Vždy, keď sedím v MHD, opakovane počúvam výzvu: „Priložte kartu!“ To sa hlásia o chvíľku pozornosti označovače cestovných lístkov. A vždy mi to evokuje inú výzvu: „Vhoďte minci!“ Čím si takmer denne pripomínam prvý veľký výlet našej rodiny do matičky stověžaté.Marí sa mi, že sme šli skoro ráno, stále známou a populárnou Slovenskou strelou. Zbytočne by som si vymýšľal ďalšie detaily cesty. Viem len, že ma Praha vtedy ohúrila. Všade plno ľudí, amplióny na stanici udržiavali paniku medzi cestujúcimi aj čakajúcimi, celé Hlavní nádraží štandardne smrdelo.
Cieľom našej výpravy bola ani nie tak prechádzka mestom a spoznávanie jeho pamätihodností, ale zoznámenie sa s atrakciou najonakvejšou – tešili sme sa na cestu metrom. Predtým sme však predsa len absolvovali povinné kolečko po Václaváku, Orloj, Staré Město, Malou Stranu a výstup na Hradčany. Naozaj nič si z toho nepamätám. Určite nás všetkých boleli nohy, pretože v jednej chvíli otec zavelil, že ideme električkou. Dôležito sme zastali na najbližšej zastávke, otec preštudoval príslušný cestovný poriadok, povedal, že náš spoj ide o desať minút, že teda počkáme.
Konečne sme nastúpili. V Bratislave ešte fungovali sprievodcovia, ktorí predávali lístky, lenže po tých sme sa márne obzerali. Na viacerých tyčiach boli namontované oblé škatuľky, z ktorých ľudia vyťahovali označené lístky. Pretože otec ctil poctivosť a priečilo sa mu jazdiť na čierno, vytiahol peňaženku, vybral z nej korunu, vhodil ju do prvého strojčeka a chvíľu čakal, že sa objaví lístok. Potom strojčekom pomykal, ale nič sa nedialo. Usúdil, že je pokazený, preto prešiel k ďalšej tyči so strojčekom a pokus zopakoval. Opäť sa nič nedialo. Naklonil sa bližšie a do diery povedal: „Jeden celý!“
Než sme prešli tri zastávky, podarilo sa otcovi odstaviť všetky strojčeky v električke. Pretože bol samovytáčací, museli sme vystúpiť, začínal peniť a nadávať na pražský bordel.
Zvyšok Prahy sme prekráčali pešo. Metro sa mi vôbec nepáčilo, pohyblivé schody šli nebezpečne rýchlo a dole bol smrad ako v Carihrade a tlačenica.

Nepamätám si z toho výletu fakt nič. Len vždy, keď počujem výzvu: „Priložte kartu““ spomeniem si na otca, skláňajúceho sa nad označovací strojček v električke, do ktorého hovorí: „Jeden celý!“