„Prišla som sa uchádzať o svoj podiel v tejto eseročke,“ rozrazila Tereza dvere. Opálená ale poblednutá a pochudnutá.
„Jéj, Terezka!“ zareagovala prvá Ivanka. Prišla len pred chvíľou, hneď po škole, ale s nákladom nápadov, ktoré pozbierala od spolužiakov.
„Ty si ešte tu?“ Tereza zložila veľkú cestovnú tašku a zo zvyku sa chcela zvaliť do kresla, ktoré mala zafixované za dverami. Ledva udržala rovnováhu.„Ty si to kreslo…!?“
„No. Okrem toho, že toho príliš veľa zažilo, bolo narvané prachom a vždy, keď som sa doň zvalil, išiel som sa ukýchať.
„Kde teraz zložím svoje staré kosti?“ lamentovala a vyhadzovala Jakuba od počítača.
„Pekné. Tie sračky si vymyslel sám, alebo ťa kopla múza? Len si neviem predstaviť, kam ťa nakopala!“
„Pán primátor.“
„A ty mu toto uverejňuješ? Koniec.“ Zrušila pochlebovačky skôr, než stihol zareagovať. „Na toto hádam nie sme odkázaní.“
„Ale záloha…“
„Tak ju vrátime.“
„Alebo nie. Čo keby sme to urobili tak, že tie mestské noviny budú naozaj od ľudí a o ľuďoch z mesta? Koľko ti dal?“
„Polovicu.“
„Z dvadsať?“
„Nie. Zvýšil sadzbu, lebo sa mu prvé číslo páčilo.“
Ivanka sa už hrabala medzi archívnymi číslami.
„Preboha nie, nechcem to vidieť! Keď sa mu to páčilo, musí to byť hrozné!“
„Radšej som sa hneď potom okúpal a vydrhol.“
„Deti, deti, vás tak nechať bez dozoru! Hneď si začnete užívať!“
Ivanka sa začervenala, Tereza to postrehla, ale nepovedala nič.
„Máte čas na prestávku? Pozývam vás na obed! A Katka?“
„Odišla na konci prázdnin. Operiť sa v Albione a vráti sa až v júni. Ju chceli vyhodiť zo školy. Tak si ju dorobí tam.“
„Poďte. Je mi tu mdlo. Čínu ešte nezavreli?“
Opäť červeň a opäť tiché registrovanie.

„Posralo sa všetko, čo sa mohlo. Julio ma zbožňoval, prežila som s ním krásne leto, až kým sme v Barcelone nestretli jeho ženu s nádhernými dvojičkami. Keby si videl tú noblesu, s akou ma znosila. Čistokrvná aristokratka. Cítila som sa ako sprostá stredoeurópska puča, čo naletela prvému debilovi. Predvčerom. Včera som sa zbalila, vyhandlovala letenku a som tu. Ešte že som ten byt nestrelila. Podaj mi, prosím ťa, džús. Ale aspoň som sa trochu naučila po španielsky. Krásny jazyk, krásni ľudia, až na toho Chujita.“
„Mal som chuť ťa nakopať do riti, ale cez mobil sa to nedá.“
„Myslela som si, keď si sa celé leto neozval. To bude účet!“
„Vyberal som ti schránku, ale nenasťahoval som sa.“
„Máš predsa kde bývať.“
„Ani nie.“
„Sám?“
„A čo? Aj to sa dá.“
„A Ivanka.“
„Milá baba. Šikovná.“
„Verím, akurát do ruky.“
„Prosím ťa!“
„Mi chceš tvrdiť, že si ju nepretiahol pri prvej príležitosti? Vy ste takí sprostí! Celý čas sa červenala a tak vystrašene ťa pozorovala, až mi jej bolo ľúto. Len dúfam, že sa do teba nezamilovala. To by bola tragédia.“
„Tereza…“
„Prosím ťa, nesnaž sa. Mám ťa prečítaného dosť dobre na to, aby som vedela, čo si zač. Nakoniec, k nikomu ťa nič neviaže.“
„A to si ju predtým, ako si sa rozišiel s Kamilou alebo potom?“
„Ja som sa nerozišiel. Ona mi jednoducho zbalila kufre a vymenila zámky.“
„Ty krávo. Ty fakt nie si normálny. Ty si nepochopil, že chce, aby si o ňu bojoval?“
„Naservírovala mi celú svoju avantúru aj s prílohami. Potom prišla domov, konštatovala, že som sa jej hrabal v notebooku, konštatovala, že sa s ním rozišla, opila sa a dala mi tak zabrať, že som sa týždeň ani neobzrel za sukňou.“
„A potom si z ľútosti nad sebou samým pretiahol tú mladú… Ty si ale prasa.“
„Vlastne ma zviedla ona.“
„Tak predsa! Vidíš, aký vieš byť úprimný. A hlavne, že si s ňou nič nemal… Nakoniec, čo je mňa do toho. Veď ja som len taká obyčajná stredoeurópska kača. Pi… Tak mi treba. Ženatého chlapa na Slovensku vymením za ženatého Španiela.“
Chodila po izbe, dotýkala sa dôverne vecí, ktoré jej patrili a zhadzovala zo seba tých málo kúskov oblečenia. Jakub sledoval jej kroky, prekvapili ho vytŕčajúce rebrá a ochabnuté prsia, ktoré ho predtým vždy vyvádzali z miery.
„To je daň za dvojmesačné sexovanie, potoky vína a vegetariánskej stravy. Padám od hladu, ale zasa som si nasúložila na roky dopredu. Ak mi chceš urobiť láskavosť, uvar mi poriadne jedlo. Neručím, že vo mne zostane, ale skúsiť to musím.“ Zatvorila sa v kúpeľni.

Neskôr v noci našla Tereza Jakuba spiaceho v kresle. Do tmy prskala prázdna obrazovka čiernobiele škvrny, program dávno skončil, ale ovládač držal Jakub pevne. Ako záchranné koleso. Akoby sa bál, že keď ho pustí, stratí kontakt s obyčajným svetom a stratí sa. Vzdala sa námahy získať ovládač a ručne stíšila zvuk, aby mohla preťukať kanály – chýbal jej program. Bolo pár minút pred polnocou, polčas jesene, ľudia znovu a znovu snívali blednúce spomienky na dovolenky, deti sa netešili zo školy spolu s učiteľmi, chystal sa farebný sivý ohňostroj. Sivo to vyzeralo aj na televíznych kanáloch, nejaká tĺkšou, americká erotická jednohubka, džezový koncert, lepkavá melodráma, zo CNN príval katastrof. Stále je niekde deň, stále sa niekde bojuje. Na rozdiel od zlých kriminálnych filmov, vyberala si smrť svoju daň za bieleho dňa s asistenciou slnka a uprostred davu, nečakala na pokútne zatuchnuté zákutia, do ktorých sa omylom dostala nádejná obeť. Nočné mory prichádzali potom a boli o to neznesiteľnejšie. Akýsi úradník tvrdil, že vojny vedieme s ušľachtilým cieľom a obhajoval sa pseudoargumentami. Nie, Tereze nehrozilo, že by sa dala k pacifistom, len ju unavovalo počúvať tieto nezmysly. Raz o vojne, raz o politike, raz o pomáhaní ľuďom v núdzi. Do ktorej ich dostali iní ľudia svojou nenásytnosťou. Vždy nám ponúkajú zástupný problém a pseudoriešenie. Konečný cieľ je napakovať sa na našej naivite. Ťukla do vypínača, priestor sa obalil tmou. Nechcela byť sama, sadla si vedľa kresla, objala Jakubovo stehno a položila si naň hlavu. Bolo príjemné cítiť ničím nepodmienené teplo ľudského tela. Konečne sa uvoľnila, celá ochabla a vzápätí sa ponorila do zlého sna. Ako dlho jej bude trvať, kým sa z tohto leta vyspí?