Taká usmrkaná jeseň už dávno nebola. Vojsko sa drgľovalo v barakoch, morálku nezdvíhalo ani cvičenie na apelplaci a už vôbec nie správy z frontu. Striedalo sa dunenie raz zo západu, ale čoraz častejšie z východu. Vojna to už mala spočítané, bolo len otázkou jej fantázie, ako to odnesú pešiaci. Lebo generálom sa v žiadnej vojne nikdy nič nestane. Prinajhoršom si niektorý z nich prestrelí hlavu, určite to však neurobí pre výčitky svedomia, že poslal iných na smrť. Generálovi postavia pomník a píšu o ňom hrubé kroniky, vojačikom otvoria spoločný hrob a kdesi v rodnej dedine vztýčia symbolický obelisk. A mocní tohto sveta sa ďalej dohadujú a chystajú ďalšie masakre.Takýmito neradostnými úvahami sa zapodieval čatár Štefan a myslel pritom na svoje rodné Petrovce, z ktorých odišiel pred štyrmi rokmi tesne po maturite, aby ho vojnové besnenie povláčilo takmer po celej Európe. A to, že sa teraz nachádza v kasárňach v Ubli – oproti tomu kam všade ho vojna zaviala už bol na dopľutie od Petroviec – podľa neho potvrdzuje, že sa blíži záver masového vraždenia nevinných, ospravedlňované akýmisi ideami.

„Nástup!“
Povel vyrušil chlapov z driemot či úvah a spomienok na domov. S veľkým hrmotaním, ale neochotne a akoby spomalene sa sústredili na zhromaždisku.
„Rota, pozór!“ zavelil dozorný, urobil čelom vzad a salutoval podplukovníkovi, ktorý zaujal miesto na vyvýšenej tribúne. Odrapotal hlásenie, veliteľ ho mávnutím ruky zastavil.
„Chlapci, vojaci,“ prihovoril sa nastúpenému mužstvu viac ako otec než ako veliteľ.
„Stalo sa to, čoho som sa obával už od augusta, ako začali s tým povstaním. Z generálneho štábu prišiel rozkaz odzbrojiť a vydať posádku pod velenie nemeckej armády. Do zajtra rána máme byť pripravení, prídu…“ hlas sa mu zlomil.
Medzi chlapmi to šumelo, o chvíľu bude búrka, už sa prejavovala prvými šľahmi bleskov – výkrikmi proti takej dehonestácii vojakov. Oficiálne bola nemecká armáda – wermacht – spojeneckou armádou Slovenského štátu, v srdci však málokto cítil toto zvierajúce objatie hrdlorezov ako prejav priateľstva.
„Činnosť budú riadiť velitelia čiat,“ podplukovník ukončil svoj príhovor a dal rozchod.

„Tak počúvajte,“ počkal Štefan, kým sa chlapi domrvia a zmĺknu.
„Máme riadiť vzdanie sa spojencom, ako bolo v rozkaze. Len mi nejde do hlavy, čo je to za spojencov, keď sa im máme vzdať?! Navyše – máte chuť nechať na seba revať nejaké sfanatizované hovädo? Nechať sa poslať na front a v tých jatkách vypustiť dušu? A za čo vlastne?!“
Nesúhlasný šepot potvrdil, čo si čatár myslel.
„Kto sa chce pridať ku mne?“ otočil sa na vojakov. Tentoraz ho obstali potichu. Celá čata. V duchu sa potešil, že jeho rozhovory s mužstvom padli na úrodnú pôdu.
„Môj plán je takýto…“ začal a bol si istý, že nikto nezradí, čo práve počul.
Podvečer stáli v hangároch tri kopcom naložené nákladné autá. Pušky, guľomety, mínomety, granáty, strelivo, obväzy, lieky, batérie, nafta a benzín, mapy, všetko, čo sa dalo vziať, aby okamžite nevznikla panika, naznášali chlapi na korby. Ledva tam ostalo miesto pre mužstvo. Vojaci vyčkávali, kým noc zatiahne oponu, chlad a vlhkosť nevnímali, tešili sa a predstavovali si pretiahnuté tváre Nemčúrov, ktorí sem ráno prídu a nájdu… trt a makové!
Štefan zabával hliadku na bráne a nervózne pozeral na hodinky. Len čo začul, ako sa z tmy ozýva namáhavé dychčanie chlapov, ktorí tlačili autá s vypnutými motormi, spýtal sa, či ho pustia cez bránu aj so suvenírmi.
„Čo, chceš dezertovať? A nebodaj aj s tankom?“ zasmial sa Maťo, veliteľ stráže.
„Tank je pomalý a stále smädný,“ vrátil mu Štefan žart. „Ale nejaké to autíčko by sa zišlo,“ doplnil. To už sa z tmy pred bránou vynorila prvá opacha.
„Otvor rampu,“ vytiahol Štefan revolver a namieril na Maťa.
„Čo blbneš!?“ ohradil sa strážny a už sa do nej oprel. Závora vyletela do neba.
„Pišta, lenže musíme ísť s vami. Ak tu ostaneme, prvých nás zastrelia!“
„A kam s tým idete? Vojnu vyhrať?“ položartom hodnotil situáciu druhý strážny.
„Hej, budeme chodiť po svete a rozdávať mier. A kto ho nebude chcieť, toho zastrelíme,“ škaredo na neho zazrel Štefan. „Keď chcete, poďte!“

Stačilo prejsť cez dedinu a za ňou zabočiť najprv na poľnú, potom na lesnú cestu. Štefan sedel v prvom aute a v ruke zvieral palicu, na ktorej mal kus bieleho plátna. Neveril veľmi, že by to mohlo pomôcť, skôr si myslel, že ich partizáni postrieľajú skôr, ako s nimi bude vedieť prehovoriť. Lenže nemohol ostať na okraji lesa, kde sa vynímali ako vrana na snehu. Za každú cenu sa potrebovali dostať medzi stromy. A potom sa uvidí.
Zastali pred zátarasom, čo tu niekto nastražil, aby bola cesta neprejazdná.
„Už sme došli, stará mama,“ vzdychol šofér.
„Len že by nás nebolo z dediny vidieť!“
„Čo teraz?“
„Počkáte. Potrebujem jedného dobrovoľníka!“ obrátil sa na vojakov. Prihlásili sa traja.
Neprešli ani dvesto metrov, keď ich obstali zarastení chlapi poobliekaní vo všetkom možnom od nemeckých vojenských kabátov cez gazdovské kabanice až po ruské vaťáky. Štefan zdvihol ruky, bielu zástavu nepustil.
„Priviezli sme vám darček,“ prihovoril sa najbližšie stojacemu ozbrojencovi, ktorý si opieral ruky o slávny ruský bubienkový samopal.
„Dnes prídu Nemci, obsadia posádku a my sme sa im mali vzdať. Tak sme im nachystali prekvapenie,“ zasmial sa, aby aspoň trochu zmiernil napäté ticho. Partizáni mlčali. Ten so samopalom ukázal hlavňou pred seba na sotva viditeľný chodník.
„Povieš komandantovi!“ pohol Štefana dopredu.

Štefan si odpil z hrnčeka. Tak dávno už nemal maminu bielu kávu, klasickú cigóriu, ktorú chlípal odmala, že teraz upíjal už z tretieho hrnčeka a stále mu nebolo dosť. Otec by bol radšej, keby si s ním dal dobrej domácej, ale Štefan na pálenku nemal ani pomyslenie.
Dorozprával, ako odovzdali partizánom autá s cenným nákladom, ako niekoľko chlapov s nimi ostalo, skúsení vojaci sa v ťažkom boji vždy zídu. Hovoril aj o tom, ako váhal, ako sa napokon predsa len rozhodol odísť domov. Nebol v Petrovciach od začiatku vojny, chcel vidieť mamu aj otca. Na každom kroku sa presviedčal, že sa celý svet premenil na obrovský mäsový mlynček, ktorý potreboval stále viac hláv, rúk, nôh. Chcel vedieť, že všetci blízki sú v poriadku, že ich tá besná obluda neroztrhala.
Petrovce boli ešte obsadené Nemcami. Štefan bol obozretný, nešiel po hradskej. Počkal, kým sa bude šeriť a potom povedľa Laborca prešiel popri Topoľanoch ku krížu a poza záhrady šibol do humna a odtiaľ chcel prejsť do chyže. Na poslednú chvíľu zbadal sivé uniformy a začul štekavú nemčinu. Ako vrabec frnkol do plevne a tam si našiel v slame hniezdo. Mal strechu nad hlavou, nefúkalo na neho, ale keď si spomenul na staré deky, ktorými otec zvykol zakrývať kone, keď museli v pľušti stáť vonku, vyrobil si naozajstný brloh. Mal šťastie, keby bol padol tým potvorám do rúk aj s vencom granátov, čo niesol domov… Zlé aj pomyslieť! Rýchlo zaspal, mal v nohách päťdesiat kilometrov za dva dni a noc v lesíku.
Zobudil ho rachot strojov, sekanie povelov, zmätok a bedákanie. Nemci opúšťali Petrovce a dedinou sa tiahla kolóna ako pri sťahovaní potulných cigánov. Okolo cintorína, cez Pašvisko, popri bachtarni a potom poza Ortáš tiekla jedna špinavosivá stužka unavených, uzimených a nádeje zbavených otrokov vojny, aby zmizla medzi stromami Lešňanskej Hurky. Hlavná kolóna sa liala smerom na Michalovce.
Až keď nezostala v dedine po Nemcoch ani ozvena, odvážil sa vystrčiť nos a konečne sa zvítať s rodičmi.

„Už ťa nikam nepustíme,“ rozkazovala mama. Štefan ju nechal hovoriť, nemohol jej povedať, že ho síce clivota za rodnými dohnala domov, ale vojna ešte nekončí a on má na výber – buď bude bojovať spolu s Rusmi a partizánmi, pričom môže padnúť, alebo ho chytia Nemci a vtedy je šanca na smrť oveľa istejšia. Užíval si zatiaľ teplo domova, zo svojho obľúbeného miesta pozoroval celú kuchyňu, radoval sa z chystaného obeda a odpovedal otcovi na nekonečné otázky.

Nebolo to žiadne ťuk, ťuk na okienko ako z rozprávky. Do chyže sa vrútili žandári. Prevracali celú dedinu hore nohami a verbovali všetkých chlapov, čo vládali robiť. Nachytali ich po Petrovciach dvadsaťdva. Oblečených a obutých do suchého odprevádzali ich matere s plačom ulicou smerom na hradskú, po ktorej sa cez Nacinu Ves a Strážske mali dostať hore k Humennému a odtiaľ ešte kamsi vyššie, vraj kopať zákopy.
Opäť sa spustil lejak. Žandári zdupľovali rozkazy i hrozby, predali velenie Štefanovi a urobili čelom vzad. Do Michaloviec. Kam by sa trepali kus sveta na nejakú stratenú vartu?!
Neusporiadaný oddiel doputoval k Paňskej drahe a keď sa chlapi presvedčili, že žandárov už nevidno, zabočili. Nech kope zákopy niekto iný. Im sa iste podarí poza humná dostať naspäť domov a už si budú dávať pozor, aby ich žandári znovu neprekvapili. Alebo sa s nimi dohodnú.
Z ničoho nič zaburácala delostrelecká salva. Štefan sa hodil do priekopy pri ceste, lebo vedel, čo bude nasledovať. A ozaj, ako roj rozzúrených sršňov začali im nad hlavami bzučať guľky guľometnej paľby. Od západu mastili hluk dávky z nemeckých mašín, z východu im v ústrety leteli dávky z ruských pušiek. Štefan cítil, ako mu cez teplé suché gate presakuje mláka, do ktorej sa hodil. Ale radšej mokrý ako mŕtvy, mávol v duchu rukou.
Po chvíli prekáranie dobre ukrytých strelcov ustalo. Asi si uvedomili, že je zbytočné páliť pánubohu do okien, keď človek nemá istotu, či niekoho zasiahne. Vojna je dlhá, munície nikdy nie je dosť.
Štefanovi bolo jasné, že dať sa naspäť do Petroviec nie je najlepší nápad. Prehovoril Ďura od susedov, aby radšej skúsili šťastie v lesoch pod Lešňanskou Hurkou, možno už sa odtiaľ Nemci posunuli ďalej na západ a im sa podarí prečkať pár dní, kým prehrmí front. Lebo ak by sa teraz vrátili, zasa len padnú do rúk nejakým žandárom či vojakom, ktorí ich pošlú kopať zákopy.

Lesné sa celé skrylo do sivej. Studený dážď a prudký vietor okmásal lístie zo stromov, stáli tu ako mŕtve pomníky prehratého boja s prírodou. Keď sa Štefan priblížil k dedine, všimol si, že pod horou stoja zle zamaskované obrnené vozidlá. Nemecké vojsko teda celkom neodišlo. Aj v plevniach za domami sledoval pohyb. Nevšimol si akurát šuchot za chrbtom. Kým si uvedomil, že čosi nie je v poriadku, stál už s rukami nad hlavou a medzi rebrami cítil tvrdú hlaveň nemeckého automatu. Fľochol na Ďura, ani ten nedával dosť pozor a tak ich teraz viedli do pivnice obecného domu a zamkli na kľúč.
„Vidíš, aj čestnú stráž sme dostali!“ uškrnul sa Ďuro, keď si privykli na šero pivnice.
„Buďme radi, že nás rovno neodbachli.“
„Vieš, to by bola paráda, keby nás tu podržali až do konca vojny a potom pustili domov. Ani by sme nemali ďaleko.“
„Neboj sa, zistia, že som dezertoval a po prvom výsluchu ma dobitého dorazia. Všimol si si, ako vystrašene pozeral ten vojačik, čo ma sem viedol?“
„Vystrašene? Skôr zúbožene. Keby nebol v sivom, ale v zelenom, povedal by som, že nás chytila hliadka vodníkov od Laborca. Akurát neviem, čo by robili tak ďaleko od vody?“ smial sa Ďuro.
Vonku zadul studený vietor. Kdesi buchli dvere a z neba sa spustil ďalší príval ľadovej sprchy. Štefan ocenil, že nemusí stáť vonku, to by bolo oveľa horšie.
„Ak bude ešte pár dní takto padať, príde Laborec aj do Lesného,“ vzdychol si.
„Ale čo! Aspoň by na mapu nakreslili nové more. Vieš, ako je Lesné vysoko?!“ začal Ďuro rozvíjať Štefanovu predstavu.
„Buďme radi, že nás zavreli do sucha,“ Štefana striasla zima. „Kúriť nám tu asi nebudú.“

Po chladnej noci prebral Štefana z ťažkého spánku nejaký zabudnutý kohút, ktorý si svojím vítaním brieždenia iste podpísal rozsudok smrti. Ozval sa ešte raz a z tretieho pokusu už ostal iba odseknutý a nedopovedaný chripot. Presne ako predpovedal, ľudia sa snažili zjesť všetko, čo ešte behalo. Možno aj nás nechajú takto zaspievať a potom s nami urobia krátky proces.
Dvere sa otvorili, v nich silueta vojaka s automatom. Posunkami ich vyhnal na dvor, kde na nich čakal akýsi dôstojník s chlapom v civilnom mestskom obleku a smiešnych poltopánkach.
„Ste voľní,“ pretlmočil dôstojníkovu reč civil. „Vo vlastnom záujme by ste však nemali opúšťať obranné postavenie jednotky, lebo od Michaloviec sa pohla nepriateľská armáda.“
Štefanovi chvíľu trvalo, kým sa zorientoval. Aha, teraz sú nepriatelia zasa Rusi, drgol do Ďura.
„No dobre, ale kto a kde sú vlastne naši?“ polohlasom odvetil Ďuro.
„Vzhľadom na momentálny nepriaznivý vývoj situácie potrebujeme stabilizovať náš taktický presun do zabezpečených pozícií. Inými slovami, mali by ste sa pridať k ostatným dedinčanom a kopať zákopy podľa pokynov veliacich dôstojníkov,“ dokončil civil preklad. Dôstojník už sa o Štefana s Ďurom nestaral, vracal sa späť do domu, sychravý čas nebol vhodný na debaty na dvore.
Chlapi vyfasovali lopaty a krompáč, zaradili ich do oddielu, ktorý neusporiadaným krokom odišiel do hory smerom k Vybuchancu. Nekopali klasický dlhý zákop, robili hniezda, vŕšili zem smerom k Laborcu a Michalovciam, lebo z tej strany očakávali Nemci útok. Len čo dokončili jamu, nastúpili nemeckí vojaci, dočistili okop, spredu do neho urobili hlboký úzky zárez a zamaskovali konármi a raždím, ktorého bolo okolo dosť. Na záver postavili do strieľne guľomet. Do hniezda skĺzli traja vojaci ako sivé havrany v ufúľaných uniformách s vyhasnutými pohľadmi. Jeden ostal strážiť, ostatní dvaja okamžite zaspali. Keby ich Štefan stretol v inom čase, určite by ich takých uzimených a unavených vzal domov. Iste by nemali uniformy ani zbrane, boli by to poblúdení hubári odkiaľsi z mesta, čo sa nevyznajú v lese. Nachoval by ich, nechal oddýchnuť a potom poradil, ako sa dostanú späť do tej svojej civilizácie.

Príroda zmenila taktiku, či lepšie povedané, nasadila ťažšie zbrane. Už nesmoklilo, z neba sa priam lialo, akoby ktosi nad oblakmi vylial jazero. Hneď po dopade na zem sa topili a ešte viac zamokrili všetko, čoho sa dotkli. Štefan s Ďurom sa tárali lesom, lopaty aj krompáč dávno odložili, celé toto lopotenie nemalo význam. Podchvíľou natrafili na nemeckú hliadku alebo ďalšie hniezdo, bolo tu tých Nemčúriskov ako maku. A všetkým z očí trčala únava, hlad a strach. Ani pes tak nepozerá, keď tuší, že ho idú zmárniť.
Občas postál na kraji lesa a pozeral smerom k Petrovciam. Ešte nikdy nebol tak blízko svojej rodnej dediny a zároveň mu nebola taká vzdialená. Len čo by sa pohol cez nepoorané pole, dostal by bez výstrahy dávku do chrbta. A potom by už nevidel nielen dedinu, ale ani svojich najbližších, matku, otca, staršieho brata a jeho ženu, nemohol by pohladiť psíka a potľapkať koníka…
„Na čo myslíš?“ vyrušil ho Ďuro.
„Na čo asi?!“ zadrapil sa.
„Aj ja by som chcel byť doma. Len sa bojím, že by nás títo zúfalci zastrelili,“ hodil rukou smerom k zákopom.
„A možno nie. Nezdá sa ti, že je tá vojna už nejaká unavená?“
Prešli ešte raz cez celú obrannú líniu a v každom hniezde našli iba úbožiakov, akoby ani nie ľudí, ale skučiacich dobitých psov so zmrzačenými dušami a prázdnymi očami.
Títo strieľať nebudú, pomyslel si Štefan a keď sa okrajom lesa vrátili do dediny, automaticky zabrúsil na poľnú cestu, ktorá spájala Lesné s Ortášom. Po chrbte mu prúdom stekal pot. Ešte stále váhal, či sa neotočiť späť, či radšej bez riskovania nepočkať, kým Nemci ujdú. Stále mal pocit, že mu niekto uprene hľadí na chrbát, že hľadá miesto medzi lopatkami, kam nasmeruje toho zúrivého sršňa. Toľkokrát to videl. Bol pripravený okamžite sa hodiť na zem, keby sa ozval výstrel, ale potom si uvedomil, že to už bude neskoro, lebo guľa je rýchlejšia, zvuk za ňou dobehne až keď bude po ňom. Vojak beží, na chrbte torba, v ruke zbytočná puška, okolo neho oblak strachu, potkýna sa a očami priťahuje zákop, ktorý ho ešte môže spasiť. Naraz ho posotí dopredu, akoby sa potkol a hľadal rovnováhu, rozhodí ruky ako krídla, chystá sa vzlietnuť, ale tlmené dum ho dobehne a rozplynie sa nad jeho náhle zlomeným telom. Koľkokrát bol svedkom takýchto zabití, na dosah od záchrany, na dopľutie od dočasnej spásy. Podlamovali sa mu kolená a pred očami videl pochodovať zástup svojich spolubojovníkov, ktorých počas tých štyroch strašných rokov spoznal a zároveň stratil.

Petrovce boli oslobodené bez výstrelu. Rusi ich obsadili na druhý deň po tom, ako odtiahli Nemci.
Na poliach medzi Topoľanmi a Petrovcami rozmiestnila Červená armáda kaťuše a deň čo deň spúšťala nekonečný hrôzostrašný koncert na týchto organoch smrti. Jedni vraveli, že ostreľujú Dargovský priesmyk, iní že Pozdišovce, ale isté bolo, že rozsievali smrť nielen do radov ustupujúcej nemeckej armády, ale štedro rozdávali aj domácim.
Ale to už je iný príbeh. Navyše, aj Štefan sa to dozvedel až po vojne. Až po tom, ako zasa vstúpil do armády. Nie tej slovenskej, čo mala poslúchať Nemcov, ale do československej. A šiel tam i keď už boli Petrovce slobodné. Stal sa dobrovoľníkom 1. československého armádneho zboru, rovno pod velením Ludvíka Svobodu a cvičil nováčikov, pomáhal oslobodzovať republiku.