Podľa mojich čerstvých skúseností najhoršie sú na tom redaktori titulov, ktoré vstali z mŕtvych. Redakcia sa zmieta v kŕči úcty k tradíciám, hoci všetci v nej vedia, že vyhrabávať polstoročné mŕtvoly nie je celkom postačujúce, ak chcú prežiť.Náš šéfredaktor nezabudol pri každej zmienke o otcovi zakladateľovi pietne pomlčať, takže porada vyzerala ako rozpamätávanie sa senilnejúceho kmeťa na to, čo má urobiť a aký je vlastne zmysel jeho tlenia na tejto planéte.
Napriek tomu sme napredovali. A čo sa týka mňa, nijako som si neškriabal, že robím v dvojtýždenníku z okraja. Nemusím udávať rytmus v centrálnom denníku. V štyridsiatke človek predsa len potrebuje už trochu iné tempo. Nech sa chrtia deti, ktoré ešte ničomu nerozumejú.
Medzi moje povinnosti patrí robiť reportáže a rozhovory s ľuďmi z celého Slovenska. Skúšal som ich zopár zvládnuť cez telefón a internet, ale nemá to šťavu. Napísať o čvirikajúcich vrabcoch kdesi pri prameni v horách v šumiacom lese sa dá bez priameho zážitku iba sterilne.
Tak som aj dnes namiesto do redakcie zamieril s batohom na hlavnú stanicu, aby ma rýchlik odviezol na Spiš. Žije tam akýsi zabudnutý vynálezca, ktorého patenty sa využívajú na celom svete. A samozrejme, žije len z mizerného dôchodku, ako to už na našom milom dobrom Slovensku býva. Komusi sa ťažilo zaplatiť pár dolárov za patentovú ochranu a tak má teraz ten ujo potentovaný dôchodok a kapitalisti si mastia vrecká. To by mohol byť aj dobrý úvod, napadlo mi, hádam to nezabudnem.

Poznámkový blok, ryžové krekry, mobil, pero a vreckovky obsadili viac ako pomyselnú štvrtinu miniatúrneho stolíka. Usadil som sa na svojom mieste pri okne – vždy cestujem pri okne, je to univerzálny ochranný prostriedok. Ak je pekne, je vonku vždy na čo pozerať. Ak sa mi nechce čítať, za oknom beží dobré kino. A ak sa chcem zbaviť otravného spolucestujúceho, ktorý trpí absolútnou konverzačnou obsesiou – bude rozprávať kdekoľvek, s kýmkoľvek a o čomkoľvek – jednoducho sa obrátim k oknu a môžem sa tváriť, že sledujem ubiehajúcu krajinu. Alebo sa jednoducho opriem a zatvorím oči. Som v kúte, zozadu chránený kreslom, zboku oknom, zavretými očami pred votrelcom, ktorý si musí hľadať iný objekt pre svoju mániu. Lebo – a to je druhá pravidelnosť mojich vlakových výprav – na mňa sa vždy prilepí niekto, kto sa potrebuje rozprávať. Občas sa dozviem niečo zaujímavé, ale väčšinou ma tie nekonečné lamentácie na nevďačné deti, ktoré majú všetko, len nie kúsok toho miesta pre starého človeka, unavujú. Opakujú sa do nekonečna. Ľudia sú zacyklení do troch, štyroch tém a tie neustále opakujú. Nebyť kníh, bol by život veľmi fádny.

Knihy sú zasa moja úchylka. Čo si pamätám, boli vždy okolo mňa. Bol a dodnes to je môj najobľúbenejší darček pod stromček. Ak si mám vybrať, či zapnúť televízor alebo vziať do ruky knihu, vždy vyhráva kniha. V mojom byte to vyzerá ako v knižnici, či skôr v antikvariáte. Áno, ešte aj na záchode mám poličku s pohotovostnou rotou, v ktorej sa pravidelne mení služba.
Pred pár rokmi som mal také čudné obdobie. Rad za radom som sa začítaval do kníh, ktoré som po pár stranách identifikoval ako známe, už čítané, ale zabudnuté. Tak som si začal robiť súpis. Kŕmil som počítač niekoľko dní iba titulmi, ktoré mám v byte. Aspoň som v nich urobil trochu poriadok a získal veľa darčekov pre známych a priateľov – len duplikátov bolo okolo päťdesiatky, našli sa i tri vydania jedného titulu, ale víťazne z toho vyšiel Vančura, ktorého Rozmarné léto som po všetkých kútoch bytu našiel v siedmych rôznych úpravách, ale samozrejme, vždy s ilustráciami Josefa Čapka.
Len čo sa trochu usadil prach na väzbách, poprevracal som tonu papiera s rôznymi poznámkami, medziiným aj s výpiskami z kníh, ktoré mi prešli cez ruky a hlavou, ale nemám ich v knižnici.
Dopracoval som sa až k číslu dvanásťtisíc, čo mi veľmi výrazne zdvihlo sebavedomie, hoci viem, že si za to nič nekúpim. Ba hodnú chvíľu som mal problém tento fakt aj ustáť. Totiž pri rozhovoroch s ľuďmi som aranžoval témy tak, aby som sa dostal ku knihám. Pri rozhovore s inými ľuďmi veľmi rýchlo odhadnete, aký vzťah má váš spolubesedník ku knihám a k tlačenému slovu vôbec. Konzument farbotlačových týždenníkov pôsobí ako majiteľ roztrúsenej nervovej sústavy, ktorý navyše netuší kde a načo má hlavu. Pri čitateľoch denníkov okamžite viete, či majú v ruke ako-tak informačné médium alebo alternatívny toaletný papier. Samostatnú kapitolu tvoria trendoví čitatelia, priliehavejšie by bolo nazvať ich prenášatelia. Nemusíte odhadovať, väčšinou príslušnosť k tupšej časti spoločenstva demonštrujú prenášaním trendových drahých módnych magazínov pod pazuchou alebo priamo citujú zdroje svojej obmedzenosti. Navyše sú vždy „in“. Čiže sa zaujímajú o všetky hlúposti, na ktoré prstom ukázali rýchlokvasené pätnásťminútové celebrity. Úplne z iného súdka sú fachmani, ktorí občas vyzerajú, akoby nevedeli narátať do päť a prečítať súvislú vetu, ale rýchle prídete na to, že sa dôkladne vyznajú, vážia si dobré informácie, ale prežiť dajú iba svojej branži.
Sám sa radím k všežravcom s alergiou na tupý bulvár.

Cesta začínala, ako toto leto pravidelne, meškaním. Prestavba trate na vyššiu rýchlosť znamenala aktuálne spomalenie všetkých vlakov. Nijako zvlášť ma to nevzrušovalo a nepovažoval som to ani za tému na zabíjanie času v konverzácii so spolucestujúcimi. Len čo začali, otvoril som knihu a pozrel von oknom.
Rád sa vraciam k niektorým knihám a autorom. Nespočítal by som koľkokrát som čítal Pohyblivý sviatok alebo Máj. Snídaně šampionů a Kniha z piesku majú čestné miesto v mojej knižnici. A podobne aj poviedky našich autorov. Aj teraz som si vzal na cestu Jarošove poviedky.

„Vás vôbec netrápi, že meškáme?“ viac konštatovala, ako sa pýtala elegantná žena, ktorá zaujala miesto pri okne oproti mne.
„Veru nie,“ odpovedal som na pol úst a ďalej sa venoval knihe.
„Pri rozhovore ubieha cesta rýchlejšie,“ nevzdávala sa.
„Nie každý človek sa však vyžíva vo vydávaní hluchých zhlukov hlások,“ vložil som prst medzi strany a privrel knihu. Času dosť a zvyčajne aj menej vnímavý konverzátor vycíti, že som odpudivý nespoločenský chmuľo.
„Aké zvukomalebné,“ ocenila môj zvrat.
Obratná! Vyrušila a zaujala ma.
„To bol nejaký omyl. Zvyčajne iba odvrkujem.“
„Všímam si, že vysielate signál nerušiť.“
„Ži a nechaj žiť.“
„Občas treba trochu ustúpiť.“
„Mhm. Akurát sa to mení na úchylku a ten, čo ustupuje, sa zrazu ocitne v kúte.“
„Ale tam už predsa ste!“
Prehlušil ju reproduktor, ktorý nás v mene železničnej spoločnosti vítal na palube.
„Sa čudujem, že sa nehanbia.“

„Počujem to stý raz.“
„Z reproduktora?“
„Aj z úst.“
„Vy ste teda konverzačný preborník!“ urazene uzavrela prvý neúspešný pokus o debatu.
Čo som jej mal povedať? Že ma nudia tie prázdne reči? Že ak sa niekto ponáhľa, má ísť autom alebo lietadlom? Alebo, ak ho meškanie obťažuje, nech necestuje vôbec? Hlúpych rečí na adresu otrasnej dopravy som už počul toľko!

Neviem, kedy som zadriemal, ale precitol som kdesi pri Považskej. Ľudia už si ponachádzali pohodlné pozície, driemali, listovali časopismi, sledovali v notebookoch filmy, učili sa so slúchadlami na ušiach. Za oknom utekala krajina s riekou. Vystúpil by som a postál chvíľu na brehu.
Do môjho Jaroša bola začítaná otravná spolucestujúca. Zakašľal som, ihneď zdvihla oči a červenajúc sa sklopila ich, šeptla. „Prepáčte!“, ale čítala ďalej. Asi dočítala odsek, lebo podobne ako ja strčila prst medzi stránky.
„Nehnevajte sa, že som zneužila váš spánok. Ale túto knihu mám mimoriadne rada. Ak vás to nebude obťažovať, chcem si dočítať aspoň jednu poviedku.“ Ani nepočkala a sklopila oči na riadky znovu.
Ani som nemusel veľmi premýšľať, ktorá ju tak zaujala.
Sú také vety, verše, poviedky, ktoré vám uviaznu v hlave navždy. Napríklad okrídlený Wolkerov výkrik: „Antoníne, topiči elektrárenský!“ či Hviezdoslavovo vyznanie: „Mňa kedy´s zvádzal svet, mi hovoriac…“ Alebo Mitanova poviedka Kiki a Viki. Alebo hoci tá Jarošova „vlaková“.

„Čo sa vám na tej poviedke tak páči?“ spýtal som sa, keď konečne odložila knihu.
„Ten náboj,“ odvetila literárno-kriticky.
Zasmiala sa.
Premerala si ma.
Opäť ju zalial rumenec.
„Čo vy vôbec viete, ktorú poviedku som čítala?“
„Keby som to nevedel doteraz, už to viem určite,“ zasmial som sa zasa ja a začal jej vypočítavať názvy poviedok aj s číslami strán, na ktorých začínajú. „Už len podľa prsta, ktorý ste držali v knihe sa dá domyslieť, ktorá poviedka to asi bola. A vaše reakcie mi to len potvrdili.“
Žena sa odvrátila k oknu, ale rumenec ju neopúšťal.
Ešte chvíľu sa rumenela, potom šepla znovu prepáčte a vykĺzla do chodbičky a odtiaľ zamierila k bližšiemu wc. Dotkla sa ma a to ma nevdojak vyrušilo. Či lepšie povedané vzrušilo. Až som vstal a vybral sa za ňou.
„Sledujete ma?“ usmiala sa. Vlak sa kymácal na výhybkách pred Žilinou, striedavo som padal ja na ňu, potom sa zasa ona zakvačila do mňa. Jej horúce telo. Vnímal som ho všetkými zmyslami a zrazu som nevedel, čo s rukami.
„Mali by sme sa odtiaľto odpratať. Vchádzame do stanice.“
Bez slova som sa pohol za ňou a kým vlak naozaj zastal, sedeli sme v reštauračnom vozni. Mal som chuť na šampanské, hoci ho vôbec nepijem. Aj Irena by pristala, ale napokon sme sa rozhodli pre dobre vychladené pivo.
„Irena? Tá osudová, Forsythovská? Čo zmenila život nielen Soamesovi, ale celej rodine?“
„Ja neviem zmeniť ani svoj život,“ zasmiala sa. „Ale lichotí mi, že ste si spomenuli práve na túto Iréne.“
„A ďalej?“
„Ďalej čo?“
„Myslím, aká Irena?“
„Krásna, to by vám malo byť zrejmé na prvý pohľad,“ opäť sa usmiala.
„Chtěl bych tě potkati v lukách… V lukách je vlání na všechny strany, pokorné odevzdávání…“
„To je mi nejaké povedomé. Šrámek? Splav?“
Mal by som prestať, reaguje na knihy, zapla sa mi kdesi kontrolka. Lenže prejsť teraz na banality, že sa mi páčia jej čierne oči, oči čornyje…?
„Jakubom na pokrstili, hoci som prvorodený a nikdy som sa nedržal za pätu.“
„Ale cítiť z vás… zaťatosť, či silu…“
„Prečo máte rada tú poviedku?“ zmenil som tému, nechcelo sa mi vnoriť do banálnych pseudopsychologických rozborov z magazínov.
„To vám ešte nemôžem povedať,“ odmietla otázku.
Položil som svoju ruku na jej, neuhla. Naozaj bola horúca. Dlaň, ruka, ale aj celá Irena. Tak sme iba chvíľu mlčky sedeli a pomaly uchlipkávali pivo. Keď sa vlak konečne rozbehol vstal som.
„Poď!“
Nechali sme pivo na stole.

„Nikdy by som si nepomyslel, že do toho malého priestoru sa môžu zmestiť dvaja dospelí ľudia,“ nadviazal som niť pretrhnutej konverzácie. Opäť kdesi pri tej poviedke. Slovami. Ale v hlave mi bežal iný film, za ktorý som ani nevedel, komu poďakovať.
„Jakub, necháš si to pre seba?“
„Sme predsa dospelí ľudia,“ vystrel som sa. Ešte raz by som si ju pritúlil, ešte raz by som chcel v rukách cítiť zrelú ťažobu jej bujného tela.
„Pýtal si sa, prečo sa mi tá poviedka páči, prečo ju mám rada.“
„No.“
„Ja som bola v tej poviedke počatá.“
„Čože?“
„Že to sa stalo mojej mame. Lenže nie na tejto trati. Bolo to z Krupiny do Zvolena. Bola mladšia, ako som ja teraz. A ten chlap, živočíšny mladý muž ju tak zblbol, že urobila to, na čo by žiadna normálna žena nepristala. Ani si nedala pozor. Našťastie, čo povieš?“
Naklonil som sa k nej a pohladkal ju po líci.
Vrátili sme sa na miesta, opäť som vzal do ruky knihu, ale čítal som jednu vetu stále dokola. A vôbec som nechápal.
Musel som zadriemať, lebo vlakom odrazu myklo. Sedadlo oproti mne osirelo, aj veci z mriežky nad ním zmizli. Presne ako v tej poviedke. Na ustupujúcom peróne som nejasne rozoznával siluetu trochu známej postavy. Irena. Vystúpila v Poprade a ani som jej nezamával, ani som sa s ňou nerozlúčil.
„Never všetkému, čo je napísané!“ prečítal som si, keď som opäť otvoril knihu. Chcel som stráviť tých pár minút do Spišskej aspoň listovaním v známych príbehoch. Ale akoby tým odkazom začínala každá poviedka. Tak som len tupo zízal z okna. Ani neviem, čo za ním bolo.