Zavrel som za sebou dvere. Z chodby ešte doliehal zvuk odchádzajúceho výťahu. Vyzliekol som kabát, zavesil ho na ramienko, vyzul topánky a uložil ich vedľa tenisiek, čo som si v lete v nejakom ošiali kúpil s predsavzatím, že budem chodiť na dlhé prechádzky po lese. Bol som. Dvakrát. Prvýkrát a naposledy. V lesoparku nad sídliskom som napočítal osem smetísk a napokon som musel ufujazdiť pred akýmsi obrovským psiskom. Odvtedy tenisky ležia v botníku a čakajú, kým sa znovu odvážim do lesa. Umyl som si ruky a pričesal hrivu. Čím som starší, tým viac mám vlasov. Akurát sú sivšie a belšie. V kuchyni som postavil na čaj, do prichystanej sklenenej šálky nasypal pravý zelený, zapol rádio s vážnou hudbou, rozsvietil lampu pri kresle a pohodlne sa usalašil. Vzal som do ruky rozčítanú knihu.Voňal čaj, hrala krásna hudba, začítaval som sa do príbehu. Za oknami sa stmievalo. Toto je raj, napadlo mi. Pohľadom som preletel police pri stenách, v ktorých ako neporiadni vojaci postávali stovky zväzkov. Mali ale prísnu disciplínu a ak som sa náhodou uprostred noci zobudil a potreboval si niečo overiť, presne som vedel, kam siahnuť.
Nikdy sa zo mňa nestal spisovateľ, hoci som ten sen v sebe živil. Až donedávna. Až nedávno som ho definitívne zaradil medzi nerealizované túžby. Nemal som ich veľa. Vedel som, že sa nikdy nestretnem s Ernestom Hemingwayom, lebo zomrel rok predtým, než som sa ja narodil. Nepodarilo sa mi prejsť všetky krajiny sveta. A pravdupovediac, do niektorých by som sa ani neodvážil. Nepodarilo sa mi vychovať syna na svoj obraz, lebo so ženou sme deti nemali. Čertvie, čo v tom bolo, jednoducho sa nám to nepodarilo. A tak sa ona venovala svojej práci a ja svojej. Ona bola z toho čoraz nervóznejšia, až sa raz zbalila a odišla. Dostal som od nej iba jeden list, v ktorom sa mi pochválila, že porodila zdravú dcéru. Ani som sa nezaujímal, kde žije a s kým, nebol som zvedavý na jej dieťa s iným mužom. Moja práca ma pohlcovala a nahrádzala mi rodinu. So sestrou som sa takmer nestýkal, žila na opačnom konci sveta a mne sa nechcelo sedieť dvadsať hodín v lietadle, aby som si potom neprirodzene skrčený prezeral albumy s nič nehovoriacimi zábermi a počúval jej skomolenú slovenčinu, ktorou sa mi občas ozývala do telefónu.
Podarilo sa mi dosiahnuť absolútnu radosť z práce. Cez deň som sedel v knižnici, bdel nad stavom knižničných fondov, pravidelne robil inventúry a najmä radil nerozhodným čitateľom, po čom siahnuť. Cestou z práce som sa zastavil v niektorom z kníhkupectiev, bral do rúk nové zväzky, privoniaval k nim a z času na čas si voľačo kúpil. Lebo žiaľ, ľudia v tejto dobe neprajú knižniciam a tak sa aj fondy na nákup noviniek stále tenčili. Našťastie všetky naozaj dobré knihy už boli dávno preverené vekmi a stokrát vydané. Málokedy sa objavil autor, ktorý bol nový a oplatilo sa ho čítať. Nikdy som neváhal a zadovážil som si od takého autora všetko a stal som sa jeho fanúšikom. Lenže, ako vravím, takých autorov bolo čoraz menej.
Literatúra sa stala obyčajným kšeftovaním. Publikovali stále viac ľudia, ktorí nemali čo povedať a ani to nevedeli povedať ani podať, slovná zásoba ľudstva sa scvrkávala na niekoľko nevyhnutných citosloviec, povelov a výkrikov a každý, kto dokázal dať dokopy dve súvislé rozvité vety stával sa podozrivým. A to od napísania Bradburyho 451 stupňov Fahrenheita uplynulo necelých 70 rokov!
S pravidelnosťou ročných období sa na nás rútili módne vlny kdejakých škrabákov. Trpezlivo som sa v knižnici snažil vysvetliť, že u nás nemajú čitatelia možnosť prečítať si nič od toho ani onoho, ale zato máme niečo, čo patrí do svetovej pokladnice už stovky rokov. Niektorí čitatelia sa na mňa pozerali ako na mierne zaostalú bytosť, ale dosť bolo aj tých, ktorí siahli po ponúkanej knihe. Keď módna vlna sezónne populárneho autora odznela, vrátili sa aj labilní čitatelia, ktorí chceli mať všetky novinky a hneď, brali do ruky staré zväzky a potom som sa s nimi mohol baviť aj o pominuteľnosti svetskej slávy.
