Sámel utekal jarnou nocou preč od fakiel a kriku Dobšinej. Najradšej by sa prepadol a stratil navždy. Tam za ním, v kruhu prekvapených a vystrašených mládencov ležal jeho kamarát Johanes. A Sámel si za nič na svete nevedel spomenúť, ako došlo k tomu, že sa povadili, že sa v jeho ruke objavil nôž a že ten nôž sa odrazu ocitol v Johanovom bruchu.
Potom už len utekal. Do kopca, aby odradil prenasledovateľov. Do kopca, aby sa stratil v hustých lesoch. Nech ho tam hoci aj divá zver roztrhá, čo už má teraz zo života? Ledva sa vrátil z tovarišskej vandrovky, už sa rozprávalo, že ho prijmú do cechu, s Aničkou si sľúbili lásku a chystali svadbu. Čo všetko sa v jednom momente zmení, ako ľahko zanikne vidina spokojného života.

Pod Ostrou skalou akoby z noci do rána vyhúkla chalúpka. Taká malá chyžka, jedným okienkom sledovala holé skalisko, na ktorom sa uchytilo pár krivých borovíc a druhým sliedila po hlbokej doline. Ešte dvercia, do ktorých sa bolo treba zohnúť a slamenná strecha, komín, z ktorého sa lenivo trepotala nitka dymu.
Zavčas rána, len sa brieždilo, vychádzal z chyžky vyháňať zimu z údov i zo stráne uhliar. Hrbil sa, mal na sebe ufúľané šaty, čo by sa skôr handrami dali nazvať, ale v jeho pohyboch a chôdzi čosi prezrádzalo, že vôbec nie je starý. Zašiel do hory, až dokráčal na čistinu, vytvorenú vlastnou prácou. Oháňal sa sekerou, stromy pod jeho náporom padali ako triesky, pílil, štiepal a drevo ukladal do miliera. Drevenú hranicu dobre zamazal hlinou, podpálil a nechal tlieť. Pár krokov od jedného miliera staval ďalší. Potom polospal – polobdel, dával pozor, aby mu dielo nezhorelo pod nosom, lebo by namiesto drevného uhlia mal len hŕbu popola.
Nikomu sa neprosil o pomoc, naložil prútenú nošu a pobral sa do doliny. Bohatším mešťanom predával uhlie za lacný peniaz. A nestalo sa, že by v ňom niekto spoznal Sámela, čo sa tak rýchlo po ňom zľahla zem. Toho už aj Anička oplakala, myslela si, že ho naozaj medvede či vlci roztrhali a jeho kosti tlejú stratené v hustých lesoch nad mestom.
S hŕbkou drobných, zakrútených v šatôčke zamieril uhliar Sámel, lebo on to bol a iba my to vieme, ku kupcovi. Knôt a zopár sviečok. Od mlynára vrecko múky. A šatka ostala prázdna.
Ech, taký život! Ešte sa mu v očiach ligotali parádne domy dobšinskej honorácie, to je iný život, ako báť sa o krajec chleba, hovoril si. Lenže ako zbohatnúť? Mohol by zbíjať! Aj sa občas stretol s otrhancami, ktorých divý pohľad ho ľakal – len keď sa im prizrel bližšie zistil, že to nie je divosť, ale obyčajný hlad. Zbojnícke remeslo nevynášalo, iba rodilo legendy.

Ustatý z dlhého bdenia usalašil sa pod vysokú jedľu na okraji čistinky pri svojich milieroch. Ani nestihol poriadne zívnuť a objal ho spánok.
Opäť sa ocitol v chladnej jame. Oči si privykli na prítmie.
„Viem, ako zbohatneš!“ oslovil ho hromový hlas.
Sámel sa nezľakol, počul ten hlas už veľakrát.
„Budeš zbíjať!“
„A koho? Medvede?“ zasmial sa Sámel predpovedi.
„Keď ti to hovorím, mal by si ma počúvať! Už si mohol byť dávno bohatý! Aj Aničku by si mal a kŕdeľ detí k tomu! Načo ti je chyžka, keď plače prázdnotou?“
„Ty si mi len múdry. Alebo si aj ty tak zbohatol?“
„Ja som bohatý odjakživa. Toto sú moje hory a keby sa čo dialo, človek nedokáže nájsť ani omrvinku z toho, čo ukrývajú. Nech sa rýpe v zemi ako dážďovka alebo krtko, mňa tým iba šteklí a rozosmeje.“
„Budú ma prenasledovať. Už som to raz zažil,“ bránil sa Sámel.
„Ochránim ťa. Žiadny prenasledovateľ ťa nepolapí.“
„To sú iba rozprávky.“
„Len udrieš palicou o najbližší kameň a stratíš sa im. A potom znova udrieš a budeš späť pri svojej chalupe.“
Ťažko sa Sámel preberal z toho divného sna. Únava ho premohla až tak, že neustriehol milier, drevo zhorelo na prach. Týždňová robota je preč. A žalúdok ťažko oklamať vodou zo studničky! Od zlosti udrel palicou o kameň.
A prepadol sa do podzemia. Keď sa spamätal z ľaku, spomenul si na sen a udrel palicou po kameni znovu. Stál pred svojou chalúpkou pod Ostrou skalou.

Medzi kupcami a furmanmi sa rozkríklo, že cez Stratenú dolinu neradno chodiť, že tam zbíja nevídaný zbojník. Len skočí pred voz, valaškou sa oženie a už je kupec o mešec zlatiek ľahší. Ak nemá dukáty, vyzlečie ho ten zločinec aj z gatí. Nič nepomáha. Keď chceli na neho nastražiť pascu, stratil sa im, akoby sa pod zem prepadol. Hľadali široko ďaleko, ale našli iba chudobného zhrbeného uhliara v chalúpke pod Ostrou skalou. Aj si mysleli, že to bol on ten zbojník, ale v chalupe len pavučina v kúte a na stole poplesnetý peceň chleba a džbánok vody.
Sámel sedel pri stole, chrúmal kôrku a premýšľal – toto je ten lepší život, čo mu sľuboval pán pokladov? Poctivo odovzdáva každú „výslužku“, aj čaro s palicou mu neraz pomohlo, ale stále ešte nevidel, že by sa mu vodilo lepšie. Nebyť uhlia, skapal by od hladu. Tak prešiel dlhý rok.

Raz, cestou zo zboja, obťažkaný mešcami a zlatými reťazami, natrafil vo svojom lese na cudzích chlapov. Tiež to boli zbojníci, nedalo sa pomýliť. Hostili sa – na jeho jedinej ovečke, čo si ju držal ako oko v hlave. Aj sa pomkli, urobili mu miesto pri ohníku, ale ako vycvičené ucho ich kapitána začulo cinknutie dukátov, už aj boli na nohách a dobiedzali.
„Ovcu ste mi skántrili a teraz sa púšťate aj do mňa?“ nazlostil sa a akoby prvýkrát v živote a za všetky krivdy naraz, začal do zbojníckej chasy biť hlava nehlava. Pretože to boli vyhladovaní otrhanci, nemal s nimi veľa roboty. Len kapitán, akýsi Hurtaj, sa nechcel dať premôcť. Vytiahol mečík, čo iste nahonobil v nejakom panskom dome. Sámelovi však stačilo, že sa striasol ostatných. Vzal svoju nošu a rozbehol sa do lesa. Tam si na neho môže trúfnuť, kto len chce, pomyslel si. Hurtaj mu bol stále v pätách, Sámel nemohol použiť svoje kúzlo, kým sa mu nestratí z očí. Len čo sa mu to podarilo, udrel palicou do kameňa a striasol prenasledovateľa. Vysypal dukáty k ostatným.
„Len kde ja teraz vezmem peniaze na novú ovečku, keď mi tamtú banda zbojnícka upiekla?“ spýtal sa, sediac na truhlici. Aj by si vzal aspoň jednu zlatku, ale z tých divných snov si pamätal, že to nesmie urobiť, lebo už viac nebude kúzla a okradnutí kupci a krčmári ho spoznajú a chytia. Také remeslo.
„Načo to vlastne robím?“ zakričal.
„Nepočúvaš, ty divný vládca?“
Čím väčšie ticho mu odpovedalo, tým viac mal chuť kričať.
„Taký život! Čo máš z toho, Kovovlad, že ti musím slúžiť?“
Kovovlad? Nikdy také meno nepočul, ako mu zišlo na um? Azda zasa sníva?
„Pomáhaš mi iba brať späť to, čo mi ľudské červy vzali,“ ozval sa povedomý hlas. „A kto ti povedal moje meno? Nikdy si sa ho nemal dozvedieť!“
„Neviem. Len tak mi prišlo na jazyk.“
„Teda už vieš, že si Kovovladov pobočník. Kým pôjdeš domov, vezmi si za hrsť kamienkov, zaslúžiš si odmenu za vernú službu.“
To je mi odmena, pomyslel si Sámel, keď si do šatky zabalil niekoľko skaliek. Navarím si z nich kaše, aby som mal plný žalúdok. Udrel palicou po skale a už aj sedel doma na násype. Ani sa mu nechcelo ísť dnu. V peci vyhasnuté, chlieb už iste myši pojedli, ak načisto nesplesnel, ovečku už nebude počuť bľačať. Vstal, že sa aspoň napije vody z prameňa, čo mu nad domom vyvieral. Vykĺzla mu šatka a z nej sa vykotúľali zlaté dukáty. Najprv neveril vlastným očiam, potom rýchle zlatky pozbieral a skryl pod kameň, čo mal namiesto prahu. Kúpi si ovečku, možno aj kravku by mohol, poriadne šaty, nechá si urobiť posteľ a truhlicu, zanechá uhliarsku drinu, pôjde za Aničkou… a všetci ho spoznajú, zlapajú a obesia, že si zabil kamaráta.

Najdlhší týždeň vo svojom živote sa venoval zvyčajnej práci. Lenže po každom seknutí do dreva, po každom rozštiepenom kláte zastal a premýšľal, ako to urobiť, ako si zadovážiť ovcu, možno aj dve či tri, ale najmä, ako dať vedieť Aničke, že žije a že je mu stále milá. Hoci, ktovie, či už sa nesľúbila inému, keď sa tak náhle stratil?!
A tak s nošou uhlia zamieril v sobotu priamo do domu Aničkiných rodičov. Predal, ani sa nejednal na cene, len chcel vedieť, ako sa majú a čo robí jeho milá. Potom skokom ku kupcovi, doma zamiesil na chlieb a nasledujúce ráno, ešte rosa neopadla, už kráčal opačným smerom od Dobšinej, zlatky pevne zakrútené v šatke a skryté pod opaskom. Ak nebude mať šťastie vo Vernári, pohne sa ešte viac na sever, natrafí na baču s košiarom oviec a priženie si domov malé stádočko, prestane uhliariť a dá sa na pasenie oviec. Zo syra vyžmýka viac zlatiek.
Lenže Hurtaj a jeho banda sliedili po úvozoch a nepohrdli ani otrhaným uhliarom, zvlášť keď sa im videl známy. Obstali ho, vycerili nože a bambitky a Sámelovi by ani svätená voda nepomohla, lebo tá pomáha iba proti čertom a urieknutiu, nie proti zlým ľuďom. Čo mal robiť, udrel palicou o kameň a prepadol sa aj so zbojníckou bandou pod zem.

„Zlaté dukáty! A celé hory! Aha, aj perly a drahé kamene!“ prekrikovali sa otrhaní zbojníci, ktorí ani spolu dokopy nevideli toľko pokladov, čo ležali hoci len v jednej truhlici. Hádzali sa na kolená, prehŕňali sa po lakte v zlate, v očiach sa im blýskalo, dávno zabudli na Sámela a jeho chudobných pár zlatiek. Začali si napchávať vrecká, strhli širáky, aj do kabanice zhŕňali zlatky, tu jeden zavzlykal od šťastia, tu inému až dych vyrážalo. Také šťastie!
„Somári! A ako sa chcete odtiaľto dostať?!“ zvrieskol na nich Hurtaj, ktorý jediný sa netešil. Len na okamih spochybnil svojich kumpánov, pohľad na zlato im však zasa zatemnil rozum a nezaoberali sa tým, ako sa dostanú na denné svetlo.
„Koho si mi to priviedol, Sámel?“ zahrmel odrazu Kovovladov hlas.
„Zabiť ma chceli.“
„Nepoveddal som ti, že nesmieš nikomu vyzradiť to kúzlo?!“
„Bál som sa.“
„Ty si kto, že tu rozkazuješ?“ ozval sa Hurtaj.
„Takému červovi nezvyknem odpovedať!“ zasmial sa Kovovlad a znelo to ako zahrmenie hromu. „Okrem toho sa pýtaš zle – malo by ťa zaujímať, ako sa odtiaľto dostaneš. A či živý!“
„Ty asi budeš poznať odpoveď.“
„Čím viac si z pokladov naberiete, tým rýchlejšie sa dostanete von. Ak je vám však váš úbohý život milý, berte nohy na ramená a nechajte zlato ležať, kde ste ho našli.“
„A čo ak nie?“ osmelil sa znovu Hurtaj.
„Nikto viac už o vás nebude počuť, nikto vás nespozná.“
„A ja som zasa počul, že sa vládcom nad všetkými pokladmi stane ten, kto zotne hlavu Kovovladovi!“
„Tak to skús. Ty! Alebo ty! Alebo hoci aj ty!“ vzduchom tancoval obrovský lesklý meč, nebolo však vidno toho, kto by ho držal v ruke. Zbojníci od strachu zmeraveli, len Hurtaj siahol po meči, pevne ho chytil oboma rukami a švihol.
Zahrmelo, zablyslo sa, strhol sa víchor a z útrob zeme zavanul ľadový uragán. Zem sa rozostúpila, zbojníci povyskakovali von, ale ďaleko sa nedostali. Kto sa kde dotkol zeme, na mieste skamenel, Hurtaj sa vyparil. Nad Sámelom svietil studený mesiac, poklady sa blyšťali, ale jeho najviac tešilo, že cíti čerstvý vzduch.
„Naber si, ako som ti minule povedal. Tvoje oči sú posledné, čo vidia tieto poklady. Ber nohy na plecia a nezastav sa až doma. Už viac nebudem potrebovať tvoje služby. Ži poriadne, ako doteraz a bude sa ti dobre vodiť.“
Len čo to dopovedal, zasa sa zablyslo, ozvalo sa hrmenie, pohla sa zem a opäť dýchla mrazivým závanom. Sámel nabral plnú nošu kameňov, vyhodil si ju na chrbát a uháňal, akoby mu horelo za pätami. Ani sa neobzrel, ani nezastal, kým len nestál na prahu svojej chalúpky pod Ostrou skalou. Tak rýchle ešte celú dolinu nikto neprebehol. Napil sa zo studničky a až keď sa brieždilo, odvážil sa pozrieť ta, odkiaľ ušiel. Nad dolinou, v strede kopca sa černela diera. Po okolitých lúkach stáli kamene, ktoré akoby cez noc zo zeme vyrástli. To boli tí zbojníci, čo chceli so zlatými dukátmi ujsť z dosahu Kovovladovej moci.

Stoja tam dodnes. Aj v polovici kopca nad Sámelovou dolinou – tak ju pomenovali ľudia, ktorí sem neskôr prišli a rozprávali si povesť o tom, ako vznikla Duča – tá diera. Stojí tu dodnes aj Sámelova chalúpka a kúsok povyše nad ňou sa môže pútnik osviežiť vodou z prameňa. Je ľadová, rovnako, ako sú ľadové závany vetra, ktorý sa občas z Duče priženie.
A Sámel? Možno tu žil, možno si aj Aničku vzal, možno mal aj stádo oviec, veď si od Kovovlada priniesol riadnu výslužku. Okolo Stratenej však už nikdy nikto žiadny poklad nevidel a každý, kto po ňom začal pátrať, sa skôr či neskôr stratil. Veď čo iné sa aj dá urobiť v Stratenej?