Naťukala som do okna adresu www.kplu.org a čakala, kým sa stránka natiahne. V druhom okne bežala debata. Poznáte to, také bežné prekáračky, slovné hračky ľudí, ktorí sa ani veľmi nepoznajú, trochu sa nudia a k popoludňajšej kávičke si zapínajú net, nalogujú sa na svoj obľúbený chat a zabíjajú čas.
Stránka sa načítala a zostala som na ňu bezradne pozerať. Potom som v ľavom stĺpci našla odkaz na dvadsaťkilový real, ťukla a v počítači zahrkotalo, odkiaľsi z päty vytiahol dávno zabudnutý program, ktorý mi tam Marek, môj bývalý študent, nainštaloval, keď sa mi staral o mašinku. Marek… Tretiak na elektrotechnike, občas som ho zazrela v meste, dokonca sa mi prihovoril v cukrárni. Zmužnel a zvážnel, hovoril, že škola nie je žiadna sranda, že ledva stíha, lebo okrem prenášok má aj dobre zabehnutý kšeftík s ojazdenými počítačmi a spravuje niekoľko firemných sietí… Rozumela som mu každé tretie slovo, ale to už je údel odchádzajúcej generácie.„Hi, this is KPLU radio from Washington, D.C. Welcome and listening all that jazz,“ prihovoril sa mi hlboký mužský hlas a prebehla mnou triaška. To all that jazz vyslovil ako rodený Petržalčan – ól thét džéz. Vzápätí začala kapela hrať swing a v duši sa mi rozliala ťažká pohoda.
dite: mama365> héj, bábo, kde si?:)
Vyrušil ma odkaz na tapete. To dite bol nick, ktorý patril môjmu neznámemu ctiteľovi. Opäť je tu, opäť si ma vyhľadal, vie, že som pripojená, iste sa opäť hrabe v mojom profile, do ktorého som sa neodvážila dať fotku. To dite bol nick, ktorý mi už druhý týždeň nedal spávať. Chlap, ktorý mi začal vyznávať lásku a keď som ho zahriakla, že je to na tapete nevkusné a ja mám predsa rodinu, presunul sa do erpéčiek. Kvôli nemu som si vlastne zaplatila PLUSko, aby som si v archíve mohla nájsť, čo všetko mi to vlastne vypisuje. Zostala som prekvapená, keď som zistila, s koľkými ľuďmi som sa už bavila. A hlavne, čo všetko som im v nestráženej chvíli internetovej úprimnosti o sebe vyzvonila.
Swing dohral, vystriedal ho R`n`B, skladba sa mi videla povedomá.
dite:mama365> tak sa už konečne ozvy! lebo začnem!:)
mama365: dite> píše sa ozvi! Ozvy môžu byť iba od srdca…
dite: mama365> no to je doba… šak mne to ide od serca… deň bez teba sami neráta…
mama365: dite> táraj!
Tárajko, usmiala som sa v duchu. Iste je to nejaký smelý zajko. V profile mal iba mesto, zhodou okolností to bolo rovnaké mesto, pohybovali sme sa teda Zvolenom a možno sa aj míňali, ale ako ma upozornila slniecko, v profile si väčšina ľudí vymýšľa a bohapusto klame. A potom tam mal ešte vek. Vraj 17. Pri všetkej úcte, mohol mi byť synom. A ja som sa na svojich 43 zachovala veľmi hlúpo, keď som na jeho vyznanie na tapete búrlivo zareagovala.
Ale komu padne zle, ak o neho niekto prejaví záujem? Kedy mi vlastne Peter naposledy povedal, že ma má rád? Kedy ma pohladil? Kedy mi venoval viac, ako záujem o chladničku či nedeľný obed? Veď sme vedľa seba už iba prežívali. Tinka končila školu a chystala sa zostať v Prahe, Rišo bude maturovať a už mal vybavené Francúzsko, po prázdninách nastupoval v Lione na univerzitu. Zostaneme tu teda spolu, ale strašne sami.
mama365: dite> serco mojo, táraš nezmysly!
Zdupľovala som, lebo môj ctiteľ zostal ticho.
dite: mama365> sorrrrry, tlf. wait a moment pls!:)
Jasné. Komunikačná doba. Štrnásť vecí povrchne, pre všetko sa nadchnúť a o päť minút o tom nevedieť. Nechápala som generáciu svojich detí. Nás držali úplne inak. Otec trval na tom, aby sme si splnili povinnosti, potom pomohli doma, potom ešte neviem čo a neviem čo… a ak zvýšil čas, mohli sme sa prípadne aj stretnúť s kamarátkami. Ale o deviatej doma, nezabúdaj!, pripomínala mi vždy mama, ktorá sa otca bála ako čert kríža… Aké smiešne, používať to prirovnanie v rodine, kde nikto neveril žiadnej ideológii. Aké smiešne, že sa mi napokon podarilo splašiť celkom obstojného chlapa. A že Petra otec uznal hneď na prvom stretnutí.
dite: mama365> huš mi tu! zasa kávičkuješ?
mama365: dite> samo. čo sa dá robiť v sobotu popoludní iné?
dite: mama365> jáááááj! by som ti vedel poradiť!:)
mama365: dite> ani neskús začať!
dite: mama365> tak ti vyznám lásku cez RaPerský kútik!
Zaskočilo ma, keď prvýkrát navrhol, aby sme si šli zarapovať. Iste som hľadela na monitor ako čukča.
dite: mama365> vpravo máš riadok rýchla pošta. ked na to ťukneš, otvorí sa ti maličké okienko a doňho môžeš písať odkaz iba tomu, s kým sa chceš baviť. a vľavo by ti mala svietiť obálka, to som ti posielal ja.
Naozaj. Obálka nielen svietila, ale sa aj hýbala. Ťukla som na ňu a prečítala si odkaz, ktorý mi poslal dite: Mám z teba krásny pocit. Asi sa do teba zamilujem.
Nevedela som, čo mu odpísať.
Dobiedzal, málokedy som odpovedala. A keď sa mi videlo, že začína byť príliš drzý, poradila som mu na tapete.
mama365: dite> urob si to ľavou rukou, máš to ako od priateľa!
Lenže to som nemala robiť, lebo jeho erpéčky začali byť až žeravé. Vypla som počítač a šla za Petrom. Len som ho chcela vidieť, presvedčiť sa, že žije, zavoňať ho, dotknúť sa drsného, neoholeného líca. Odbil ma, príliš veľa práce… A na takéto šantenie už hádam ani nemáme vek!? vysmial moju snahu o nehu.

„Mika, mala by si zmeniť nick alebo tam úplne prestať chodiť,“ sedeli sme s Betkou nad naším obľúbeným zmrzlinovým pohárom u Jusufa. Vonku ešte neboli rozmiestnené terasy, jar sa iba predierala cez ohromné haldy snehu. Načo nám ho sem túto zimu toľko nahádzali? Svietilo ale slnko a majiteľ dal príkaz otvoriť celú sklenenú stenu. Povieval vetrík, striedavo ťahal teplé medové motúzy, striedavo švihal ľadovým bičíkom…
„Vieš, chcela som minule Petra vidieť. Zašla som za ním do pracovne…“
„A odbil ťa. Že sa to nehodí, že už máte dospelé deti, však?“
„Ako vieš?“
„Mne to urobil Oskar. Odsťahovala som ho zo spálne.“
„Nehovor!“ Kamarátkina novinka ma naozaj prekvapila. Vždy mi všetko hovorila, vedela som o každom šuchnutí v ich rodine, dokonca som poznala aj všetkých Betkiných obdivovateľov. „Kedy?“
„Na jeseň.“
„Neverím! A to si mi nič nepovedala?!“
„Mala som sa chváliť? Čím? Že je v prdeli ďalšie manželstvo?“ Zasekol sa jej hlas. Takže ešte sa muselo niečo diať.
„Áno. Vraj, keď mi vadí, môže sa odsťahovať nadobro. Namiesto toho, aby sa prišiel zmieriť, ešte to rozvŕtaval. A potom, na nejakej podnikovej párty…“
„Nie!“ neverila som, čo mi Betka hovorila.
„Ale áno. A to už bol definitívny koniec.“ Vysmrkala sa. Ako to, že som si nič nevšimla? Veď sme sa nedávno stretli a všetko vyzeralo ako obyčajne. A vraj som najlepšia kamoška… Ako môžem byť, keď mi niečo také závažné nepovie!?
„Nechcela som ťa s tým otravovať.“
„Betka, veď ty ma nikdy ničím neotravuješ. Veď som tu pre teba!“
„Ja viem. A ja pre teba. Vieš čo, poďme sa prejsť, lebo sa tu rozrevem!“ navrhla a príliš energicky vstala, strčila do stola a prázdny pohár sa rozletel na milión kúskov.
„Neboj, črepy prinášajú šťastie,“ snažila sa hovoriť, ale po lícach sa jej už rútili záplavy sĺz. Zaplatila som, ani som nevedela, či to treba, jednoducho som to brala ako odškodné pre personál, že mal s nami robotu.
Urobili sme si okruh námestím. V kuse som hovorila, aby som Betku odviedla od toho sebaľutovania, ale nakoniec som sa zamotala, lebo som sa jej pokúšala vysvetliť, čo ma drží na tom chate.
„Mika, neuraz sa, ale si rovnako stará kača ako ja! Čo myslíš, prečo sa s tebou baví sedemnásťročný zasran? To nepoznáš, že takým zajacom ide len o to, aby si vyskúšali, či im to funguje? Spolužiačky im nedajú, lebo majú našťastie dosť rozumu. Tak testujú staré baby. Ty si nikdy nepočula, čo si hovoria?“
„Že sa nám poza chrbát smejú, na to som si už zvykla.“
„Ale nie ako učiteľom. Ako starým babám. Oskar mi to povedal, keď sme sa bavili o novej mládeži. Vraj… Na starej … dobre sa cvičí!“
Iste, ani Betke nešlo cez zuby to vulgárne slovíčko. A nebolo to výchovou ani vekom. Jednoducho, boli slová, ktoré by sme za nič na svete nevzali do úst.

Rýchlo sa zotmelo. Peter opäť nebol doma, sobotný podvečer mal vyhradený na futbal s kamarátmi. Nerozumela som tej hre, ale vedela som, že partia je pre muža veľmi dôležitá. Navyše, nepotreboval sa opíjať a zavše prišiel rozjarený a vtedy bol veľmi pozorný. Veľmi som si želala, aby taký dnes prišiel.
V ľahom rohu mi blikala obáločka a pri nej číslo 17. Sedemnásť správ? Veď toľko ľudí tu ani nepoznám, usmiala som sa a tušila, od koho, aspoň väčšina určite, budú. A dite ma nesklamal. Napísal mi dokonca básničku. Takú naivnú, ako zvyknú chlapci písať dievčatám. Ale ma potešil. Síce chlapec, ale správa sa galantne. Dokonca sa stiahol, keď som ho požiadala, aby prestal s tými erotickými narážkami.
Chcel by som sa s tebou stretnúť!
Zaskočilo mi, prečítala som si odkaz ešte raz. Bol tam a stále rovnaký. Pozrela som sa na nick, bol to dite. Vedľa nicku svietilo, že chatuje.
Takéto mi nepíš!
Sucho som odpovedala a poslala správu. Zasran jeden drzý.
Ahoj, láska! Prečo by sme sa nemohli stretnúť? Veď tú jednu kávu predsa vydržíme, či nie?
Nie. Nechcem sa s tebou stretnúť.
Ale ja sa chcem stretnúť s tebou. Mohli by sme sa predsa normálne porozprávať.
A načo sa chceš stretnúť?
Chcel by som ťa pohladiť. Si taká krásna!
Ako môžeš vedieť? Veď ma nepoznáš?! Čo ak som tučná krava s fúzikmi?
Nie, cítim, že si krásna!
No, ktorej žene by toto nepošramotilo zásady? A navyše od mladého chlapca? Chystala som sa mu napísať, že teda súhlasím, keď som si na tapete všimla jeho nick.
dite: killer> práve som jej navrhol rande. a keď bude súhlasiť, tak ju… veď poznáš základnú poučku: …dobre sa cvičí. a tá vyzerá…
killer: dite> ty kokso! vieš, že si to napísal na tapetu?
Miku oblial studený pot. V prvom momente chcela tomu hlupákovi napísať na tapetu… potom do RP… potom rezignovane vypla počítač, schúlila sa v prázdnej posteli a nedýchala. Neverila tomu, čo pred chvíľou čítala.
Nakoniec zaspala a prebrala sa až keď vedľa nej zaľahol Peter. Natiahla k nemu ruku a pohladila ho, ani presne nevedela kde. Mykol sa a odtiahol. Nasala, chcela nasať jeho vôňu, ktorú mala tak rada, ale zacítila hrubý pach sexu. Neveriaco sa nad Petra naklonila, ale bolo to tak. Budík na jeho stolíku kreslil pol tretej. Tak neskoro ešte nikdy neprišiel. Vstala, pozbierala jeho veci, pohádzané po obývačke, razila z nich vôňa parfému, ktorý nepoužívala. Nepotrebovala obligátnu šmuhu od rúžu.
Zapla počítač, nalogovala sa a napísala odkaz: Ak si naozaj taký hustý, môžeš ma pretiahnuť zajtra o tretej. Vlastne dnes, lebo nedeľa už je. Stretneme sa u Jusufa. Ostatné nechám na teba. Chvíľu zvažovala, ale potom ťukla enter.
Tak strašne sa tešila, keď mala sedemnásť, že konečne začne žiť. A dnes poobede s tým skončí. Bude to jej labutia pieseň. Už zostane len starnutie a zomieranie.