A čo žena a deti?“
„Majú sa dobre. Rastú.“ Predstavil som si Jura a Adama, predstavil som si ich, ako ma prišli privítať, keď som sa vrátil z výletu a priniesol im kopu darčekov. Odvtedy už boli obaja o kus väčší a rozumnejší a ja som ich začínal brať ako mladších kamarátov. Nemohol som im urobiť to, že by som ich zobral k smrteľnej posteli deda, ktorého ani poriadne nepoznali a pamätali si ho len z nejakých útržkovitých spomienok.
Na chodbe sa ozvalo škripotanie a vŕzganie vozíka, na ktorom sanitár viezol večeru pre ležiacich. Striaslo ma pri predstave nemocničnej stravy.
„Mal by si už ísť.“
Zrazu som nemal silu vstať, rozlúčiť sa a odísť. Veď sme si vlastne nikdy nič podstatné nepovedali. Celý život sme sa viac dohadovali ako bavili. Začali sa na mňa valiť spomienky, ako ma zdral, keď som si zlomil ruku, ako utopil zbesnetého Dunča, ako si zlomil malíček, keď kopol do stola, ako sme skákali v pieskovni do trojmetrovej hĺbky, ako ma nenaučil plávať, ako ma naučil jesť cigánsku pečienku aj so štipľavou feferónkou, ako…, ako…, ako… Mal som oči plné sĺz, ale nechcel som ich ukázať, vytiahol som vreckovku a hlasno sa vysmrkal.
„Tak už choď, Jakubko. A niekedy si na mňa spomeň,“ zrazu ma celou silou pritiahol k sebe a zovrel v náručí. Rozreval som sa ako malý chlapec.
„Neboj sa, tatko, ešte spolu pôjdeme na pivo! Len my dvaja, nikto nám do toho nebude kecať a dáme si riadne do nosa!“
Keď som doma vystupoval z autobusu, prišla mi smska. Zomrel. Asi som bol posledný, koho videl, kto ho videl.

Nalieval som vriacu vodu do hrnčekov. V tejto rodine nikto nikdy nevedel piť kávu, vždy to bola neskutočná žbrnda. Vypomstilo sa mi to, keď som šiel prvýkrát na výlet do Maďarska, zastali sme s autobusom pri akejsi krčme a ja som si veľkohubo objednal picollo. V Bratislave by som bol za kráľa, nikto nikdy nevidel, ako také picollo vyzerá a pravdepodobne ani čašník. Tu mi priniesli náprstok s hustou čiernou tekutinou. Tí Maďari! Nikdy sa nenaučia, ako má vyzerať káva, vzal som šáločku do ruky a kopol jej obsah do seba. O chvíľu mi navreli žily, vypúlil som oči a mal som pulz asi 240, točil sa so mnou celý svet, spotil som sa ako pri maratóne. Áno, zoznámil som sa s naozajstnou kávou.
Tu si na káve postavila tetka dom. V sídliskovej krčme, ktorá slúžila ako dokovacia stanica pre stavbárov, otáčala vylúhovanú kávu aj tri-štyrikrát. Roboši to aj tak nepoznali, lebo pili kávu s rumom alebo s gruziňákom, čo bolo tiež len to najlacnejšie brandy preliate do krajšej fľaše. Doma sušila lógr z kávy na radiátore, miešala ho v pomere 10:1 s novo namletou kávou a takto vyzbrojená ráno kráčala do kšeftu. Nikdy som si u nej nedal ani desať deka tresky, ktovie, čo v nej bolo.
Ale nebolo jej dosť, že okráda zákazníkov, rovnako sa správala aj k príbuzným. Z Jugoviny si vždy priniesla nejaké zlato (ako správna Aranka ho zbožňovala), nesku v plechovej dóze a najmä Cézara, vychytený vinjak, takmer ako ozajstný koňak. Kto ho pil netuším, ale viem, že vo fľaške, zjavne bezodnej, sa vždy povaľoval Slovignac, tá najhoršia odroda alkoholu, aká sa u nás dala zohnať, výčapné svinstvo, ktorým nadájala svojich štamgastov v krčme. A všetci jej švagrovia a švagriné vzdychali a jojkali nad dovolenkovými fotkami a uchlipkávali k tomu ten božský nápoj. Vedel to niekto? Asi všetci. Ale všetci boli takí slušne vychovaní, že sa tvárili, že to nevedia a ďakovali za pohostinnosť.

„Mohli sme dať v tej vode variť aj vajcia,“ postavila Vilma na plyn druhý hrniec s desiatimi vajciami, určenými na chlebíčky. „Som hovorila mamke, že to treba nachystať dopredu, že prídu všetci z cintorína hladní a keď nedostanú jesť, začnú piť! Akoby som ich nepoznala!“
Z vedľajšej izby už bolo počuť zvýšené hlasy, nebude dlho trvať a začnú sa hádať. Naša rodina nebola ničím výnimočná, rovnako ako všetky ostatné rodiny sme sa vedeli do krvi pohádať, lebo sa medzi nami vždy objavil nejaký mečiarovec a tak bolo po zábave. Toto vojde do dejín, asi sa ešte nikdy v histórii nestalo, aby jeden človek dokázal rozbiť spoločnosť na nezmieriteľné tábory, zasiať nenávisť medzi otca a syna, do krvi znepriateliť susedov a rozdeliť dlhoročné priateľstvá.
„O chvíľu sa začnú biť,“ tipujem.
„Nie, že im niečo povieš!“ vystríhala ma sestra.

O chvíľu som sa vrátil s prázdnou táckou.
„Mali sme predsa len niekam ísť posedieť. Takto tu budeme skákať až do večera a ešte aj tak nebude nikto spokojný.“
„Prosím ťa, keď som to mamke navrhla, vieš, čo mi povedala? Celý život mi pil krv a ešte aj po smrti na neho budem doplácať?!“
„Nemyslíš vážne!“
„Ale hej. Teraz už to môže povedať nahlas.“

„Tak sa rozveď!“ zakončil som svoju prednášku o tom, aký je otec sviniar, tyran a despota, ako nás nemá rád a radšej behá za frajerkami a prepíja výplaty s pochybnými kamarátmi.
„To nejde,“ oponovala mi mama.
„Lebo prečo?“
„Lebo sa rozviesť nemôžem. A to si myslíš, že s niekým iným by mi bolo lepšie?“
„Máš nás, načo by ti bol niekto iný?“ Nevdel som to pochopiť z pohľadu svojich sedemnástich rokov. Nevedel som to pochopiť ani z pohľadu jedenástich, ani trinástich. Jednoducho mi to nešlo do hlavy. O to menej, keď občas mama pred nami skrývala modriny za tmavé okuliare, ktoré nikdy inak nenosila.
Nemal som otca rád. Nevedel som to vo svojom detskom rozume nikdy presne pomenovať, ale bolo to tak. Nech som na neho myslel hocikedy, vždy mi nakoniec spomienky vohnali slzy do očí. Vždy som si spomenul na nejaké poníženie, na nejakú nespravodlivosť.
Pravda je, že asi nevedel, čo s nami. Nevedel, ako sa má správať otec, lebo on sám otca nikdy poriadne nezažil. Iba ako chorľavého, nie starého človeka, ktorý tu jeden deň bol a na druhý už mu niesli sviečku na hrob. Vychovával ho starší brat. Tak, ako starší brat – fackami, štuchancami, komandovaním, vysmievaním. A čo sa naučil, to sme zažili aj my. Najprv tvrdil, že sme veľmi malí, že nevie, čo má s nami robiť. A keď sme vyrástli, nejako úplne prirodzene sme sa od seba vzdialili tak, že neexistoval žiadny bridge over troubled water, ktorý by nám pomohl zmieriť sa, nájsť sa. Ale pravda je aj to, že sme sa vlastne nikdy nehľadali.

Mrkol som na decká. Našli si svoj kútik a ponorili sa do hry. Musel som sestre povedať, že ma teší, ako si rozumejú. Akoby boli bratia.
„Lepšie, bratia by sa už mydlili!“ opravila ma Vilma.
„Najlepšie je, že vôbec nepočúvajú tie nezmysly, ktorými sa ohadzujú starí.“
„By si sa čudoval! Maťo ma minule prekvapil, že vraj čo to je ten házedes? Vieš si predstaviť, ako som mu vysvetľovala našu politickú scénu?“ Chichotala sa.
„Aj mne nalej, nech to prežijem!“ Vždy, keď sa chichoce viem, že si už niečo lízla. Je taká čitateľná. Aj preto ju mám rád. Vylovila práve načatú fľašku tramínu.
„Ja byť mamkou, tak im naservírujem Cézara a presušené kávu, aby sa cítili ako doma, aby mali nad čím hýkať. Lebo aj keď sa tu pokrájame, budú všetci frfľať, že to bolo slabé, zlé a neviem aké. Kde ako sme sa my v tejto rodine vyskytli?“
„Na zdravie!“ ťukol som si s Vilmou. Najlepšou sestrou na svete.
„Si pamätáš, ako sme boli na babinom pohrebe?“
„Vieš, že ani veľmi nie?! Ani si nespomeniem, v ktorom roku zomrela. Mala okolo osemdesiat… ale neviem, kedy sa narodila,“ vzdal som to.
„To nie je podstatné. Stáli sme vonku, Milan, Gréta, Karina, ty, ja a ešte neviemkto. Z tej obradnej siene vyšla tetka Marína, prišla k nám a pýtala sa, či sme boli pozrieť babu, teda jej mamu, aj otcovu mamu. A my, že nie. Fakt si to nepamätáš?“
„Nie, ani predstaviť si to neviem. Niečo sa stalo?“
„Jaj, deti, tak sa choďte pozrieť! Keby ste vedeli, ako to mame pristane! Skoro som sa vtedy dogrcala. Dcéra povie o svojej matke, že jej to pristane v truhle. Fakt nepamätáš?“
„Nie. Ale dobre, že si mi to pripomenula. Keď som tu bol asi pred polrokom, stretol som Milotu, Maríninu dcéru. V prvom momente som si myslel, že je to Marína samotná, tak sa podobajú. Stál som na zastávke a čakal na električku. Ona si ma všimla skôr, nemal som šancu zmiznúť. A začala mi vykladať, ako je všade všetko drahé, ako si v letáku prečítala, že kdesi majú krkovičku o celých dvadsať korún lacnejšiu než inde, že aj maslo majú zasa kdesi inde o päť korún lacnejšie, že sa koľko nacestuje, aby ušetrila. Žiadne ahoj, ako sa máš, dávno som ťa nevidela, len lamentácie na to, ako sa ťažko žije. A zabila to tým, ako je dobre, že tu máme konečne Mečiara, že tu konečne urobí poriadok, že sa tu akosi rýchlo začali rozťahovať kdejakí židáci a demokrati – keby si počula ten dešpekt, keď povedala demokrati – a ako bolo dobre predtým, že mal každý robotu a o všekých bolo postarané a teraz aby sa človek bál vystrčiť nos, koľko vrahov behá po svete. Keby som to nevidel a nepočul, tak neverím.“
„Čo sa čuduješ? Oni nikdy nežili normálne. Skladníčka v nemocnici a vedúci nejakého úradu zbytočností. Najlepšie je, keď začnú spomínať, ako bolo fajn, keď šunka stála stovku, kde dnes za také prachy nájdeš tú kvalitu! Ja si pamätám, že mamka niekedy sotva nahrabala na nejakú diétnu salámu, v ktorej bolo ktoviečo, aby nám mohla urobiť slepý guľáš. To asi nikdy nejedli, to by asi nedali ani prascom. A tých cesnačiek a rascových s vajcom, dodnes to nemôžem ani cítiť.“
„Alebo špenát. Alebo paradajková…“
„Si pamätáš, ako ťa raz tatko obaril?“
„Veľmi dobre. To bolo jedno z pamätných zaúch, ktoré som dostal. Myslel som vtedy, že mi budú musieť amputovať brucho, mal som ho červené ako pavián riť a keby som čo len fňukol, dostanem nakladačku.“
„Ale aj tak, s tatkom bola niekedy sranda!“ uzavrela sestra spomínanie.
„Bola. Tie vajcia smrdia, akoby ich zniesla cholerová sliepka!“
„Otvor balkón!“
Tým sa priestor v kuchyni ešte zmenšil. Nakládli sme na pripravené tácky chlebíky natreté maslom a horčicou a rýchlo sme ich zahádzali šunkou, vajcom, uhorkou, kápiou a syrom. Raz by som si chcel vyskúšať, ako sa robia také naozajstné obložené chlebíčky, aké obdivujem na výletoch v Čechách, s šunkou naskladanou do vejárikov, s ozajstnou suchou salámou, vkusné, chutné… Teraz to bola prvá pomoc.
Kým som odniesol prvú várku vedľa, postavila sestra ďalšie vajcia.
„Keby to aspoň vyšlo lacnejšie než v nejakej reštike!“ krútila hlavou. Mrkla pod pokrievku hrnca, v ktorom bublal guľáš, nabrala na lyžičku, dala mi ochutnať.
„Pamätáš?“ začal som a Vilma sa začala smiať.
„Jasné! Náš neopakovateľný uhlíkový guľáš! Škoda, že mamka ten hrniec vyhodila, dnes by to bol muzeálny exponát!“
Usmieval som sa, keď sa mi vynárali obrázky z nášho prvého samostatného varenia. Mama v robote, my hladní, sestra našla v chladničke kus mäsa, tak sme šli variť. Rozložil som oheň, postavil hrniec a sestra nakrájala mäso, ktoré potom vhodila do hrnca. Tak sme to videli, tak to robila mama.
Hasiči k nám neprišli len preto, že mama bola doma skôr, vyvetrala, vyhodila hrniec von a my sme dostali. Urazila nás, veď sme jej chceli pomôcť! Že sme zabudli na vodu, cibuľu a masť a soľ a papriku a zemiaky? Kto si to má všetko pamätať!?
„Normálne by som im tam pridal trochu tabasca. Na chvíľu stíchnu a budú viac piť.“
„Hej a potom sa nám tu pobijú! Ty si vieš predstaviť, že budeš upokojovať rozdivočených dôchodcov?“ smiala sa Vilma.
Nevedel som si to predstaviť. Keď som doma povedal, že ten človek je nebezpečný, skoro ma vyhodili za dvere. Slovač našla spasiteľa a na svätý obrázok sa v našich religióznych končinách nesmie siahnuť. Hoci všetko nasvedčovalo tomu, že šikovný prokurátor a sudca by ho dokázali zavrieť na doživotie aj za oveľa menej z toho, čo mal na rováši.
„Nebude dosť tanierov,“ skonštatovala Vilma, keď skontrolovala stav maminho riadu.
Zarazil som sa – prvýkrát som na ich spoločné veci myslel ako na mamine. A to ešte ani poriadne popol nevychladol.
„Pôjdeš po urnu?“ spomenul som si, čo nám hovorili v krematóriu.
„Jasné, mamka by to nezvládla,“ pritakala sestra.
„Nedá sa nič robiť, budú jesť postupne. A my sa rekvalifikujeme na umývačku riadu.“
„Devatero řemesel, desátá bída!“
„Si mi pripomenula – vieš, ako som u babky na povale našiel tie staré časopisy? Anděl strážný sa to tuším volalo. Boli ta kdejaké mravoučné poviedky. A jedna sa mi fakt páčila, pasuje aj na našu krajinu a na ľudí v nej. Deti mali v škole napísať sloh o tom, ako by to vyzeralo, keby boli chudobní. A jedno dievčatko napísalo, že boli veľmi chudobní. Že boli takí chudobní, že aj ocko bol veľmi chudobný, aj mamka bola veľmi chudobná, aj jej brat bol veľmi chudobný, aj ich záhradník bol veľmi chudobný, aj ich šofér bol veľmi chudobný…“
„Otrasné, v takej chudobe žiť!“ vyprskla Vilma.

Spratal som prázdne hrnčeky od kávy a pripravil stolík. Musel som zvýšiť hlas, aby ma počúvali, náš guľáš ich zjavne nezaujímal, ale vedel som, že sa aj tak najedia – už len preto, aby mali viac energie na hádku. Dohodli sme sa na slovenskom prestieraní, sestra doniesla celý hrniec, postavila ho do stredu a do pripravených tanierov naberala. Na taburetky sa posadili prví dvaja odvážlivci, lebo ešte pred jedlom sme im pripomenuli, ako dobre my dvaja vieme variť, až som videl, ako nedôverčivo sa do tanierov pozerajú. Nezabudol som ani na nakrájanú cibuľu, našu rodinnú špecialitu, guľáš bez nej sa jesť nedal, to by bolo rúhanie.
Ale chvíľu bolo naozaj ticho. Mohli sme sa vrátiť do kuchyne k nedokončeným pohárom.
„Ozaj, niečo si napiekla?“
„Neboj, som spoľahlivý dodávateľ objemových krmovín. Tie moje nedojedené deti by mi nedovolili zabudnúť. Minule pri stole mi Maťo hovorí: mama, môžeš nás volať Dusičnan a Kyselina. Dobre som sa neooparila. Dokelu, má sedem rokov a je múdry ako televízor, až sa bojím, čo bude, keď vyrastie!“
„U nás to nie je iné. Keď mal Juro tri roky, poznal všetky značky áut a vedel zaspievať dvadsaťdeväť pesničiek. Najradšej mal, keď som ho zobral na plecia a on vyrevoval na celú ulicu Po nábreží, koník beží, koník vráánýý, skadiaľže si, môj šuhajko maľováánýý…“
„Teraz by už nezaspieval ani čiarku. A nerozozná trabanta od mercedesa, nemecké auto ako nemecké auto, však?“
Pritakal som.
„A čo Ida?“
„Má sa dobre.“ Ale toto nebola téma, do ktorej som sa chcel púšťať. Po desiatich rokoch sme všetci vedeli, že sa blíži koniec. Kedysi tomu hovorili nezmieriteľná rozdielnosť pováh, či tak nejako. Naše predstavy o svete boli také rozdielne, akoby sme neboli z jednej planéty… z jednej galaxie… Vlastne sme čakali iba na správnu rozbušku, ktorá celý tento nezmysel vyhodí na smetisko.
„To sa nemohla premôcť a prísť sem?“
„Nechaj to tak, nechcem si kaziť náladu,“ poprosil som sestru. Vybuchla do rehotu.
„Ty si fakt srandista – na pohrebe vlastného otca si nechceš kaziť náladu. Počuješ sa, čo hovoríš?“
Zasmial som sa aj ja, ale cítil som, že som sa dostal do kŕča.
„Zavolaj Jura s Maťom. Pošlem ich po plechy.“

Stáli sme na balkóne. Keby som fajčil, ťahám už tretiu. Ale zaťal som sa a počítal dni bez nikotínu, bolo to kruté a zdalo sa mi to čoraz nezmyselnejšie. Takého Churchilla som si bez cigary nevedel predstaviť. A Vonnegut mal fúzy zažltnuté od nikotínu. Aj tatko mal žlté prsty – ale hej, to bola výnimka, jemu predsa doktor povedal, že môže fajčiť úplne kľudne, že keby prestal, tak už nebude mať tých zvyšných pár dní žiadne potešenie.
„Nemôžem sa na teba pozerať,“ postrčila mi Vilma škatuľku marlboriek.
Potiahol som, ale pokoj sa nedostavil. Cítil som, ako ma pichá celý človek, sestra do mňa pripomienkou ženy vysypala vrece ihiel. Veď aj tu som bol iba s Jurom, Adama mi nedala, brala ho ako rukojemníka, je na to ešte malý, aby chodil po pohreboch. Videl som, ako posmutnel, tešil sa, že pôjde vláčikom na výlet, pohreb si nevedel predstaviť. Keď sme sa lúčili, mali sme obaja slzy na krajíčku. Dohodli sme sa, že pôjdeme spolu na výlet inokedy, najprv chcel iba sám, ale potom súhlasil, že môže ísť aj brat. Ale mama nie. Mama ma nemá rada. Celú cestu do Bratislavy som tú poznámku nevedel stráviť. Decko tresne, ani nevie čo, ale je v tom zrnko pravdy.
Chlapci otvorili kufor, vytiahli štyri plechy s koláčmi, naskladali ich na seba, Juro sa natiahol, aby zabuchol dvere, Maťo zapípal a potom si rozdelili kontraband.
„Ja z nich umriem! Ešte, že som tie plechy zospodu riadne vydrhla! Vieš si predstaviť, ako by vyzerali koláče?“
„No čo, boli by s lekvárom! Dnes aj tak nič nie je také, ako bývalo!“
Neviem, kedy chlapci vycítili, že niečo nie je v poriadku. Len si pamätám, že Jurko si od istej chvíle úzkostlivo strážil poriadok v izbe a nabádal k tomu aj Adamka. Sledovali nás, nenápadne, čiže sme boli pod drobnohľadom, ako sa rozprávame, čo robíme, kedy kto z nás ide do roboty, kedy na pár dní preč. A vždy nás vítali ako stratených synov. Trápilo ma to, ale nevedel som, čo s tým.
„Oci, aj ja budem mať ženu?“
„Keď vyrastieš, určite si nejakú nájdeš,“ ubezpečil som Adamka.
„Ale bude sa podobať na mamu?“
„To záleží od teba, aká sa ti bude páčiť.“
„Asi nebude,“ pokrčil plecami.
„A teraz už máš frajerku?“ snažil som sa odohnať od neho ťažké myšlienky.
„Áno! Lucku!“ pochválil sa.
Tak tá sa na mamu naozaj nepodobá, usmial som sa v duchu. A ktovie, ako sa bude tváriť, keď mu o pár desaťročí túto lásku pripomeniem.
„Nezdá sa ti, že je tam nejako rušno?“ vyrušila ma z úvah Vilma.
„Idem pozbierať taniere. Ani to nevedia urobiť.“

„Ani poriadnu hostinu nevie pripraviť! Len takto, na pol zadku guľáš a hajde domov. Ktovie, čo za šunka bola na tých chlebíčkoch! Keby mala aspoň poriadnu pijatiku,“ zachytil som tetku, ako kritizuje túto seansu.
„Možno o to nestála. A možno ste sa mali dohodnúť ako súrodenci a niečo nachystať,“ brýzgol som jej. „Všetci žijete v palácoch a nehanbíte sa chodiť vyjedať chudobu!“
Nie, že by som sa cítil lepšie, ale konečne! Konečne som mohol vrátiť, čo som kedysi dávno dostal. Tešil som sa na Vianoce, tešili sme sa na hokej, ktorý sme všetci traja napísali ako hlavný darček. Boli to nezabudnuteľne smutné Vianoce, lebo neprišiel ani hokej a takmer sme nemali ani stromček. Otec jednoducho zabudol a navyše prišiel domov a mal pod čapicou. Vybral som sa po susedoch, mama ma poslala, či náhodou nemajú strom navyše, že sa čosi stalo a otec nevedel zohnať… Ešte teraz cítim tie ľútostivé pohľady, nie, nemáme, Kubko, skús ešte… a tak som obišiel pol dediny, lebo okruh sa stále rozširoval. Bol som aj u lesníkov, ani oni nemali, môj deväťročný žvot sa rúcal, nič nemalo zmysel, už mi bolo jasné, že žiadny hokej, že budeme radi, ak sa otec do večera vyspí z opice a budeme sa povinne radovať z pyžám, upletených svetrov a ponožiek, že ak budem mať šťastie, ujde sa mi nová písanka a večné pero, sestre nejaká mini bábika a bratovi autíčko. Mama pre nás vždy niečo vyčarovala. Popoludní sme sedeli smutne v kuchyni, kapustnica na platni, zima nám nebola, ale namiesto bobaliek boli iba nakrájané staré rožky, ešteže sa mame podarilo zohnať oblátky. Ktosi zaklopal na okno – Kubo, choď pozrieť! – a pri bránke stál krásny stromček, jedlička, ktorú sme ešte nikdy nemali, až som sa rozplakal, takéto pokazené Vianoce a pod takýmto nádherným stromom, zaprisahal som sa, že moje deti toto nikdy nezažijú, že keby som si mal zodrať nohy, stromček bude! Kým som sa mocoval s jedličkou, vyšla von mama, že vraj prišiel sused, nevie, čo chce, ale ženy nemajú na Vianoce prijímať návštevy a tatko, veď vieš… tak som tam šiel a sused, Andrein otec, bol som do nej tajne zaľúbený, so smrekom v ruke, vraj im teraz ktosi priniesol druhý strom, ak ešte nemáme… prehltol som gundžu v krku, poďakoval. Aspoň stromček máme, vzdychol som si, ten druhý ozdobíme na dvore, aby aj zvieratká vedeli, že sú Vianoce, navrhol som dnu. Zvyšok bol taký, ako som predpokladal. Na hokej sme mohli zabudnúť. Ale na Štefana sa už chodilo po návštevách, my sme nikam nešli, lebo otec šiel do služby, zato k nám prišla tetka v kožuchu, ujo, bratranec, ktorý začal vypočítavať, čo všetko dostal… a ja som sa posťažoval, že sme všetci veľmi chceli hokej, ale sme ho nedostali… a vtedy ujo vytiahol peňaženku, položil na stôl stovku a povedal, tak si ten hokej kúpte teraz… iste sa cítil ako grand a možno trochu aj ako Ježiško, ale mňa to vtedy tak urazilo, že som vyletel z izby a v šope sa rozplakal. Čo sme my chudáci, aby nás niekto urážal almužnami?!

Mama sedela v kresle, akoby stratená, nikto si ju nevšímal, na kolenách mala náš rodinný album a občas bezmyšlienkovite otočila stránku. Poznali sme tie fotky naspamäť, s každou bol spojený nejaký zážitok – tu som s holou kotrbou, to som sa stavil, že sa nechám dohola, ak dostanem päť korún, padli na zmrzlinu, tu sme celá rodina, otec ledva vydržal, akoby k nám nepatril, tu sestra potom, čo dostala výprask, v kúte dvora a naťahovala, spomienka na prvé sväté prijímanie aj na prvý školský rok, dávno som zabudol, a otec s nejakým talianskym kamarátom, od istého času sa u nás povinne spievalo Voláre, o óó! Ale nikto nepotreboval počuť, že môj otec, jej muž, ich brat tu už nie je, že by sme si mohli naňho zaspomínať, že by sme si ho mohli aspoň chvíľu uchovať v pamäti, aby bol aspoň chvíľu nesmrteľný, lebo človek je nesmrteľný len dovtedy, kým si na neho niekto spomenie, všetci drvili len tú hlúpu a nezmyselnú politiku, mama sa prepadávala hlbšie do kresla, mal som chuť prísť k nej, pohladkať ju aspoň po ruke a povedať jej neboj sa, život pokračuje, konečne sa môžeš nadýchnuť.
„Čo keby ste sa konečne prestali dohadovať na nezmysloch a spomenuli si na môjho otca?“ ozval som sa vo dverách, ale polovica z nich ma nepočula a druhej som bol ukradnutý.
„Čo keby ste konečne zavreli huby a prestali sa správať ako na mítingu?!“ zvýšil som hlas. A zasa nič.
„Buďte už konečne ticho!“ povedal som na ústupe už úplne potichu, skôr som si to pomyslel.
„Nezmeníš ich, ich krédo je zabi blížneho svojho, aby si sa mal lepšie,“ vtiahla ma sestra do kuchyne. „Kašli na nich!“ podala mi pohár. Kopol som do seba víno.
„Prepáč, musím ísť von, už to nevládzem počúvať,“ hľadal som kľúče, aby som sa po prechádzke mohol dostať dnu.

Keď sa na babinej osemdesiatke každý vyťahoval, čím všetkým prispel a koľko to stálo, vytratil sa otec von. Nikomu nechýbal. A potom ho nikto nevedel nájsť. Asi šiel na pivo, tipoval ujo.

Pozrel som sa hore. Otec sedel v korune starej čerešne na dvore, pofajčieval a spieval si, že som ho ledva počul:
Volare, oh, oh
Cantare, oh, oh, oh, oh
Nel blu dipinto di blu
Felice di stare lassu…
Pridal som sa.

Obrázok od Stefan Fritsche z Pixabay

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.