Taký som hanblivý, že prežívam svoj život hlavne v snoch. Nechýbajú v nich krásne ženy, ktoré sa vyznačujú predovšetkým tým, že ma zbožňujú. Ale nenašiel by som odvahu takú krásavicu osloviť, preto netuším, či by ma vedela mať rada.Keď si príroda odkladala zimné doplnky – poznáte ten čas, najprv je všetko biele, potom brečkovito hnedé, aby sa vzápätí rozzelenali ešte aj dopravné značky – začala do nášho autobusu nastupovať veľmi pekná a milá dievčina. Ráno do práce, podvečer z práce. Okamžite som sa do nej zaľúbil a mal som o kom snívať. Prežil som s ňou v autobuse celú jar aj leto, kochal som sa jej vkusom a určite som poznal celý jej šatník. Páčilo sa mi na nej, aká je prirodzená, vyžarovala milotu a určite bola aj veľmi skromná a nenáročná. Okrem toho mala blond vlasy a modré oči. Občas ma prekvapila novým účesom, ako sa otepľovalo, zhadzovala zo seba prebytočné vrstvy a odhaľovala sa v celej kráse.
Dodal som si odvahu a v jedno príjemné augustové ráno som ju pozdravil. Srdce mi trieskalo o klietku z rebier, pred očami sa mi zmrákalo. Odzdravila a z toho som skoro zošalel. Zachytil som sa a nasledujúci deň pridal k pozdravu úsmev. Opätovala ho a mne šlo v práci všetko od ruky. Aj som dostal pochvalu od šéfa.
Cestovaním v autobuse si človek urobí dosť známych od videnia, s ktorými občas prehodí pár slov o počasí. Tak som zistil, že sa volá Terezka.
Terezka ma úplne opantala. Naozaj sa mi snívala takmer každú noc. Cítil som, že sa blíži ten DEŇ, kedy ju nielen pozdravím, ale si k nej aj prisadnem a dám sa s ňou do reči. Budeme sa baviť o knihách, možno o počasí, o tom, koho stretávame v autobuse, o čom asi ľudia premýšľajú, keď tak skoro ráno musia opustiť vyhriate postele. O tom, čo nás teší, ale aj čo nás zarmucuje. Možno jej raz poviem aj o svojom veľkom sne. Tešil som sa, ako ju požiadam o ruku a potom prežijeme šťastný život ako z učebnice.
Dal som si najlepšiu košeľu, použil pre istotu väčšie množstvo dezodorantu, vyleštil topánky, lebo špinavé topánky vraj ženy odpudzujú. Ústa som si niekoľkokrát vypláchol Odolom, aby som sa pri oslovení cítil istejšie. Už od zákruty som naťahoval krk, aby som ju čím skôr zazrel.
Nestála na zastávke. Autobus sa pohol bez nej.
Možno zaspala. Skúsim popoludní.
Ale nebola ani pri spiatočnej ceste.
A druhý deň sa opäť neobjavila.
Cítil som, že podlieham panike. Toľko som sa na tú chvíľu tešil. Čo sa mohlo stať? Prišla o prácu? Ochorela?
Nasledoval veľmi smutný a ťažký víkend, všetko mi padalo z rúk, nechcelo sa mi ani variť, ani jesť, hoci bol čas na hríby, nikam som nešiel, iba tlačil hodinové ručičky, aby už bolo pondelkové ráno, aby som už mohol sedieť v autobuse a vyzerať Terezku. Lebo som si bol istý, že sa určite objaví na zastávke, nastúpi, usmeje sa na môj pozdrav a aj si ku mne prisadne.
A naozaj! Jej siluetu som identifikoval okamžite. Opäť som vnútri cítil to slastné vibrovanie. Chystal som sa na najlepší úsmev, akého som schopný.
Do autobusu nastúpila spolu s mladým mužom. Majetnícky ju držal za ruku, na jej prsteníku sa leskla úplne nová obrúčka.
A odrazu – videl som jej zaokrúhľujúce sa bruško, jej zhrubnuté črty tváre a množstvo pieh, ktoré predtým nemala.
V ten deň som si musel vziať voľno. Túlal som sa mestským parkom a všetko vo mne plakalo. Okolo sa preháňali deti na bicykloch, mamičky v kočíkoch natriasali detičky, ktoré nechceli spať, akoby z nich chceli vytriasť duše – mlčte už, škvŕňatá, nech si trochu oddýchneme.
Zajtra začína jeseň aj podľa kalendára, hoci lístie na stromoch okolo cesty už farbí aspoň dva týždne. Sadnem si ráno po prebdenej noci do autobusu. Ostáva mi len čakať, že na niektorej zastávke nastúpi milá dievčina, usmeje sa na mňa, ja ju pozdravím a nadviažeme pekný vzťah. Verím, že to stihnem do začiatku zimy, lebo od nového roka už so mnou v práci nepočítajú, som prebytočný a tak mi zostane len motkať sa od mesiaca k mesiacu a vyčkávať na poštárku s penziou.
