1.
„Ahoj, láska,“ zvykne ma pozdraviť vždy, keď sa vráti z práce. Rada mu vkĺznem do náruče, cítim sa bezpečne a isto. Je unavený, ale usmieva sa. Tvrdí, že je rád, že ma vidí, mne to ale pripadá smiešne. Predsa nie je možné, aby chlap dvadsať rokov rovnako ľúbil ženu, s ktorou sa kedysi rozhodol žiť. Nikdy a nikde okolo seba som čosi také nevidela a neregistrovala. A cítila som sa preto vždy trochu inak.

2.
„Miňo si našiel nejakú mladú. Odsťahoval sa, všetko mi nechal, vraj by nemal svedomie poslať ma na ulicu a aj tak sa budem starať o deti…“ vybalila na mňa po prvom dúšku, keď sa chystala zlikvidovať ďalšiu cigaretu.
„Môže sa vrátiť.“
„Veríš na také povedačky?“
„Všeličo sa môže stať. Odrazu sa vedľa mladice prebudí a zistí, že sex je síce fajn, ale na spoločný život nestačí. Možno príde na to, že keď to dieťa otvorí ústa, bude musieť zatvoriť oči, aby ho to neurážalo…“
„Zasa až taká mladica to nie je.“
„Si ju videla?“
„Bola som za ňou. Strápniť sa. Nechala ma vyrozprávať sa a iba pokrčila plecami. Akoby som ani nebola. Krava jedna!“
„Musím sa vrátiť do roboty. A potom letím domov, už máme program. Ozvi sa, môžeme sa dohodnúť, vieš, že sa s tebou vždy rád stretnem,“ urobil som osudný zlý krok.
Nikdy som nemal pocit, že by mi niečo chýbalo. Smial som sa nervozite svojich kamarátov, ktorí sa obzerali po šumienkach a snívali o nebeskom potešení s tými mladučkými chrumkavými telíčkami. Veď sú ešte bez duše, ešte nič nevedia, bolo by to ako s vlastnou dcérou, otriasol som sa, keď sa k nám raz u Mamuta pridali maturantky. Pozerali na mňa ako na paka, ale ja som naozaj nemal záujem zahodiť svoj život za hlavu len kvôli tomu, aby som zistil, že robím somarinu.

Obed? Stačilo aj desať deka tresky na stojaka. Vyletel som na tretie poschodie starého domu, dvere boli pootvorené, Táňa dokorán… Potom som si odopol lyže. Čo v tom bolo, že ma to tak vzrušovalo? Aj na pestovanom tele sa už začínali prejavovať známky starnutia a zemskej príťažlivosti. Ale vždy, keď zavolala, vzrušilo ma to do nepríčetnosti a musel som ísť.

3.
Len dúfam, že tam nebude Marek, zamrazilo ma, keď Boris trafil pre oslavu práve podnik, v ktorom mi kolega vyznal lásku. Nechcela som ho vysmiať, nevládala som ho ani schladiť, jeho slová boli po dvoch desaťročiach síce stále intenzívnych, ale predsa už trochu opakujúcich sa vyznaní od muža iné. Keď ma vzal za ruku, prebehla mnou triaška. A prvýkrát mi napadlo, či to, čo som doteraz prežívala s Borisom, bolo to naj, čo ma mohlo v živote stretnúť. Ktorej žene by bolo proti mysli vyznanie od iného muža? Som si chcela overiť, že ešte vždy som vzrušujúca? Keď sme vychádzali po schodoch, otočil si ma k sebe a bozkal ma tak vášnivo, že som až do večera nemyslela na nič iné, len na to, aký je jemný a nežný a čo všetko by sa mohlo po tom bozku prihodiť. Premýšľala, ale po tradičnom Borisovom objatí aj zavrhla. Nevládala by som sa pozrieť do očí deťom. Ako by som to vysvetlila Borisovi? Stačilo, že som o tomto chlapcovi až príliš často premýšľala.

4.
Skôr než vykĺznem z brány, vyzriem von. Pre istotu. Niekde za krkom mi sedí hrôza z toho, čo pácham. Ako sa vyliečiť z tejto závislosti? Sledujem pohyb na námestí. Už už sa chystám vykročiť s hlavou medzi plecami, zahnúť do vedľajšej uličky a znovu sa vynoriť na opačnom konci námestia, keď zaregistrujem povedomé gesto. Stredom parčíka kráča Ivanka, zavesená do nejakého chlapa. Zacapnem dvere a odvážim sa ich otvoriť až o päť minút. Sedia na lavičke priamo oproti. Niečo jej hovorí, ona ho sústredene počúva. Keby som chcel nebadane vykĺznuť von, určite pozrie presne mojím smerom. Pani, ktorá ide vyvenčiť psa si ma obzerá. Nie, nikoho nehľadám. Pohnem sa k schodisku a šliapem hore, kým nezačujem, ako brána zapadne. Trielim späť. Ešte vždy sú na lavičke. Neviem, čo robiť, zmätkujem. Cítim sa ako nepripravený žiačik, ktorý sa ocitol pred tabuľou v najnevhodnejšom momente. A nepremýšľam nad tým, čo robí moja žena uprostred pracovného dňa s cudzím chlapom na lavičke v parku! Bože, veď ona vyzerá ako…
Zamilovaná?! Som ohromený. Ešte potrebujem chvíľu, predýchať to a stratiť sa. Čo jej poviem? Videl som ťa s cudzím chlapom, keď som šiel od milenky?! Alebo sa jej spýtam, či je platená za to, že trávi pracovný čas v parku na lavičke? Kým ja poctivo preťahujem starnúcu spolužiačku?
Konečne! Kráčajú opačným smerom. Už nečakám, vystrelím a utekám.

5.
„Ideme?“ Marek nečaká na odpoveď, berie ma za ruku a ťahá z kancelárie. Cítim sa krásne mladá a svieža. Chlápä mi pradie do ucha. Baví ma nezmyslami a ja sa smejem ako pubertiačka. Akoby mi chlapec prvýkrát povedal, že sa mu páčim a ja som sa na chvíľu stala kráľovnou letného mesta. Ako ďaleko to má od solídnej istoty Borisovej náruče! Marek mi nemôže ponúknuť nič. Dokonca býva u rodičov. Z úradníckeho platu nemá šancu vziať si hypotéku a tak s rodičmi zostane, až kým sa navzájom nevyhubia. Alebo kým si nenájde ženu, ktorá bude mať byt. Darovaný najskôr rodičmi alebo starými rodičmi. Ponúkne jej k tomu svoje zánovné autíčko, dočasne solídne postavenie štátneho úradníka. Urobia si zo dve deti a niekde v petržalskej klietke budú snívať o slobode. Budú šetriť na dovolenky, hrabať sa vo fotkách a brať do rúk drobnosti, ktoré im uviazli v batožine. Ak budú mať šťastie, vydržia, kým deti vyrastú. Ak nie, začne im byť byt tesný a namiesto druhého dieťaťa alebo možno až po ňom, zistia, že takto sa žiť nedá, že sa nechali zavrieť do klietky, z ktorej sa nedá unikať do snov, lebo krídla majú dávno zaprášené betónovým prachom.
Čo by mohol dať mne?
Slovíčka. Musela som si sadnúť, lebo jeho slová sú také náruživé a horúce, že ma oblieva pot a podlamujú sa mi kolená. Toká. Má krásne hlboké modré oči, rozpráva, občas sa zasekne a vyzve ma, aby som niečo povedala, ale ja nie som schopná poskladať dokopy štyri písmenká. Keby som vyzradila, čo sa mi ženie hlavou, som stratená. Hladí ma po dlani, ako vie, že to mám rada?!
„Bože, sedíme tu hodinu!“ súrim ho, musíme sa vrátiť do práce. Každý sám. Ale ešte aspoň na chvíľu sa doňho zavesím. Jeho dôverná blízkosť ma hladí. Obzrela som sa, akoby som chcela poďakovať lavičke, ktorá nám na tých pár chvíľ poskytla azyl. Kdesi na okraji obrazu som zazrela známy pohyb. Boris?! Marek musel cítiť, ako som stuhla, čosi hovorí. Naozaj to bol Boris? A ak to bol on, čo tu robil? Bože, videl ma? Videl nás? Bože, stojíš pri mne alebo sa odo mňa odvraciaš?

6.
„Ahoj, láska,“ pohladkal som Ivanku, len čo mi vkĺzla do náruče. Aj po tých dvadsiatich spoločných rokoch ma fascinuje, ako prirodzene mi zakotví pod bradou a dôverčivo mi zverí svoj život. Aj ma to dojíma, ale to si veľmi nemôžem dovoliť ukazovať, aby ma neobvinila, že som mäkký. Chlapi predsa nielen neplačú, ale ani oči sa im nezarosia… Skúmavo som sa pozrel na vlastnú ženu. Na krásnu ženu, ktorá mi v živote priniesla iba šťastie a radosť. Takmer trikrát sedem bohatých rokov. Žiadne striedanie, žiadne krízy, len oddanosť, lásku, úctu, deti, istotu rodiny. Má ma už dosť? Zunoval som sa jej? Pobozkal som ju ešte raz. Využil som príležitosť, nadychovala sa, chcela rozprávať. A musel som ju pohladiť. Nezaslúžim si ťa, žena moja. Si pre mňa príliš veľký náklad.

7.
„Ahoj, Boro!“ Usmiala som sa a s veľkou radosťou mu vkĺzla do náruče. Všetko zo mňa spadlo, necítila som žiadnu nervozitu ani obavy. Ak ma dnes videl, povie mi to, a hoci nemám výhovorku, viem, že ho presvedčím. Vonia tak, ako to mám rada. Pohladila som ho po hrudi, vtedy sa cíti ako najsilnejší chlap na svete. Poviem mu, že som ho videla v meste, napadlo mi, ale kým som sa stihla nadýchnuť, prisal sa k mojim perám a bozkal ma do omdletia. Hneď ráno poviem Marekovi, že ma musí nechať na pokoji, nechať ma žiť, neničiť mi život. Hneď ráno… mala som ho odmietnuť, keď sa zjavil prvýkrát…

„Počúvaj, láska, nezdá sa ti, že už nie sme pre naše deti potrební?“ Boris priniesol na lodžiu vychladené víno, štrngli sme si.
„Vieš, celý večer som myslela na to, že sa musím porozprávať s Tinkou. Nejaká je smutná, asi ju tá láska berie viac, než je vhodné.“
„Cha, nepamätáš sa, akí sme boli my?“ zasmial sa. Pohladil ma po ruke, nie po dlani. Ponúkla som mu dlaň, prešiel mi po nej prstami, cítila som to až v päte.
„Viem. Akurát ja som sa nemala s kým porozprávať. Mama večne niečo robila, večne bola unavená. A na všetky žiale mala jediný recept – prácu. Občas tým našim deťom celkom závidím.“
„Neviem si predstaviť, že by som sa s našimi mohol baviť o svojich problémoch. Tiež stále robili. Mama ma naučila, ako sa starať o sestru a tým považovala moju výchovu za ukončenú. A otec uznával jedinú komunikáciu – ak vieš, dobre, ak nevieš, už som schytal aj s odporučením nauč sa. A fakt si neviem predstaviť, ako sa budem s Andrejom baviť, keď príde čas na zásadné otázky. V duchu sa modlím, aby sa všetko naučil od kamarátov a z internetu.“
„A ak ťa osloví? Ak ti povie, že je zamilovaný a nevie, čo s tým robiť?“
„Chcem sa s tebou milovať!“ kľakol si predo mňa.
„Tu!“ zadržal ma.
„Neblázni. Čo ak nás niekto uvidí?!“ naozaj som sa zhrozila. Boli sme síce spoly zakrytí panelom, nad ním sa ťahali kvety, ale predsa len. Ak nás aj neuvidia, iste nás začujú. Nevládala som Borisa odtlačiť. Bozkával ma na brucho, dotýkal sa ma tak, že som mäkla a vláčnela a odrazu som nechcela nič iné, len aby si ma vzal, tu, na očiach a ušiach celého sídliska, aby do mňa vnikol, aby ma potrestal za to, čo som sa podvedome chystala urobiť, aj keď viem, že to nikdy nespácham. Musí ma potrestať za moje hriešne myšlienky. Nechala som sa láskať, položila som ho na rohožku, vyslobodila ho a vzápätí uväznila, cítila som jeho pulzujúci život a veľmi opatrne sa posúvala k vyvrcholeniu. Môj hlas sa odrazil od protiľahlého domu, uviazol ako v kaňone, na chvíľu umŕtvil všetky spevavce, ktoré sa vzápätí ku mne pridali a začali neznesiteľne škriekať, čvirikať, zväčšovali moje vzrušenie a opakovane ma privádzali do raja. Bola som perlorodka, navliekal si tie moje perličky ako korálky, chvela som sa, až som napokon vydýchla do očisťujúceho vzlyku, ktorý zo mňa zmýval špinu budúceho hriechu, neodpustiteľných myšlienok, zbytočného pocitu hladu, ku ktorému sa asi dopracuje aj človek, ktorý je stále sýty, sýtený láskou a s láskou. Bezmocne som skĺzla, pozbierala sa a odišla do spálne.
„Borisko, Borko, poď, prosím ťa!“ viac som šepkala ako volala, ale prišiel.

8.
Fascinoval ma Ivankin divý pohľad. Od vzrušenia sa jej naliali pery, prenikala cezo mňa zastretým pohľadom, chvíľami som netušil, či ma vôbec vníma. Cítil som sa strašne hlúpo. Zasekol som sa ako ojazdený vibrátor, držal som a nechcel nikdy prestať. Plakala a vzdychala, vzlyky boli čoraz hrdelnejšie, myslel som, že už to so mnou pohne, ale zasa nie. Vracala sa znova a znova, nenásytná, nenasýtená, akoby to bolo prvý raz a naposledy.
Začul som jej šepot, ktorým ma privolávala. Bola to moja Scylla, ktorá ma privolávala spevom, aby som sa roztrieskal o skaliská jej bokov, aby som navždy uviazol v jej sieťach a nechal sa zničiť.
„Už dosť, už zomriem!“ vzdychla.

„Ahoj, láska,“ pobozkal som Ivanku a pritúlil si ju. Včerajšia noc sa odohrala v minulom tisícročí?
„Ľúbim ťa,“ porušila rituál. Bola krásne svieža a voňavá.
„Dnes držím celibát!“ zasmial som sa a pohladil ju.
„Neboj, aj ja. Milujem ťa, včera som sa cítila ako motýľ, ktorého si definitívne prišpendlil do svojej zbierky. Nevládzem odletieť aj keby som chcela,“ usmievala sa tiež.
Z balkóna náprotivného domu sa na mňa pozeral sused, o poschodie vyššie boli manželia vyvesení v okne ako v lóži, sídlisko bolo naplnené netopierím piskotom a mne sa videlo, že tých ľudí pribúda a všetci sa pozerajú na mňa. Bolo mi smiešne a trápne zároveň. Trápne, že sme sa tak odhalili pred celou dedinou, veď nás v týchto dvoch blokov bývalo zo päťsto a to už je celá dedina, plná klebiet a zvedavých pohľadov. No čo, tak som zvrhlík, ktorému to najlepšie chutí pod dohľadom sídliska, chcel som im povedať nahlas.
Vrátil som sa ku knihe, Ivanka si prisadla a naliala si. Cítil som, ako na mňa pozerá, tváril som sa, že to nevnímam.
„Ľúbim ťa, ty čarodej!“ prerušila ticho.
„Netušil som, ako veľa pre mňa znamenáš, bosorenka!“
Znovu som mal dvadsať, znovu som sa zoznamoval s touto zelenookou ryšavou krehkou vílou. Znovu som sa preľakol, ako keď som ju prvýkrát objal, aká je zraniteľná. A znovu som si povedal, že ju budem ochraňovať, kým budem dýchať. Pohladkal som jej otvorenú dlaň. Zvykla si na ten dôverný dotyk, povedala mi raz, že je to pre ňu najintímnejší okamih, možno ešte intímnejší ako milovanie.
„Sadneš si ku mne?“
„Čítaš.“
„Nevládzem. Nedýcham, aby som ťa nevyrušil, chcem ťa objať a zároveň nevyplašiť. Poď, hádam ťa ešte na kolenách udržím!“

9.
„Marek, povedala som ti, že to nemá zmysel. Prestaň, prosím ťa!“ prerušila som kolegov smutný pohľad už v zárodku. „Pozri, koľko krásnych žien okolo teba chodí. A mladších, než som ja. Nemám ti čo dať. Ak len nestojíš o povädnuté prsia a celulitídu. O pár rokov budem vysušená stará slivka, nebudem chcieť sex a budem odmietať nežnosti. Nechcem už deti, vychovala som dve. Jedným slovom, šetri si energiu pre inú. Mňa už nechaj na pokoji!“ Zrazu som sa začala báť, nedokázala som odhadnúť, čo tento chlapec urobí. Vôbec som ho nepoznala. Hrala som sa so zápalkami a už som cítila dych spáleniska. V živote nedokážem vysvetliť, čoho som sa dopustila, lebo som sa nedopustila vlastne ničoho, len tie myšlienky, tie konce, ktoré to mohlo zobrať. A nemala som kam uniknúť. Bratislava bola odrazu smiešne malá dedina, všetci klebetili o všetkých, každý niečo vedel a keď nevedel, domyslel si. Nebola som anonymná kvapka v mori, pol milióna ľudí bolo odrazu nepodstatných, trčala som na holej pláni aj so svojimi pochybnými úmyslami. Rozhorela som sa, padal na mňa celý svet. Stačilo, že ma Boris zazrel, stačí, ak tento somárik zavolá a budem mať problém, ktorý nedokážem vyriešiť. Ako som mohla žiadať Borisa, aby ma vzal na milosť, keď som sa mu chystala ublížiť, keď všetky čriepky postupne vytvárali obrázok hlupane, schopnej zahodiť celý život pre krátku a navyše pochybnú chvíľku, po ktorej aj tak skonštatuje, že za to nestála?!
„Vôbec ma nepočúvaš!“ vyčítal mi.
„Nechcem ťa počúvať, Marek. Si strašne milý, ale ja som vydatá a mám deti. Mám šťastné manželstvo a nechcem oň prísť. Mám svoj život a nechcem si ho zbúrať.“
„Šťastné manželstvo? Šťastné manželky predsa zostávajú v náručí svojich mužov a starajú sa o rodinu, nebehajú za chlapmi a nespriadajú pochybné sny!“
Áno, máš pravdu, ale to ti nemôžem potvrdiť.
„Som šťastná a vďačná za všetko, čo mám. Ty si ma iba trochu pobláznil. A hneď som to pochopila a vraciam sa. Naozaj nič odo mňa nečakaj.“
„Chcem len teba. A dostanem ťa!“ odrazu sa zvrtol a odišiel. A ja som sa naozaj začala báť.

10.
„Pôjdeme sa prejsť?“ Vzal som ju za ruku a kráčali sme po brehu mora, kam sa až dalo, ak ešte bolo vidno a teplo, skočili sme do vody a vyšantili sa, ak nie, posedeli sme na brehu v objatí.
„Chcem ti niečo povedať,“ začala, keď sme zašli za prvý výbežok.
Ale hneď sa aj odmlčala, pevnejšie ma chytila za ruku a ráznejšie vykročila.
„Niečo sa stalo?“
„Takmer.“
A znovu stíchla.
„Som strašne zlý,“ skonštatoval som, keď som si vypočul jej nevinný príbeh, ktorý skončil skôr, ako začal. Plakala a nechcela sa na mňa pozrieť, nevedel som ju utíšiť. Začal som rozprávať, nedokázal som sa zastaviť. Keď som skončil, šiel som sa utopiť.
More ma odmietalo, vypľulo ma na hladinu, keď mi predtým za trest ponúklo pár ježkov. Ležal som na vode a nechcel som žiť. Prečo som to všetko povedal? Načo byť úprimný, keď tým ubližujem tým, ktorých mám rád? Keby som to vedel, nakopal by som sa do zadku. Ležal som na vode a z diaľky ku mne doliehal Ivankin hlas. Tak som sa prevalil a lenivo plával k brehu. Volala ma moja Scylla, vládkyňa Stredomoria, nemohol som ju nechať. Zostal som na brehu na kolenách, more zo mňa nezmylo všetku špinu, cítil som sa úboho. Ivanka prišla ku mne, odhrnula mi vlasy z čela, pobozkala ma a vzala do náruče. Kde sa v ženách berie tá obrovská sila odpúšťať a ľúbiť?

11.
Andrej žiaril šťastím, našiel si kamarátov z celého sveta a tešil sa, ako cez rok bude s nimi debatovať na chate. Spriadal plány na návštevu Kevina v Kanade aj Iana na Novom Zélande. Žasla som, čo takíto exotickí cudzinci robia na pobreží Jadranu, ale svet sa predsa stále zmenšoval. Možno ich otcovia tu pred pár rokmi strávili nepríjemný čas v mierových silách OSN a chceli, aby ich synovia videli ten fliačik zeme, na ktorom takmer prišli o život. Veď Dubrovnik sa ešte stále nevylízal z vojnových rán a drám. Vybombardované hotely a vypálené vilky na brehu mora hovorili veľmi jasne o tom, čo sa tu dialo. Keď sme sa prechádzali mestom, nie tým starým, ktoré chráni UNESCO, ale tým obyčajným, v ktorom žijú ľudia, nachádzali sme na každej ulici zápis. Tu padol nepriateľskou guľkou zasiahnutý… Ale kto bol nepriateľ a kto priateľ? Stretávali sme toľko krásnych ľudí a každý z nich prišiel určite o niekoho blízkeho. Musela som si pritúliť Andrejka, to neskutočné žriebä, ktoré vyhadzovalo kopýtkami a vracalo sa k nám ako do bezpečného zálivu. Možno necítil tie slzy, ktoré mi kvapkali do jeho vlasov, keď som ho bozkala. Veď stačilo narodiť sa o pár kilometrov južnejšie a nemusela som ho mať.
„Mami, aj ja ťa veľmi ľúbim,“ otočil sa ku mne a zbozkával mi slzy rovno z očí. Nebolo mi viac treba, rozrevala som sa ako malé decko. O toto všetko som sa chcela pripraviť. A ten gauner Boris zašiel ešte ďalej…

Povedali sme si príliš veľa. Nič sa nedalo vziať späť. Nie z rečí, zo skutkov. Cítila som sa vinná, že som sa úplne vedome chystala Borisa podviesť. Cítila som sa podvedená, že ma úplne bez zábran hodil za hlavu a spal so svojou spolužiačkou.
„Ako ti môžem veriť?“ spýtala som sa, keď sme zostali sami. Deti sa odtárali do postelí, bolo im fajn, mali nás radi a boli si nami istí. Akurát ja som váhala, či si môžem byť istá svojím mužom. Dvadsať rokov… A podvedie ma, akoby sa nič nedialo…
„Netuším,“ ozval sa po chvíli. „Len viem, že si pre mňa všetko.“
„Prosím ťa, nechaj si tie patetické rečičky!“

12.
„Ahoj láska,“ zaklapol som dvere a chystal sa objať a pobozkať vlastnú ženu.
„Nebuď smiešny,“ vykrútila sa. Žiadne pritúlenie. Chlad.
„Čo je?“ Sedel som pri stole už hodnú chvíľu, večera neprichádzala. „Nevarila si?“
„Nie. Nechcelo sa mi,“ utierala si ruky po tom, čo doumývala riady. „A idem von.“
„Máš nejaké stretnutie?“
„Mhm.“
Strach má veľké oči, v mojom prípade ešte väčšie. Predstavoval som si pokračujúci románik s tým… Marekom, či ako sa volal. Predstavoval som si svoju ženu v intímnych situáciách s iným chlapom. Týral som sa. Nezmyslami, šepkalo mi srdce, ale nejako som ho nevládal počúvať.
Osamel som v upratanej kuchyni. Dnes ani deti neprišli na večeru vo zvyčajnom čase.

13.
A kam teraz? Okolo mňa korzovali zaľúbené páriky, cítila som sa veľmi osamelo. Celý dlhý večer predo mnou.
Staré mesto plné kaviarničiek a terás začínalo žiť. Aspoň niečo sa tu zmenilo k lepšiemu. Každých pár krokov ma oslovovala iná hudba, ozývali sa hlasné výbuchy smiechu aj vzrušené debaty, veľmi som chcela do niektorej z týchto partií zapadnúť, smiať sa, zabávať a nemyslieť na vážne veci. Smiali sme sa s Borisom z toho, ako chodia koncom týždňa večer Bratislavčania rôznych profesií aj veku „žiť“. Znamenalo to len toľko, že ľudia celý týždeň makali a chrtili sa, nedovolili si vydýchnuť, zarábali, aby mohli v piatok večer vypadnúť z domu a odreagovávať sa od všedných starostí. Potrebovali zabudnúť.
Potrebovala som zabudnúť?
Neochotný pingel mi priniesol slabú kávu. Keď nič iné, cena mi tlak určite zdvihne. Vylovila som cigarety, ešte som sa Borisovi nepochválila, veď ani veľmi nie je čím. A keď som nahmatala mobil, vytiahla som aj ten. Chvíľku som váhala, našla číslo, vzápätí ho zrušila, hrabala sa v esemeskách, až som napokon predsa len nechala vyzváňať.
„Prosím?“ Borisov hlas znel veľmi prekvapene.
„Je mi samo.“
„Môžem s tým niečo urobiť?“
„Ak máš odvahu prísť mi na oči. Ak sa nebojíš scén uprostred mesta. Držím ti miesto pred Rolandom.“
A o čom sa budeme rozprávať?
Nejako sa mi to cestou z Dubrovnika rozležalo v hlave. Boris sa správal tak, ako predtým, ale ja som nevládala znášať jeho dotyky, bridili sa mi jeho vetičky, predtým také milé a isté. Nemohla som sa s ním ani milovať, stačilo, keď začal byť trošku dôvernejší a mne hneď vyskočila pred očami Táňa a mala som dosť. Nemohla som mu ani nič vyčítať, predsa som sa chystala spáchať to isté. Akurát som bola silnejšia, že som odolala. Jasné, to som si len navrávala, veď keby som ho vtedy nezazrela, keby som mala istotu, že nás nezazrel, už som mala ten trochu lákavý zážitok s Marekom za sebou. Viem ja, či by sa mi to páčilo? Len obyčajný strach ma zabrzdil.

„Prečo si mi to musel povedať?“ privítala som Borisa.
Neprehliadnuteľná chôdza, vlasy na všetky strany, vždy som sa hnevala, že nechodí poriadne k holičovi, že mu nezáleží na tom, čo nosí na hlave, náhle mi však bolo jasné, že mu až príliš záleží na imidži nezávislého muža, že skrátenie vlasov by v hĺbke duše bral ako pristrihnutie krídel a veľmi by ho to zranilo. Vždy som sa čudovala, že ma spoznal v dave. Mohla som prísť hoci aj vo vreci, mohla som stáť chrbtom, maskovať sa okuliarmi, mať inú farbu vlasov a šaty, ktoré nevidel, zakaždým neomylne vykročil ku mne. Tvrdil, že ide za svojím srdcom, čomu som samozrejme neverila. Asi to bolo v tom, že bol dobrý pozorovateľ a pamätal si detaily. Chôdzu, gestá, držanie tela. Áno, bolo to tak, lebo som sa to aj sama naučila. A napriek tomu, že som tohto muža poznala do posledného detailu, nevnímala som, čo sa deje. A Boris si takisto nič nevšimol. Sme teda slabí pozorovatelia alebo sme mali príliš veľa istoty?

14.
Rozhodol som sa, že nebudem riskovať. Rozhodol som sa, že nebudem hovoriť nič závažné, že nebudem zabíjať čas ani jalovými fórikmi, že jednoducho nechám Ivanke priestor, nech rozpráva. Nemal som žiadne argumenty.
Sedeli sme a pozorovali cvrkot na korze. Kedysi som o tom námestí vedel úplne všetko, poznal som mená prvých bratislavských rychtárov, legendy o Rolandovi, v pivnici terajšej japonskej ambasády sme hrávali divadlo, do Sachera, špinavej socialistickej cukrárne s tromi obschnutými zákuskami sme chodievali roztáčať svet, stačila nám k tomu fľaša minerálky. V Green House urobila Ivanka utajený striptíz, rehotala sa tak, až sa jej rozopla podprda, urobila ešte dva oslobodzujúce pohyby a potom ju vytiahla z rukáva, smiali sme sa a s nami celá kaviareň. Stačilo sa vybrať ktorýmkoľvek smerom, všade som nachádzal čriepky minulých zážitkov. Možno je to symbolické, veď sa znovu prvýkrát stretávame, neďaleko od miesta, kde som ju prvýkrát zaregistroval a zaumienil si, že ju získam a prežijem s ňou celý život. V dvadsiatke sú takéto predsavzatia podmienkou. Dnes som si želal získať svoju krásnu ženu späť a znovu postaviť vzťah. Navždy? S tým už sa v polčase života manipuluje opatrnejšie.
Položila na stolík ruku, dlaňou hore. Reflexívne som k nej natiahol svoju ruku a pohladil ju. Cítil som, že je napätá, ale nestiahla sa.
„Napadlo mi, ako sme sa tu kdesi prvýkrát stretli. A ako sa tu všetko zmenilo. Aj my sme sa asi dosť radikálne zmenili, ktovie, či by nás spoznal niekto z tých ľudí, s ktorými sme sa vtedy stretávali.“
„Smiešne. Spomenul som si, ako som ťa stretol v podchode ku Klariskám a stačil mi jediný pohľad, aby som pochopil.“
„Nechápem, ako som si nič nevšimla.“
„Vtedy? Nemala si si čo, veď som bol obyčajný chudobný študent, žiadna zlatá reťaz, nič odpudzujúce a z diaľky viditeľné som nevláčil.“
„Nie. Myslím teraz. Dvadsať rokov sa denne vidíme, dvadsať rokov ťa vnímam aj so zatvorenými očami, poznám ťa a keď sa čosi vážne udeje, nakoniec zistím, že som si vôbec nič nevšimla. Vôbec ťa nepoznám.“
Vystrel som k nej ruku. Capla ma po nej.
„Buď aspoň chvíľku vážny!“
„Som viac, než si myslíš. Len… veď ma poznáš.“
„Práve tým si nie som istá.“
„Môžeš si byť.“
„Čo budeme robiť ďalej? Si úplne cudzí chlap. Rozhodne by som s tebou nevliezla do postele a váham aj, či s tebou mám takto, pred ľuďmi, piť kávu. Ale to je možno lepšie, aspoň si nedovoľuješ.“
„Som si istý, že s tebou chcem žiť.“
„A ja nie. Keby som bola mladšia, jednoducho sa zoberiem a už ma neuvidíš. Aj keby som sa mala s deťmi pretĺkať. Ale teraz? Deti by to už zvládali samé. Len ja nie. Zajal si ma, nechal zostarnúť a nakoniec si ma sprosto odzadu zakľal.“
Nemalo zmysel odpovedať. Ivanka vypúšťa von svoje obavy, tú temnejšiu časť myšlienok, ktoré potláčala a nechcela vnímať. Táto Ivanka, ktorá teraz sedí oproti mne je úplne iná žena ako to dievčatko, ktoré som stretol pred tisícročím. Vtedy bola naivná, svieža, vrhala sa do všetkého po hlave a bola presvedčená, že prišla na svet preto, aby tu bola šťastná. Dnes je stále svieža a krásna, len má za sebou ďalších dvadsať rokov. A možno už nie je presvedčená, že niekedy to svoje vysnívané šťastie dolapí. Dvadsať rokov si možno myslela, že to šťastie leží v mojich rukách a v mojej blízkosti, sám som ju o tom presviedčal. A potom stačil jediný chybný krok. Keď sa sny zrútia, začína sa vždy ťažšie.

15.
„Poďme domov, začína mi byť zima,“ striaslo ma odrazu. Prvý závan jesene, napadlo mi.
Aké je to smiešne. Jediný človek, s ktorým sa môžem porozprávať o šoku z toho, že ma sklamal najbližší, je práve on sám. Nič sa nedá vrátiť späť. A neviem, ako môžem ďalej existovať s vedomím, že ma môže znovu oklamať.

„Ahoj, láska,“ objíme ma, len čo zatvoríme dvere bytu. Pritúlim sa, schovám si hlavu do jamky pod jeho bradou a pokúšam sa hľadať tú istotu, ktorá tam vždy na mňa čakala.